Veľká časť militantných Európanov si vojnu predstavuje ako videohru, ktorá sa ich vlastne netýka a v najhoršom môžu vypnúť počítač, tvrdí český politológ Petr Robejšek v rozhovore pre Štandard. „Viac by sa mi však páčilo, ak by občania na oboch stranách boli viac kritickí voči tomu, čo hovoria politici na oboch brehoch a zapojili vlastný mozog,“ vraví.
K atentátu na Donalda Trumpa došlo až po našom rozhovore, preto sme Petrovi Robejškovi dodatočne e-mailom položili prvú otázku súvisiacu s touto udalosťou.
Kandidát republikánov na amerického prezidenta Donald Trump bol na mítingu postrelený, zrejme len o centimetre unikol smrti. Akým spôsobom podľa vás atentát zmení situáciu v Amerike?
Je ťažké odhadovať príčinnosť a intenzitu následkov pokusu o vraždu Donalda Trumpa. Iste sa dá ale povedať, že Donald Trump získal bonus u tých voličov, ktorí váhali, či mu dajú svoj hlas. Som vďačný za to, že atentátnik neuspel aj preto, že rozhorčenie jeho prívržencov by mohlo viesť k erupcii násilia a možno až k občianskej vojne. Preto som veľmi zvedavý na prísnosť a výsledky vyšetrovania neuveriteľného zlyhania tajnej služby. To, že mala mať svojich ľudí práve na streche, z ktorej atentátnik strieľal, predsa napadne aj laikovi.
Máme za sebou francúzske voľby, v ktorých sa ukázalo, že Francúzi sú odolnejší voči tvrdeniam o tom, že Le Penová stelesňuje krajnú pravicu a je neprijateľná. Vy ste žili dlhé roky v Nemecku, kde sa deje niečo podobné. Takmer v celej bývalej NDR zvíťazila AfD, a to napriek tomu, že voliči sú denne presviedčaní o neprijateľnosti tejto strany ako „fašistickej“, a to hovoríme o strane, ktorá je podstatne problematickejšia ako Le Penová. Znamená to, že Nemci sú už dnes voči mediálnej masáži odolnejší alebo aký fenomén to aktuálne v Nemecku či Francúzsku sledujeme?
Má to dve strany. Nemci majú na jednej strane vyvinutý sklon až nekriticky počúvať vrchnosť. Román Poddaný od Heinricha Manna je trpko ironickou oslavou tejto poslušnosti. Osobne ma to vždy udivovalo. Táto trpnosť je navyše posilňovaná javom známym zo všetkých európskych krajín. Tento jav vysvetľuje aj úspech dohody macronistov vo Francúzsku s alianciou strán, ktoré si hovoria ľavicové, proti Le Penovej. Na celom kontinente pozorujeme akúsi konzumistickú demenciu najmä pri mestskej populácii, ktorá až s nepochopiteľným masochizmom opakovane volí nekvalitných politikov a veria jednostranným agitáciám mediálneho mainstreamu.
A čo tí východní Nemci?
Odolnosť východných Nemcov voči tejto mediálnej indoktrinácii je veľmi vysoká, pretože majú silné povedomie z obdobia komunistickej diktatúry. Aj dnešné generácie rozoznávajú obrysy takejto diktatúry v slovníku a v správaní súčasných politikov a médií. Len na okraj: dokladom pokusov za každú cenu diskreditovať AfD pomocou pejoratívnych nálepiek je aj to, že potom, ako sa jednoznačne ukázalo, že prívlastok fašistická vôbec nefunguje, tak som nedávno zaregistroval, že k tomu začali používať pojem vlastizradná. (úsmev)
Všeobecne je pozoruhodné, s akou bezradnou vytrvalosťou sa odporcovia AfD domnievajú, že nemusia reagovať na ich politické návrhy, napríklad k migrácii alebo k vojne na Ukrajine, a že ich proste rozmetajú tým, že im dajú negatívne etiketu. Také pokusy poznáme aj z iných európskych krajín.
Dá sa ešte potom režim v takýchto krajinách označiť ako rešpektujúci demokraciu, ak smiete voliť len vybranú stranu, inak čelíte nejakej forme spoločenskej ostrakizácie?
To je veľmi dôležitá pochybnosť. Túto pochybnosť zdieľam, dokonca som zverejnil pár úvah, do akej miery je táto demokracia reprezentatívna, či ešte má atribúty demokratického a čo sa z nej v priebehu rokov stalo. Je to podľa mňa veľmi pochybné, ak sa odvolávajú na demokraciu a ochranu ústavy. V tej nemeckej sa hneď v úvode hovorí, že „sa cenzúra nekoná“, a zároveň cenzúru uplatňujú.
Je tu ešte jeden nebezpečný trend, v Nemecku sa tajné služby zameriavajú na politických oponentov, je to podobné ako v Amerike.
