Slovenský premiér sa celkom správne ohradil voči tomu, aby britský veľvyslanec Nigel Baker komentoval jeho mediálne vystupovanie. (facebook.com)
Tradičná prax totiž káže, že vyslaní diplomati sa priamo nevyslovujú k politickému dianiu v krajine svojho pôsobenia, nie takto osobne. Ak tak robia, tak vyslovene tlmočiac stanovisko svojej vlády. To by navyše malo súvisieť s vonkajšou politikou, nie nuansami vystúpení činiteľov v cieľovej krajine.
Všetko ostatné sa v tradičnej diplomacii považuje za neúctivé a nevhodné.
Bohužiaľ, rôzne aktivistické postoje diplomatov v ostatných rokoch naberajú na intenzite, viď napr vyvesovanie LGBTI vlajok niektorými veľvyslanectvami, ktoré to považujú prakticky za povinnosť.
Plus naozaj niekedy väčšie krajiny dávajú menším najavo, že ich berú ako, no, malé krajiny, ktoré možno poúčať, dávať verejné lekcie.
A inak im zasahovať do vnútornej politiky. Napr. americké veľvyslanectvo začalo nedávno financovať korupčný newsfilter Denníka N, či ako sa to volá. Nehorázne.
A samotná britská vláda okrem iného financuje napríklad propagandistický portál Infosecurity. O ňom viac nabudúce.
Nie náhodou sa v diplomacii dlhé a dlhé desaťročia dodržiavali isté pravidlá zdržanlivosti. Vytváralo to nárazníky v komunikácii a zároveň sa tým pestovala určitá úctivosť vo vzťahoch.
To sa v ostatné roky mení, celkovo nerešpektovaním princípu suverenity krajiny. Už asi dvadsať rokov sa o tomto akože prekonávaní princípu suverenity diskutuje aj na akademickej úrovni.
Táto zmena smerom k urputnému aktivizmu sa ale netýka len medzinárodných vzťahov. Aj korporácie často vyžadujú, aby ich zamestnanci dávali najavo „vzťah“ k svojmu zamestnávateľovi, zdieľanie jeho hodnôt a podobne.
V niečom je to rušivejšie ako zamestnanecké vzťahy za socializmu, za toho neskorého. Tam platilo, že na pracovisku niektoré veci nemáte hovoriť, občas máte ísť na prvomájový sprievod a podobne, ale inak si môžete myslieť čo chcete. A rozprávať o režime vtipy.
Dnes, ako hovorím, v niektorých kolektívoch musíte proste zdieľať „nepísane predpísaný“ svetonázor. Platí to, bohužiaľ, napr. aj na mnohých západných akademických pracoviskách, aj v medzinárodných inštitúciach.
Všetko z toho poznám aj z vlastnej skúsenosti, mimochodom.
Aj preto je dôležité, kde sa dá, povedať tomuto aktivizmu zameranému na totálny Gleichschaltung STOP. Ľudia majú mať právo na svoj názor, ak sa vyjadrujú s faktami a primerane slušne. Naopak, čo by nás malo desiť je tá plazivá totalita s ľudskou tvárou, ktorá hlása slušnosť a liberalizmus, ale je to len liberálna póza, nie reálny rešpekt a reflexivita.
A to isté platí aj v diplomatickej komunikácii. Vrátme sa k zdržanlivosti a reálnej, nie hranej, slušnosti.