Perspektívou Európy nie je vojna s Ruskom a už vôbec nie globálna. (noveslovo.eu)
Politickú činnosť tvoria dve hlavné zložky: politická rétorika a politické konanie. Medzi nimi je nepochybne rôzna súvislosť. Napríklad rétorika môže podporovať alebo aj maskovať činy. Teda rétorika môže byť jedným a činy druhým, hoci tradične sa predpokladá, že to, čo politik hovorí, to aj robí (a naopak). Takže aj politický prejav, vystúpenie, slovná deklarácia („memorandum“) môžu byť v istej konštelácii politickými činmi. V praktickej politike sú však rozhodujúce „mimorétorické“ činy, t. j. praktické politické rozhodnutia, reálne kroky, inštrukcie, pokyny, príkazy, organizačné opatrenia, inštitucionálne zmeny a pod., ktoré politici vykonávajú, aby nimi ovplyvňovali život a menili realitu.
Už dlhšie sme svedkami nebývalej politickej rétoriky, aká tu nebola od konca 2. svetovej vojny či konca studenej vojny. Otvorene sa hovorí o vojne a potrebe prípravy na ňu. Nejde len o priestor, aký v politike i médiách dostáva vojenské zoskupenie NATO, ale aj o priame vystúpenia väčšiny politikov „hlavného prúdu“, teda tých, čo sú aktuálne pri moci – aj oni hovoria podstatne viac o vojne než o mieri, aj keď to prezentujú napríklad v terminológii „obrany a bezpečnosti“.
Účelom politickej rétoriky môže byť všeličo. Napríklad presvedčiť občanov o istej (svojej) pravde, teda svojej interpretácii vecí a udalostí, alebo ich zastrašiť či naopak burcovať, manipulovať do takého či onakého postoja atď. Hoci najčastejšie sa hovorí, že ide len o „informovanosť“. Občan má však problém vyznať sa v tejto rétorike (čo súvisí s problémom dôvery v politikov) a môže sa len pýtať (alebo domnievať), či vojnová politická rétorika je „balamutením“ alebo aj pokračovaním reálnej vojnovej politiky rétorickými prostriedkami. Ako sa dajú čítať úmysly a plány politikov z ich rétoriky? A ako sa dajú čítať z ich činov? Politici sa, samozrejme, snažia, aby ich rétorika bola čo najkrajšia, najľúbivejšia, lebo tak (myslia si) by mohla byť najefektívnejšia.
Jedným z príkladov politickej rétoriky boli aj vystúpenia na nedávnej konferencii GLOBSEC v Prahe na čele s predsedníčkou EK Ursulou von der Leyenovou. V jej prejave 30. 8. 2024 (citáty kurzívou v úvodzovkách ďalej sú z tohto prejavu) sme mohli počuť, že teraz už konečne vieme, „že mier sa nedá brať ako samozrejmosť“ a že to bola len „ilúzia, že mier sa dá dosiahnuť raz a navždy“ (žeby narážka na nemožnosť Kantovej idey večného mieru?).
Občan si nevdojak môže klásť otázku: ak nie je samozrejmosťou mier, potom má byť samozrejmosťou vojna? Pre politikov zrejme áno. Politici, ktorí by prestali kalkulovať s vojnou ako pokračovaním svojej politiky inými (tými najhoršími) prostriedkami, sa zrejme ešte nenarodili; teda politici, ktorí s tým stále kalkulujú ako s reálnou (nebodaj najlepšou) možnosťou, zasa ešte nevymreli. Pre týchto politikov je takisto samozrejmosťou reagovať na vojnu zasa len vojnou a hlásať (ako šéf GLOBSECu), že „cesta k mieru vedie cez zbrojenie“ (https://www.echo24.cz/s/echo-pavla-strunce). Znamená to, že snívať sen o večnom mieri si môžu len filozofi-rojkovia, lebo vojna je niečo, čo má homo sapiens v génoch? Alebo je to len relikt z čias studenej vojny, keď platilo „pravidlo odstrašovania“ – „ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu“ – teda zbroj?
