Termín kultúra smrti zaviedol pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Evanjelium života z roku 1995. Hoci ho mnohí prestali používať, jeho význam narastá. (standard.sk)
Tento text ponúkne príklady, ako a komu sa na Západe dnes predpisuje samovražda ako riešenie ťažkej choroby či depresie po návrate z vojny. A tiež šokujúco vysoké čísla, kde život skončil asistovanou samovraždou.
A ešte predtým sa pozastavme nad dynamikou tejto kultúrnej zmeny. O pár týždňov to bude 30 rokov, čo pápež Ján Pavol II. vydal svoju encykliku. Bolo to krátko po zmenách roku 1989 a celosvetovej nádeji pre lepšiu budúcnosť. Poľský pápež vtedy ale videl iný trend a vystríhal svet, že uprostred vlastných samochvál a nadšenia z toho, akí sme ako civilizácia konečne osvietení a pokrokoví, tak si neuvedomujeme, ako nás ten „pokrok“ začína zožierať zvnútra a napádať v rámci vyhlasovaných ďalších a ďalších kvázi ľudských slobôd to najzákladnejšie – život ako taký, úctu k nemu ako k najväčšiemu daru.
Priam prorocky vystihol a vypozoroval z toho, kam smerujú debaty o potratoch a asistovanej smrti, že ľudstvo a svet sa takýmito voľbami dobrovoľne vydáva kultúre smrti a „návratu do stavu barbarstva“ namiesto vytúženej „ultra-pokrokovej“ spoločnosti. Respektíve že to, čo dnes nazývame pokrokom a slobodnou spoločnosťou, sa z vyššej perspektívy napokon neukáže byť ničím iným ako rýdzim barbarstvom. Hoci aj zabaleným do tých najvznešenejších slov a fráz.
Tak dnes postupuje svetom jedno z chápadiel kultúry smrti zvané eutanázia a asistovaná samovražda. Tváriac sa, že dáva do ruky jednotlivca pomyselnú vytúženú slobodu a úctu tak postrkáva ľudstvo čoraz bližšie k priepasti, z ktorej vyškriabať sa späť bude nemožné.