S manželkou sme neboli pri mori sedemnásť rokov. Pred štvrťrokom sa ma spýtala, či by sme tento rok nešli so synovou rodinou. Ale čoby nie, prehodil som, dúfajúc, že sa na to zabudne. Mal som však za tie desaťročia manželku poznať lepšie. Myslela to vážne. Preto vám tieto riadky píšem z pobrežia Jadranského mora. Z Bibione. (standard.sk)
Nie že by som tu nebol rád. Som. Ale nemám rád to nakupovanie letnej, prímorskej garderóby. Hovorím, nové plavky som si kúpil minulý rok, a mám dve tričká, ktoré vyzerajú ako nové.
Manželka ma poučila, že plaviek potrebujem dvoje a nových tričiek päť. Minimálne. A všelijakú letnú obuv plážovú a promenádovú. Krátke nohavice, nové opasky a podobne. Poznajúc ma, odbremenila ma a všetko mi nakúpila sama. Ja som to len doma skúšal. Občas sa musela vrátiť do obchodu a vymeniť veľkosť. Skrátka, dobre som sa oženil.
Keď platíte diaľničné mýto
Druhou vecou, čo neznášam, je cestovanie. V tejto veci som odbremenený byť nemohol. Hovorí sa, že svet sa stal vďaka mobilom a internetu globálnou dedinou, ale z Bratislavy do letoviska je to stále tých istých šesťsto kilometrov.
Cesta plynula dobre. Keď sme horami prešli okolo Tarvisia, architektúra sa zmenila. Barokové kostolíky v rakúskych mestečkách, ktoré sme míňali, sa vymenili za renesančné. Hudba v rádiu prešla od Heimatland Quintet ku Italo disco.
Mám to všetko rád. Len to dlho trvá.
Matne som mal v pamäti, že v Taliansku sa platí diaľničné mýto na osobitných stanovištiach. Napadla mi otázka, ako to tí Taliani vedia, že keď zaplatím a vstúpim na diaľnicu, tak že naozaj vystúpim tam, kam až som si to zaplatil.
Bol som už asi unavený cestou, tak mi nenapadlo, že platí sa nie pri vstupe, ale pri výstupe. No predstavte si, akí sú tí ľudia bystrí… A žiadni živí mýtnici tam poväčšine ani nie sú. Robia to automaty.
To platenie je v zásade veľmi jednoduchá vec. Nemusí to však byť jednoduché, ak to robíte prvýkrát. To sa vám môže prihodiť všeličo. Tak napríklad s autom zastavíte pri platobnom automate, otvoríte okno a zistíte, že ste zastavili asi o asi o pol metra ďalej, než by ste mali. Keby ste sa pokúsili platiť, mohli by ste si vykĺbiť ruku. Tak začnete cúvať. Za vami čakajú zástupy ďalších vodičov, ktorí si začínajú o vás tvoriť nelichotivý názor. Nevidíte ich, ale ich pohľady cítite v chrbte.
Začnete platiť. Idete napchať bankovky do priehradky, v poslednej chvíli si uvedomíte, že tá je určená pre mince. Potom už tlačíte bankovky na správne miesto, ale stane sa vám to, že jedna vám vypadne a skončí pod autom. Vystúpiť nemôžete, lebo medzi dverami auta a automatom je len čosi vyše dvadsať centimetrov.
Automat vám opakovane vypisuje na displeji, že máte zaplatiť, dokonca vám to hovorí i ľudským hlasom. Pokoja vám to nepridá, ale napokon úspešne zaplatíte. Rampa sa zdvihne, odchádzate ponížený, ale šťastný. Možnosť, že by ste po pár metroch zastavili a vrátili sa hľadať bankovku na zemi, naozaj nepripadá do úvahy. Do úvahy by to pripadalo jedine v prípade, že by ste mali evidenčné číslo neviditeľne zablatené a na tvári covidové rúško.
Premýšľanie o tom, či sa tento komický skeč naozaj udial a komu, láskavo prenechávam čitateľovi.
Ale potom už prímorský raj
Ale po takýchto drobných útrapách sa všetko obracia na dobré. Zrazu všade pínie, tuje, občas palmy, oleandre, príjemné letovisko, vilka, ktorá bude naším domovom. A potom more, kam oko dovidí. Mare Adriaticum. Mare nostrum. Pláž, slnko a piesok.
A turisti, ktorých je tuším viac ako tých zrniek piesku.
V dávnej minulosti som bol zvyknutý skôr tráviť čas pod slnečníkom v hotelových záhradách. Bolo tam viac súkromia, slnečníky boli ďalej od seba. A plával som skôr v sladkovodnom bazéne ako v mori.
Teraz je to inak. Slnečníky máme prenajaté priamo na pláži, sú tam viac natesno, pokojne prečítam názov knihy, ktorú na ležadle číta nejaký sused.
Pláž je dlhá kilometre. Je to ľudské mravenisko.
V žiadnom prípade sa nesťažujem. Má to aj svoje výhody. Máme vnúčika, ktorý dokáže byť občas, mierne povedané, značne hlučný. Ale v konkurencii prítomných talianskych detičiek by sa jeho prípadné rumádzganie úplne stratilo.