Zdá sa, že čoraz častejšie bývajú za nenávistné prejavy označované aj tie, ktoré nemajú s nenávisťou nič spoločné. Ide o demokraticky rizikový trend, ktorý treba odmietnuť. (standard.sk)
Výraz „nenávistný prejav“ (hate speech) sa pôvodne primárne spájal s fenoménom rasistickej či etnickej nenávisti. Nešlo teda o akýkoľvek prejav nenávisti, ale o iba taký, ktorý bol motivovaný určitou obsahovo špecifickou nenávisťou jeho autora.
Z hľadiska obsahu bola táto nenávisť typicky namierená proti inej osobe (či celej skupine osôb) výlučne z dôvodu jej (v zásade nemenných) čŕt, najmä rasových či etnických. Zjavná nemorálnosť takejto nenávisti, respektíve spoločenská škodlivosť jej verejného prejavovania, odôvodňovala spoločenské obmedzovanie nenávistných prejavov.
Nenávistné prejavy sa stali predmetom mimoprávneho i právneho obmedzovania. Postupne k črte rasovej, etnickej či národnej identity pribudol celý rad ďalších charakteristík (pohlavie, spoločenské postavenie či rodová identita).
Súbor relevantných charakteristík sa postupne rozširoval, nenávistná motivácia však bola štandardne považovaná za podstatné kritérium pre spoľahlivú identifikáciu konkrétneho prejavu ako nenávistného. Zdá sa, že to sa však začína meniť.
Nenávistný prejav a nenávisť v mimoprávnom kontexte
Cieľom tejto úvahy je kritické zamyslenie sa nad problematickou tendenciou odpájať nenávistné prejavy od ich nenávistnej motivácie – a to v mimoprávnom kontexte. Otázka stojí takto: naozaj máme nejaký prejav rozumne považovať za nenávistný aj v prípade, že nie je nijako spojený s emóciou nenávisti?
Ide o závažnú tému. Mimoprávna regulácia slobody prejavu (napríklad v podobe samoregulácie zo strany správcov sociálnych platforiem) totiž značne ovplyvňuje slobodu prejavu vo verejnom priestore a povahu verejnej diskusie ako takej. Aj celkom legitímne názory totiž potom môžu byť v mene obmedzovania údajných nenávistných prejavov nelegitímne potláčané (napríklad zablokovaním účtu na sociálnej sieti).
Tip redakcie: Prečítajte si aj ďalšie texty Mariana Kunu