Online konferencia Schiller Institute, 7. – 8. 12. 2024, USA – Nemecko
(Príspevok na online konferencii)
Keď sa v roku 1990 skončila (prvá) studená vojna, Východ a Západ, presnejšie Rusko a Spojené štáty, vkročili do nového obdobia s protikladnými predstavami. V prostredí ruskej inteligencie prevládal názor, že Rusko a Západ oddeľoval iba komunizmus a keď ten v Rusku padol, obe subcivilizácie si padnú do náručia a budú nažívať v priateľstve a spolupráci. Na Západe, najmä v Spojených štátoch, prevládal iný názor. Pokladali sa za víťaza studenej vojny, mocenský pól sveta, začala globalizácia, rozširovanie NATO na východ. V novembri 1990 ešte bývalí protivníci z Varšavskej zmluvy a z NATO podpísali Parížsku chartu, kde si sľubovali priateľstvo a spoluprácu, ale čoskoro nasledovalo prijatie prvých východných štátov do NATO, aj keď v roku 1990 USA a Nemecko sľúbili Gorbačovovi, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Bombardovanie Juhoslávie bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN v marci 1999 malo v Rusku za následok zvolenie za prezidenta Vladimíra Putina a nie zástancu mäkkej politiky voči Západu. V Spojených štátoch prezident George Bush st. podpísal smernicu č. 10 o tom, že Spojené štáty budú robiť politiku, aby sa v budúcnosti nemohol objaviť protivník rovnocenný moci Spojených štátov. Posledným priateľským signálom zo strany Ruska bol súhlas Vladimíra Putina v októbri 2001, aby Spojené štáty mohli cez ruské územie dopravovať armádu a výzbroj do Afganistanu do práve začínajúcej vojny za unikajúcim Usámom bin Ládinom. Potom už nasledoval prejav Vladimíra Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007, že Rusko bude proti Západu robiť podobné bezpečnostné kroky aké bude robiť Západ proti Rusku. Významné bezpečnostné kroky opačným smerom už nenasledovali. Západ vytvoril politické a vojenské podmienky pre odtrhnutie Kosova od Srbska, hoci to rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 o ukončení vojny v Juhoslávii neumožňovala. Spojené štáty vynaložili 5 miliárd dolárov na zmenu režimu na Ukrajine v roku 2014. Rusko vytvorilo politické a mocenské podmienky pre odtrhnutie Krymu od Ukrajiny v rovnakom roku a obranu časti Doneckej a Luhanskej republiky proti Ukrajine. Ukrajina zastavila prítok sladkej vody na polostrov, USA začali stavať svoju základňu v Očakove na Čiernom mori. Vývoj vyústil až do súčasnej vojenskej operácie Ruska proti Ukrajine.
Na začiatku operácie sa európsky komisár pre zahraničné vzťahy Josep Borrell vyjadril, že o výsledku operácie sa rozhodne na poli boja. Teraz, keď ruská armáda zatláča ukrajinskú armádu, vyzbrojovanú a podporovanú celým blokom NATO, na Západe sa ozývajú hlasy, že vojnu by bolo potrebné aspoň prerušiť pri rokovacom stole. Rokovanie o mieri alebo aspoň prímerí na Ukrajine naráža na niekoľko prekážok, pokúsim sa ich vymenovať.
Rusko má hlbokú nedôveru k Západu, najmä Spojeným štátom a Veľkej Británii, pretože ho viackrát oklamali. Gorbačovovi sľúbili, že NATO sa nebude rozširovať na východ a rozširuje sa. Nemecko, Poľsko a Francúzsko garantovali Minské dohody z roku 2015, ale Angela Merkelová otvorene priznala, že Minské dohody mali za cieľ len získať čas pre vyzbrojenie Ukrajiny. Podobne vo februári 2014 garantovali dodržanie dohody medzi demonštrantmi v Kyjeve a Janukovičovou vládou. Keď demonštranti doslova pár hodín po dodržaní dohody Janukovičom dohodu porušili, západní garanti nemali mravnú úroveň, aby aspoň priznali porušenie dohody demonštrantmi. Osobne ma najviac sklamalo, že odvahu priznať porušenie dohody nemal ani súčasný nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier, ktorý bol tiež jedným z garantov. V marci 2022 Rusko a Ukrajina parafovali v Istanbule dohodu o ukončení vojny. Do Kyjeva okamžite priletel britský predseda vlády Boris Johnson a vykonal tlak na prezidenta Zelenského, aby od dohody odskočil. Slaboch Zelenskyj tak urobil a znemožnil ukončenie vojny hneď na začiatku. Nedávno Boris Johnson v Londýne verejne priznal, že vojna na Ukrajine je proxy vojnou Západu proti Rusku. Odvtedy zahynulo asi pol milióna ukrajinských vojakov. Nechcel by som, aby východné národy zomierali pre zištné záujmy Anglosasov.
