Trvalo to dlho, desaťročia, storočia, dokonca zopár tisícročí. Nikto nevedel, kde sa podelo šťastie a prečo je na svete toľko problémov. Prečo sa ľudia márne pokúšajú o vyrovnaný život? (standard.sk)
Vynakladajú toľko síl na duchovné púte, prijímajú sviatosti, modlia sa a meditujú, no šťastie či pokoj sú v nedohľadne. Až pokým sa na to neprišlo. Za všetko môže trauma.
Podľa americkej asociácie psychológov je trauma „emocionálna reakcia na strašnú udalosť, ako je napríklad nehoda, zločin, prírodná katastrofa, fyzické alebo emocionálne zneužívanie, zanedbávanie, zažívanie alebo svedectvo násilia, smrť blízkej osoby, vojna a podobne“.
To, čo definuje náš celý život, sú bolestivé zážitky, zväčša prežité v mladom veku, keď je človek otvorenejší a bezbrannejší voči svojmu okoliu a udalostiam, ktoré prináša. Takýto negatívny zážitok ďalej poznačí na celý život osobu, ktorej správanie už nebude prebiehať harmonicky. Trauma sa bude v psychike človeka ozývať pri každej udalosti, ktorá bude mať niečo spoločné s traumatizujúcim spúšťačom, teda s udalosťou, ktorá daného človeka definovala.
A tak je človek traumou ovládaný po celý život. Ako herec ťahá bábke ruky a nohy a do jej úst vkladá slová, tak sa neraz i človek ocitá v situáciách, keď trauma preberá kontrolu nad jeho vlastným správaním. Sami sa čudujeme, prečo sme tak vybuchli hnevom, čo nás neskôr mrzí, sami nerozumieme svojim návalom smútku, depresiám a úzkostiam, ktoré paralyzujú naše správanie. Až pokým nedokážeme nájsť koreň našich emócií. Uvedomiť si situáciu, ktorá bola spúšťačom a nanovo ju prežiť. Integrovať.
A tak sa človek vydáva na cestu do labyrintu svojho vnútra. Vracia sa do detstva, brodí sa močarinami všetkých neprávostí a krívd, ktoré sa mu udiali. Všetkých urážok, ktorých sa mu dostalo.