Politici tohto druhu, pre ktorých nie mier, ale vojna je samozrejmosťou, preto nemôžu pochopiť svojich nemnohých kolegov (aj z EÚ), ktorí údajne „robia zodpovedným za vojnu nie agresora, ale jeho obeť“. Toto má byť jeden z najsilnejších argumentov v tejto vojnovej rétorike. Je predsa jasné, kto začal „špeciálnu vojenskú operáciu“, kto je útočník a kto sa bráni. Pre mnohých týmto nielen začína, ale aj končí akákoľvek diskusia o mieri. Všetci ostatní sa v lepšom prípade tragicky mýlia, v horšom prípade stoja na „zlej strane dejín“. Ďalej, nestačí odsúdiť útok a útočníka iba rétoricky, deklaratívne, slovne. Treba ho exemplárne potrestať a ešte lepšie, úplne ho zničiť, aby ho raz a navždy prešli takéto agresívne imperiálne chúťky, ktoré by sa v opačnom prípade (jeho víťazstva) mohli nebodaj rozšíriť ďaleko za jeho terajšie hranice, ak nie na celý svet. Všetkým predsa musí byť jasné, kto vedie nespravodlivú útočnú vojnu a kto spravodlivú obrannú vojnu. Teda, na ktorej strane je „pravda dejín“ a kto na tejto strane stojí a bude stáť dovtedy, „kým to bude potrebné“. Inými slovami, kým tá spravodlivá strana nedosiahne vojenské víťazstvo, prípadne politické víťazstvo v podobe zmeny režimu na strane útočníka. Preto podľa týchto politikov požadovať mier alebo aspoň prímerie v tejto situácii, nie je nič iné ako „synonymum kapitulácie“. Avšak „v nijakom jazyku suverenita nie je synonymom okupácie“. Takže „tí, ktorí argumentujú v prospech zastavenia podpory Ukrajine, neargumentujú za mier. Argumentujú za ústup a podrobenie Ukrajiny.“
Z tejto rétoriky by malo byť jasné, že tí, čo, naopak, argumentujú za vojenskú podporu Ukrajiny, tiež neargumentujú za mier, ale len za pokračovanie vojny až do imaginárneho víťazného konca, pretože sú presvedčení o tom, že právo a spravodlivosť musia (nakoniec) zvíťaziť. Takto argumentuje ten, kto je presvedčený, že na silu sa odpovedá len a len (ešte väčšou) silou a že prvé (pôvodné) použitie sily musí byť spravodlivo potrestané, čiže odčinené porazením útočníka „na hlavu“. Dovtedy „tu nie je žiadny čas na rozhovory“, ani na „zastavenie bojov“. Pozíciou týchto politikov je, že „mier nie je jednoducho len neprítomnosť vojny“. Mier je „urovnanie, ktoré robí vojnu nemožnou a nepotrebnou“. A „ak chceme skutočný mier, musíme zásadne premyslieť základy európskej bezpečnostnej architektúry“.
Tu by už občan, ktorému je adresovaná táto rétorika ako oficiálna doktrína EÚ, mohol nadšene zvolať: „Áno, to je ono!“ V tomto prípade však podľa týchto politikov bude „vojna nemožnou a nepotrebnou“ až potom, keď „my vyhráme“, teda keď „zničíme nepriateľa“. Mier môže (a má) byť výlučne výsledkom vyhranej vojny. Podľa tejto „logiky“ budeme vojnu viesť, kým sa nepriateľ „nepoloží“, nech to stojí, čo to stojí.
Napriek všetkej sofistikovanosti takejto rétoriky by mala byť jej absurdita – a najmä absurdita politického konania, ktoré táto rétorika reprezentuje – zrejmá. Každá eskalácia každého konfliktu má totiž podľa logiky zdravého rozumu (alebo logiky politického realizmu) svoje hranice. Aj šachisti sa zvyknú dohodnúť na „pozičnej remíze“ vtedy, keď vyhodnotia situáciu ako obojstranne vyrovnanú, nielen vtedy, keď im zostanú už len samotní králi. V politickej terminológii to znamená „zamrznutý konflikt“, ktorý sa ďalej rieši inými prostriedkami než vojenskými. Niektorí politici (aj z EÚ) sa už pred časom nechali počuť, že „rusko-ukrajinský konflikt nemá vojenské riešenie“, alebo že „vojenské riešenie je politicky zlé“.
Európa pôvodne nebola súčasťou vojenského konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, preto niektorí politici mohli hovoriť, že sa ich „táto vojna netýka, lebo ide o dvojstranný lokálny konflikt“, resp. o „globálny konflikt medzi veľmocami“. Niektoré krajiny Európskej únie (Nemecko, Francúzsko) boli dokonca spočiatku zapojené do politického riešenia problému (Minské dohody), ktoré zlyhalo. Prečo potom Európska únia, ktorá mala možnosť z odstupu a s „chladnou hlavou“ plniť funkciu sprostredkovateľa medzi oboma stranami konfliktu, opustila cestu diplomacie a hľadania politických prostriedkov „urovnania, ktoré robí vojnu nemožnou a nepotrebnou“, a uchýlila sa k bezvýhradnej vojenskej podpore jednej zo strán? Odpoveď poznajú najlepšie tí, čo takto konali a konajú na čele EÚ. Takáto možnosť tu stále je, avšak naozaj si vyžaduje „zásadne premyslieť základy európskej bezpečnostnej architektúry“. Teda zmeniť nielen rétoriku, ale najmä reálnu politiku EÚ. Znamená to prepracovať sa k inému postoju k tomuto konfliktu, zaujať pozíciu toho, komu záleží na mieri v Európe, ako aj na mierových vzťahoch s jej susedmi. Znamená to zaujať vlastný, autentický a suverénny európsky postoj, ktorý nemôže byť len jednostranne proukrajinský a zároveň slepo protiruský. Neznamená to, nechať „Rusov a Ukrajincov, nech si to vybavia medzi sebou“, ani byť „v závese“ NATO, koordinovaného USA. Európa už investovala do tohto konfliktu veľa a nemôže sa len tak stiahnuť.
Perspektívou Európy nie je vojna s Ruskom a už vôbec nie globálna vojna. Perspektívou pre Európu nie je ani nová železná opona smerom na Východ či dokonca anihilácia Ruska. Perspektívou pre Európu je len mierové spolužitie aj s takým odlišným susedom, ako je Rusko. Politická, kultúrna, civilizačná či hodnotová odlišnosť síce môže byť dôvodom na nepriateľstvo, ale základom múdrej a správnej politiky je naučiť sa s nepriateľom žiť, hľadať a nájsť modus vivendi s ním, nie ho za každú cenu likvidovať. Čím skôr to európski politici pochopia a prepracujú sa k tomu, tým lepšie.