Raz darmo, vybočiť z radu alebo nedržať krok sa nevypláca. Pred niekoľkými desaťročiami to postihlo dubčekovcov, ktorí ponúkli svetu socializmus s ľudskou tvárou. (noveslovo.eu)
Oponujúci biľakovci odmietli vylepšovanie toho najlepšieho režimu, lebo to považovali za zradu revolučného odkazu a dynamit pod jednotou medzinárodného robotníckeho hnutia. Obávali sa, že po zrušení cenzúry sa staneme vstupnou bránou pre západnú propagandu a Československo sa aj preto môže ocitnúť v izolácii v rámci socbloku.
Keďže sa mali komu vyžalovať, telefón na pracovnom stole i nočnom stolíku ďaďu Leonida žeravel… Darmo Alexander Dubček pripomínal „význam spolupráce so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými krajinami. Zdôrazňoval však, že jednota a spolupráca sú možné len na princípoch rovnoprávnosti.“ (https://www.21august1968.sk/kalendarium)
Možno jeho dôraz na potrebu vzájomného rešpektu spôsobil, že predstavitelia ZSSR, Poľska, Bulharska, Maďarska a NDR sa v júli 1968 stretli vo Varšave, kde spísali List piatich bratských štátov Ústrednému výboru KSČ. Okrem iného v ňom vyslovili obavy o naše smerovanie, konkrétne „obavy z obnovenia kapitalizmu v ČSSR“. (Tamtiež.) Dva dni po varšavskej schôdzke „šéf maďarských komunistov János Kádar sa stretol v Komárne s Alexandrom Dubčekom. Tlmočil mu veľkú nespokojnosť Moskvy s vývojom v Československu a varoval ho pred možným vojenským zásahom.“ (Tamtiež.) Ak posiveného svedka neklame pamäť, rozhovor prebehol akože počas lovu na kačice… Lenže najodvážnejším priaznivcom reformného Československa bol Nicolae Ceaușescu, ktorý v auguste 68 neposkytol ďaďovi Leonidovi jediného vojaka. Napriek tomu, že Rumunsko bolo členom Varšavskej zmluvy. Zato zdemokratizované Rumunsko po povele strýčka Sama zrazilo podpätky a naklusalo do Afganistanu, Iraku…
Isteže, nová bratská, internacionálna pomoc Slovensku nehrozí. Veď aj bez nej tu táboria cudzí vojaci pod aktuálnym velením španielskych lampasákov. Ani ďalší záchrancovia správnej geopolitickej orientácie by vstupom na naše územie neporušili medzinárodné právo. Pohybovali by sa totiž na spoločnom kasárenskom dvore východného krídla NATO, ktoré hraničí, pardon, splýva s iným krídlom. No načo vyťahovať to najhoršie riešenie, ktorému by určite predchádzalo stretnutie predstaviteľov Česka, Poľska, Bulharska, Rumunska a pobaltských štátov… Výsledkom samitu s príhovorom ukrajinského prezidenta by bol List partnerských štátov vláde Roberta Fica. Posivený svedok sa však denne presviedča, že lídri vyspelej a demokratickej Európy nepotrebujú hrmotiť vojenskou technikou ani dupotať kanadami a ich adlátusi nemusia spisovať Listy poblúdencom, keď našu správnu geopolitickú orientáciu strážia mainstreamové médiá. Síce bez straníckych tričiek, ale ich redakcie a centrály opozičných strán sa takmer prekrývajú. Počúvame, že Slovensko sa stáva príťažlivým neresiskom ruskej propagandy a „vraciame sa pred rok 1989“. (https://www.hlavnydennik.sk, 13. 12. 2024) Vyhlásil to rečník spoza Moravy a nikto z davu mu nepripomenul, že hlavou štátu jeho terajšieho pôsobiska je bývalý komunistický funkcionár a špión Varšavskej zmluvy.
Darmo Robert Fico opakuje, čo povedal o našom mieste v Európe už dávnejšie. „Nikto z nás tento priestor nespochybňuje. Preto odmietam akékoľvek strašenie vystúpením z EÚ a NATO. Premiér ale zároveň opäť kritizoval EÚ, lebo sa v nej presadzuje jediný a povinný politický názor.“ (domov.sme.sk, 1. 9. 2024)
Medzi nami, môže sa posivený svedok napokon nepousmiať? Opäť ten nešťastný dôraz na potrebu vzájomného rešpektu. Niektorí politici sú zrejme nepoučiteľní…