Ministerka kultúry Šimkovičová mala odvahu seknúť s problémom, ktorý tu roky napučiaval. Časť progresívcov pôsobiacich v kultúre uverila, že ich politické preferencie sa dajú označiť za kultúrnu a menšinovú činnosť a že štát má povinnosť ich aktivity platiť. V podstate si na problém zarobili sami, o to viac, že iným častiam kultúrnej obce peniaze neostali. (standard.sk)
V Paríži na Olympiáde sme krátko pred tým zaznamenali posmech z Poslednej večere. Blasfémia nesmeruje na islam, ani judaizmus, iba na kresťanstvo. Aj to je jeden z rysov súčasnej „kultúry“.
Obidve tieto veci mi pripomenuli jednu kauzičku spred troch desaťročí. Ako predseda slovenskej vlády som odmietol vtedy prideliť mimoriadnu finančnú dotáciu týždenníku Kultúrny život. Bola to reakcia na to, keď uverejnili text s názvom „(Azda) Posledná večera“, ktorý mnohí kresťania považovali za urážlivý. Považoval som to za tému, okrem iného preto, že kresťania tvoria väčšinu obyvateľov Slovenska. Ale považoval by som to za tému, aj keby bol podobný nekultúrny prejav nasmerovaný voči judaizmu. Bolo z toho kriku, ale Kultúrny život dotáciu nedostal a potom zanikol.
Myslím, že z toho vyplýva jednoduchá lekcia: demonštráciám neustúpiť. Oni zaniknú. Kultúrou to neotrasie.
Dlhodobé snahy o systematické demonštrovanie a neustálu kampaň proti vláde môžu mať ešte jeden dôsledok.
Formulujem to len v rovine hypotézy, ale cítim v tom trochu duch Majdanu.
Najskôr si pripomeňme, ako začal ukrajinský Majdan. V novembri 2013 začali v Kyjeve na námestí demonštrácie za európsku integráciu Ukrajiny. Po odmietnutí prezidenta Janukoviča podpísať pridruženie k EÚ demonštrácie zosilneli. Vo februári 2014 sa v neďalekých budovách (ktoré boli pod kontrolou demonštrantov) objavili snajperi, na druhej strane boli policajti. Začala strieľba do demonštrantov aj do policajtov, padlo asi 100 osôb. Demonštrácie zintenzívneli.
Neskôr sa objavili v západných televíziách rozhovory so snajpermi, že ich najali ľudia majdanského režimu. Do Kyjeva prišli ministri zahraničných vecí Poľska, Nemecka a Francúzska ako garanti dohody medzi demonštrantmi a prezidentom Janukovičom. Dohoda bola uzavretá. Prezident stiahol políciu spred parlamentu aj prezidentského paláca. Demonštranti hneď dohodu porušili a obsadili parlament aj palác. Západní garanti boli ticho.
Prezident ušiel najskôr na Krym, potom do Ruska. Parlament medzi prvými aktami schválil výrazné obmedzenie používania ruštiny. Autobusy s demonštrantmi za Janukoviča vracajúce sa na Krym cestou napadli, niektoré zapálili, niekoľko cestujúcich skončilo v nemocnici. Za prezidenta bol zvolený Petro Porošenko, v ďalších voľbách Vladimír Zelenský. Ten sľuboval v kampani uvoľnenie používania ruštiny, dohodu s Ruskom a zmiernenie napätia. Po zvolení začal robiť opačnú politiku.
USA začali stavať na Ukrajine v roku 2019 svoju vojenskú základňu v Očakove neďaleko Odesy. V novembri 2021 podpísali USA a Ukrajina dohodu o strategickom partnerstve. Pripomenúť však treba aj to, že v roku 2015 uzavrela ukrajinská vláda Minské dohody s Doneckou a Luhanskou oblasťou o štátoprávnych otázkach. Do roka ich Ukrajina porušila, v roku 2023 bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová prezradila, že dohody mali slúžiť len na získanie času pre Ukrajinu na vyzbrojenie. Ukrajina vedie vojnu s Ruskom, podľa odhadov stratila pol milióna mužov na fronte, milióny obyvateľov opustili krajinu, Ukrajina má v súčasnosti asi polovicu obyvateľov (26 miliónov), ako mala pri vyhlásení samostatnosti v roku 1991.
Slovensko nie je Ukrajina, nemienim porovnávať neporovnateľné. Ale treba si uvedomiť, že Majdan začal demonštráciami. Americká diplomatka Victoria Nulandová demonštrantov povzbudzovala osobnou účasťou a rozdávaním koláčikov.
Opozícia organizuje v Bratislave už tretie či štvrté (podľa toho, čo a ako počítame) kolo demonštrácií. Začalo to s ÚŠP, trestnými novelami, LGBT agendou či zmenami zákona o RTVS, vyvrcholením mohli byť prezidentské voľby (aj tie mali svoje mítingy), ale na Slovensku je iná väčšina, čo voľby potvrdili. Ústredné heslá na námestiach sa striedajú, posledné bolo Za otvorenú kultúru.
Aj tu by som rád niečo pripomenul a na niečo upozornil. Pred mesiacom Anton Selecký, v roku 1989 člen Bratislavskej päťky, elektronicky poslal na facebookovú stránku organizátorov dúhového pochodu v Trnave citáciu z Biblie Mene, Tekel, Fares, v preklade: Spočítane, zvážené, rozsúdené. Polícia ho za to začala stíhať za priestupok extrémizmu. Otvorená kultúra.
Na demonštráciách zaznievajú heslá: Fico do basy a podobné. Atmosféra protivládnych demonštrácií viedla v máji tohto roku páchateľa Cintulu k atentátu na predsedu vlády. Rečníci na tribúne jatria atmosféru. Na tribúne sa najviac profilujú divadelníci Richard Stanke, Zuzana Fialová, Matej Drlička, predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka, ale aj ďalší. Prehrali posledné parlamentné a prezidentské voľby, ale derú sa k moci.
Demonštrácie progresívnej opozície sú momentálne najväčším ohrozením demokracie na Slovensku. A myslím si, že by sme nemali podceňovať ich závažnosť.
V Kyjeve vo februári 2014 cca 200-tisíc demonštrantov rozhodlo o ďalšom smerovaní 40-miliónovej krajiny, dôsledkom čoho bol vývoj, že Ukrajina je rozbitá a má len polovicu obyvateľov. Pravda, k rozhodnutiu prispela zahraničná podpora, a nebolo to len občerstvenie od Victorie Nulandovej.
Podľa hesiel na námestí aj podľa politického smerovania hlavného sponzora demonštrácií (PS) je ľahké si predstaviť, kam nás chcú demonštrácie zatiahnuť. Urobili by zo Slovenska krajinu mužských a ženských záchodov na nerozoznanie, športových súťaží s mužmi ako ženami, stíhaním ľudí za extrémizmus, ktorí by nosili na šatách krížik alebo vyznávali biblický pohľad na morálku, v prípade potreby by neváhali ani s poskytnutím našich letísk pre ukrajinské lietadlá a tým zatiahnutie Slovenska do vojny na Ukrajine.
O pár dní si pripomenieme výročie Povstania. Nemuseli by sme na jeho odkaz spomínať len v podobe koncertu v Banskej Bystrici.