Západné médiá až do tohto roku presviedčali svojich konzumentov, že Ukrajina vojnu proti Rusku vyhrá, pretože ju podporuje celý Západ. Ukazuje sa, že to bola číra propaganda, predsa od začiatku bolo jasné, že Ukrajina nemá šancu proti trojnásobne väčšiemu Rusku. Ak by sa NATO rozhodlo poslať svojich vojakov na Ukrajinu, Slovensko svojich vojakov nepošle. Väčšina Slovákov nepovažuje Rusko za svojho nepriateľa, dokazujú to prieskumy verejnej mienky, ktoré robia americké agentúry.
Tvrdenie, že ak by Ukrajina prehrala, Rusko pôjde ďalej na Západ považujem za propagandu. Rusko nemá silu, aby išlo ďalej na Západ. Ostatne, má aj historickú skúsenosť. Počas studenej vojny väčší Sovietsky zväz držal strednú Európu, ale vypukli proti nemu povstania vo východnom Nemecku, v Poľsku, Maďarsku, Československu. Nakoniec sa rozhodol Gorbačov strednú Európu radšej pustiť. Rusko ani nepotrebuje mocensky ovládať strednú Európu. Potrebuje len zabezpečiť, aby tu neboli vojenské základne proti Rusku. Ani štáty strednej Európy by nechceli byť bojiskom medzi Západom a Ruskom.
Spojené štáty akoby zámerne vyostrovali situáciu okolo Ruska na konci vlády Joe Bidena. Ale predsa Biden už nie je mentálne disponovaný, aby bol sám schopný, hoci aj na základe analýz svojich spolupracovníkov, rozhodnúť tak závažné otázky, ktoré sú v hre a ktoré by mohli začať veľkú svetovú vojnu. Súčasná politika Spojených štátov akoby potvrdzovala, že v Spojených štátoch nevládne zvolený prezident, ale akýsi deep state. Spojené štáty podporovali zvrhnutie riadne zvoleného prezidenta na Ukrajine v roku 2014, teraz podporujú v Gruzínsku prezidentku Salome Zurabišviliovú, ktorá nechce odstúpiť riadne zvolenému prezidentovi. Príliš mnoho dôkazov svedčí, že Spojené štáty mali účasť na deštrukcii plynovodu Nord Stream v Baltskom mori. Spojené štáty podporované Veľkou Britániou a celým NATO sú v súčasnosti najväčším deštruktorom demokratického poriadku na svete.
V ruských médiách sa už dlho vyskytujú názory, že západné elity intelektuálne a morálne upadli. S takými elitami je ťažké vstupovať do serióznych rokovaní a najmä spoliehať sa, že prijaté dohovory splnia. Ako možno mať úctu k západným politikom, ktorí intelektuálne neboli schopní správne vyhodnotiť strategické pomery na ukrajinskom bojisku, nemajú politickú odvahu zverejniť výsledky vyšetrovania výbuchov na plynovode Nord Stream, ktorí prijímajú zákony obmedzujúce slobodu slova v krajinách Európskej únie, ktorí sa neodvážia vzoprieť príkazom deep state? Pri porovnávaní mi prichádza na myseľ, že Henry Kissinger ako štátny tajomník za prezidenta Richarda Nixona zabezpečil sovietskemu vyslancovi prednostné parkovacie miesto pri Štátnom departmente, pretože s parkovacími miestami bol už vtedy problém.
Pri počúvaní spravodajstva o vojne na Ukrajine obyvateľovi strednej Európy prichádza na myseľ, prečo je Západ, najmä Spojené štáty, ochotný toľko investovať do vojny na ukrajinskej strane. V roku 1938 Francúzsko a Veľká Británia neboli vôbec ochotní postaviť sa na stranu Československa proti Hitlerovi a prinútili Československo prijať Hitlerove podmienky napriek tomu, že sme mali s Francúzskom a Veľkou Britániou spojenecké zmluvy. To isté v septembri 1939 voči Poľsku, boli ochotní začať len „smiešnu vojnu“ proti Nemecku. Jedno vysvetlenie podal americký senátor Lindsey Graham. Vypočítal, aké veľké je ukrajinské prírodné bohatstvo, ktoré by mohol Západ získať. Druhé vysvetlenie je geopolitické. Najskôr musí Západ poraziť Rusko, aby mohol potom zaútočiť na Čínu. Ale Rusko aj Čína to vedia. Ešte jedna vedľajšia okolnosť. Všetka vojenská aj finančná pomoc Západu Ukrajine sa poskytuje vo forme pôžičky. Ukrajina by sto rokov nebola schopná pôžičku splatiť. Ale ak by Ukrajina vojnu prehrala a potom pokračovala nie ako právny nástupca súčasnej Ukrajiny, všetky pôžičky súčasnej Ukrajine by boli len kusom papiera.
Všetky spomenuté problémy by sa zjednodušili, keby Západ prehral vojnu na Ukrajine.