Je to tak. Oni majú chrániť ústavu, v Nemecku sa tak navyše vnútorná kontrarozviedka aj volá [Spolkový úrad na ochranu ústavy (BfV), pozn. red.]. V skutočnosti ale chránia vládu proti opozícii.
Ďalšou dôležitou aktuálnou témou je vznik novej suverenistickej frakcie v europarlamente, Orbánových Patriotov. Je to azda prvýkrát, čo na pôde EÚ vznikla politická skupina, ktorá nie je postavená na politickej ideológii, ale na pragmatickom spojenectve suverenistov. Čo od tejto frakcie očakávate?
Najprv by som chcel povedať, že ideológia ako vnútorne názorovo konzistentný systém už dnes v politike neexistuje ani na pravici a ani na ľavici. Nemeckým Zeleným ešte donedávna hrozil infarkt, keď počuli slovo armáda. Dnes sa správajú extrémne militaristicky. Francúzska ľavica sa ideologicky vie zhodnúť len na tom, že odmieta Le Penovú. Podobne ako v Česku, kde si koalícia Spolu rozumela len v tom, že odmietala Babiša.
Od frakcie suverenistov si, úprimne povedané, veľa nesľubujem. Súvisí to s tým, že väčšina Európanov trpí už tou zmienenou intelektuálnou schátranosťou a nezvolila dostatočné množstvo eurokritických poslancov. Preto majú suverenisti priestor iba na gestá a akcenty. Skrátka potlesk rozhodnutiam eurokomisie či Rady ministrov už dnes nebude taký silný a jednohlasný ako doteraz. A zároveň pripomínam, aký je europarlament inštitucionálne slabý voči eurokomisii.
Emmanuel Macron nedávno avizoval, že v boji proti Rusku bude možno potrebné aktivovať aj európskych vojakov. Veľa sa dnes hovorí o tom, ako posledné dve voľby zmenia Macronovu politickú silu dovnútra krajiny. Ako sa však podľa vás zmení jeho mocenská sila v medzinárodnej politike?
Macron je svojim predchodcom podobný najmä patetickou záľubou v inscenácii svojho prezidentstva. Tá sa predovšetkým v jeho prípade vyčerpáva vo veľkých slovách, po ktorých však nemôžu nasledovať adekvátne činy, ako to bolo v prípade Charlesa de Gaulla alebo Francoisa Mitteranda.
Potom, ako Francúzsko – podobne ako ostatní Európania – po zániku komunizmu kasírovalo mierovú dividendu, kde-kto rušil vojenskú službu, neinvestovalo sa do výzbroje. V dôsledku podpory ukrajinskej armády jednotlivé štáty vyprázdňovali svoje sklady. A tak je namieste otázka, nakoľko bojaschopné sú vôbec európske armády, vrátane tej francúzskej.
Nevraviac o tom, aké bojachtivé sú vôbec európske spoločnosti. Podľa môjho názoru si v rámci menšiny militantných Európanov väčšina z nich vojnu predstavuje ako videohru. A tá sa ich vlastne ani netýka a v najhoršom môžu vypnúť počítač.
Keď to zhrniem, tak Macron používa silné slová, ale mocensko-politicky je len mierne silnejší ako dramaticky oslabené Nemecko.
Mimochodom, ako si vysvetľujete tú vážnu zmenu u Macrona, ktorý sa nedávno de facto deklaroval za ústredného európskeho jastraba, pritom ešte na začiatku vojny to bol on, kto bol považovaný za „naivku“ za telefonáty s Putinom. V tom období ešte pravdivo hovoril, že treba rešpektovať aj ruské bezpečnostné záujmy, dokonca ešte vtedy, keď propaganda avizovala, že ruská armáda či aspoň Putin sa každú chvíľu zosypú, tvrdil, že im treba nechať dôstojnú ústupovú cestu. Ako si vysvetľujete ten radikálny obrat?
Teraz ste presne opísali akúsi výmenu rolí v priebehu času, ktorá sa v Európe deje, tiež som ju zaznamenal. Pôsobí to ako rozdelenie rolí podľa nejakého scenára medzi štátnikmi jednotlivých krajín navzájom.
Ak by sme zostali pri uchopiteľných faktoch, názorová elasticita neoddeliteľne patrí k celej politike západného sveta. Vyčerpáva sa v slovách, heslách, po ktorých nenasledujú nijaké činy a verejnosť to už vlastne ani neočakáva. Zdá sa mi, že si politici si myslia, že stačí urobiť nejaké vyhlásenie alebo rozhodnutie a ono sa to aj stane. To pôsobí ako takmer rozprávková perspektíva. Tomu zodpovedá aj úplná nezáväznosť digitalizovaného spoločenského a politického diskurzu. To, čo politici povedali včera, už dnes nehrá žiadnu rolu.
To asi nie je dobrá perspektíva v čase vojny, keď potrebujeme štátnikov viac ako inokedy.
Samozrejme, je to alarmujúce. Toho, na čo sa môže volič alebo aj analytik spoľahnúť, je v prejavoch, ale aj v správaní politikov žalostne málo.