Vladimír Palko má rád politiku aj olympiádu, v svojej najnovšej eseji sa pozrel na výsledky, ale aj dejiny olympiád očami civilizačných celkov. (standard.sk)
Počet olympijských medailí je tak trochu hra a tak trochu politika. A niekedy je to veľmi politické. Šport je fenomén, ktorý vzrušuje ľudstvo. Preto sa úspech v športe často považuje aj za úspech politický. Preto vidíme politikov vo VIP lóžach na štadiónoch.
Športové zápolenia niekedy nadobúdajú výsostne politický charakter. Vieme, čo znamenali štyri zlaté medaily Jesseho Owensa na olympiáde v Berlíne v roku 1936. Pamätáme si, čo pre nás znamenali dve víťazstvá československých hokejistov nad sovietskou reprezentáciou na jar 1969, sedem mesiacov po okupácii Československa.
Spomeňme si na studenú vojnu
Šport hral veľkú úlohu počas studenej vojny a tá úloha sa postupne zvyšovala. Komunistické strany si uvedomovali propagandistickú silu športových úspechov a veľa investovali do vybudovania štátneho systému výchovy špičkových športovcov.
Jeden z aspektov olympijských hier bolo aj vyhodnocovanie medailových ziskov v dvoch hlavných táboroch, teda v západnom tábore, v ktorom dominovali USA, a socialistickom tábore v čele so Sovietskym zväzom.
Na prvých povojnových hrách v roku 1948 v Londýne, kde dominovali v zisku zlata USA, sovietski športovci ani neboli. Ale sovietsky štátny športový systém sa pripravoval raketovým tempom. Na olympiáde v roku 1952 v Helsinkách už boli Sovieti druhou najúspešnejšou krajinou po USA, a v roku 1956 už mali viac zlatých ako USA. Na olympiádach do roku 1968 potom boli olympionici USA a Sovietskeho zväzu vyrovnanými súpermi, raz mali viac zlata jedni, raz druhí. USA v tomto súboji zvíťazili naposledy v roku 1968 na olympiáde v Mexiku.
Mexiko si u nás pamätáme najmä vďaka Věre Čáslavskej a jej gestu pri sovietskej hymne.
Vedeli ste, že dva nemecké štáty stavali spoločný tím?
Vedeli ste, že v rokoch 1956 – 1964, na troch olympiádach, dva nemecké štáty, teda západná Spolková republika Nemecko (SRN), členská krajina NATO a východná, čiže komunistická, Nemecká demokratická republika (NDR) stavali spoločný tím? Ani ja som to nevedel, lebo moja športová pamäť tak ďaleko nesiahala. Ale bolo to tak.
Teda rozdelené Nemecko mohlo mať spoločný tím v časoch, kedy komunizmus bol podstatne tvrdší ako v posledných dvoch dekádach studenej vojny. Spoločný nemecký tím existoval počas krvavého potlačenia maďarského povstania v roku 1956 sovietskymi tankami, či po karibskej kríze. Je to ilustrácia, že olympijská myšlienka z globálneho hľadiska ešte nebola až tak silno pod vplyvom politiky. Respektíve bola pod ním, ale neskoršie bola pod ešte väčším.
1972-1988: Sovietska olympijská dominancia
V posledných dvoch dekádach existencie sovietskeho komunistického bloku USA nedokázali ani raz v olympijskej bilancii poraziť Sovietsky zväz. Ba čo horšie. NDR, ktorá od roku 1968 stavala už svoju samostatnú olympijskú výpravu, vybudovala taký efektívny štátny systém vrcholového športu (vrátane dopingu), že na olympiáde v Montreali v roku 1976 skončila výprava NDR v zlatej medailovej bilancii na druhom mieste za Sovietmi a pred USA.
Najhoršie pre olympijskú myšlienku bolo to, že v rokoch 1980 a 1984 sa skutočne plnohodnotné olympiády nekonali. Olympiádu v roku 1980 v Moskve bojkotovali USA kvôli sovietskej invázii do Afganistanu a v roku 1984 im to Sovieti oplatili, keď sa odmietli zúčastniť hier v Los Angeles.
Samozrejme, k obom bojkotom sa pripájali americkí, či sovietski spojenci. Nie bezvýhradne. Ceausescovo Rumunsko do Los Angeles šlo (a v medailovom poradí skončilo na druhom mieste), aj Juhoslávia. A štyri roky predtým do Moskvy prišli Francúzi, Taliani a na prekvapenie aj Briti.
Plnohodnotnej olympijskej súťaže sme sa dočkali až na olympiáde v Soule v roku 1988. Zásluhu na tom mal aj nástup Michaila Gorbačova do čela Sovietskeho zväzu.
V Soule súťaž o zlato dopadla presne ako v Montreale 1976. Na prvom mieste Sovietsky zväz, na druhom NDR, Američania tretí.
Úspechy v športe však netreba ani politicky preceňovať
Akokoľvek olympijské úspechy dodávali sovietskemu komunizmu prestíž, jeho osud nás učí, že šport netreba v politike preceňovať. Sovietsky komunizmus zanikol pre svoje vnútorné rozpory a pomýlenosť, a nemohlo ho zachrániť ani päťdesiat zlatých medailí z jednej olympiády.