Autor tohto článku je významný slovenský orientalista, ktorý redakciu požiadal, aby nebola zverejnená jeho identita. Šéfredaktor Štandardu pozná jeho meno a garantuje oprávnenosť takejto mimoriadnej požiadavky a autenticitu textu. Čitateľom ďakujeme za pochopenie. (standard.sk)
Na stránke Štandardu ma zaujala polemika pánov Köppela, Danišku, Jocha a Druláka. Nerád sa nezvane miešam do cudzích polemík, ale keďže táto sa týka „môjho chlebíka“, neodolal som. Budem skôr samozvaným advocatom diaboli voči tvrdeniam Jocha a Köppela. Ešte predtým však krátke úvahy.
Vždy ma udivovalo, prečo sa v euroatlantickom priestore konzervativizmus spája s pro-izraelskými postojmi. Prečo sa konzervatívec zrazu mení na moderného futbalového fanúšika so skalopevnou indoktrináciou nepripúšťajúcou ani jeden hvizd proti druhej strane štadióna? Alebo to súvisí s kresťanstvom a jeho obavami z islamu? Ak áno, tak je to Tatry splošťujúce nepochopenie. Vidieť všetkých mohamedánov ako jednoliatu masu bez ohľadu na sunnu a jej právne školy, šiíju a jej skrytých imámov, súfijské hnutia a množstvo ďalších diferencií je rovnako mylné, ako vnímať jednoliatosť kresťanov bez ohľadu na rozdiely katolicizmu, pravoslávia, reformovaných cirkví a mnohých ďalších nehomogenít kresťanských denominácií.
Alebo žeby šlo o infiltráciu kresťanského sionizmu, ktorý k nám priplával cez oceán? Toto lobingové zoskupenie, ktoré chce prinútiť Krista, aby už konečne zostúpil späť na Zem, pôsobí viac sionisticky než kresťansky. Zdá sa, že ani moc nerozlišuje medzi sionizmom a revizionistickým sionizmom, medzi izraelským štátom a zemou (Erec jisrael) a podarilo sa mu vytvoriť virtuálny nový Jeruzalem „zjednotením“ všetkých kresťanov (Ján 17:21), na ktorých síce niektorí extrémne ortodoxní Židia vo Svätej zemi pľujú, sporadicky ich nútia, aby si odstránili z kutní kríže, či si vynucujú starozákonný zákaz zobrazovania Božích stvorení v katolíckych chrámoch alebo tieto chrámy rovno podpália. Hoci kresťanskí predstavitelia môžu mať iný názor, ako ukazuje ich nedávny list izraelskému premiérovi a jeho poradcovi národnej bezpečnosti.
Nemali by mať tiež konzervatívci väčšiu úctu k formálnemu vzdelaniu? Prečo niektorí podliehajú ilúzii, že keď si prečítajú jednu knižku o histórii a jednu o Blízkom východe, tak už sú odborníkmi na blízkovýchodnú históriu a politiku bez toho, aby mali načítané značne viac a aby v tomto regióne niekoľko rokov žili, poznali jeho mentalitu, náboženstvo a reálie? Takéto rýchle získavanie nových odborných „identít“ sa mi zdá skôr progresívnou charakteristikou podobnou striedaniu osobných „identít“.
Ďalej použijem pánom Jochom zvolenú metódu a pôjdem podľa (najmä jeho tvrdení) tvrdení. Tučným písmom reprodukujem tvrdenia pána Jocha, na ktoré následne reagujem.
1.) „Izrael je však jediný štát na svete, ktorého existenciu spochybňujú mnohí, ako islamisti, tak i západná progresívna ľavica.“
Poznám vo svete viac štátov, ktorých existencia je spochybňovaná. Ani nemusíme chodiť príliš ďaleko… Možno to nie sú islamisti, v každom prípade však existenciu Izraela spochybňujú aj niektoré antisionistické ortodoxné židovské skupiny. Problém má široký náboženský a historický základ. Nemuseli by sme začať hneď od Adama, stačilo by o nášho uhorského rodáka Herzla, autora diela Der Judenstaat (1896). A potom pokračovať cez Britov, ktorí sľúbili územie, ktoré im ešte nepatrilo a to hneď dvakrát – Arabom aj Židom. V súčasnosti existenciu Izraela žiaden pragmatik nepopiera. Problémom je skôr skutočnosť, že Izraelčania namiesto toho, aby sa odvolávali na Deliaci plán OSN, jeho schválenie Valným zhromaždením OSN v roku 1947 a vyhlásenie Izraelského štátu v roku 1948, tak vystupujú v OSN so Starým zákonom v ruke, svoje nároky podkladajú Božím prísľubom spred tisícok rokov a exponujú ich do máp Erecu jisrael, ktoré nie sú v súlade s medzinárodným právom…
2.) „Ak by Izrael nereagoval na 7. október týmto spôsobom, snahou zničiť nepriateľa a agresora, bolo by to jeho existenciálne spochybnenie.“
Väčšina krajín vo svete priznala Izraelu právo na sebaobranu. Toto právo mu nik nemôže vziať. Ale právo na sebaobranu nie je právom na pomstu a nie je právom na kolektívne potrestanie všetkých Palestínčanov v Pásme Gazy. Obávam sa, že väčším existenciálnym spochybnením Izraela je momentálne sebestredná a zodpovednosti sa vyhýbajúca politika premiéra Netanjahua, ako aj jeho súčasná spupná extrémistická koalícia odmietajúca rešpektovať medzinárodné právo.
3.) „Presne to bol cieľ útoku Hamasu 7. októbra: vyslať izraelským Židom signál, že nikde vo svojej krajine nebudú v bezpečí, nech sa radšej vo svojom záujme odsťahujú preč.„
Tu sa vzdávam. Pán Joch zjavne čítal strategické materiály Sinwára, Haníju a Deífa, ktoré ja nepoznám.
4.) „Nemôžeme vylúčiť, že nejakí konkrétni izraelskí vojaci sa dopustili zločinov, ale nie je to politika izraelského štátu ani izraelskej armády (IDF).„
V tom prípade už len stačí dovysvetliť, prečo si tí konkrétni vojaci „založili“ aj zadržiavacie centrum Sde Teiman, prečo nenesú zodpovednosť za smrť desiatok novinárov, lekárov a humanitárnych pracovníkov OSN a prečo Izrael trestá aj obyvateľov Západného brehu, ktorého vláda (OOP/Fatah) nemá protiizraelskú bezpečnostnú politiku. Viď Štvrtá ženevská konvencia (1949) o ochrane civilných osôb v čase vojny, článok 29 a ďalšie.
5.) „Naopak, Hamas pácha zločiny na vlastnom obyvateľstve.“
Čo bráni Izraelu, aby podal žalobu na Medzinárodnom súdnom dvore a predložil dôkazy? Tak ako to urobila Juhoafrická republika a ďalšie štáty voči Izraelu. Nie je trochu lacné hneď vyhlasovať medzinárodné súdy, OSN, UNRWA a ďalšie medzinárodné organizácie za zaujaté, teroristické či plné antisemitských sprisahancov?
6.) „Zničiť zbrane a zabiť vojakov je legitímnym vojenským cieľom; keď sú však umiestnení medzi civilistami, tí zomrú tiež a Hamas to využíva či, lepšie povedané, zneužíva propagandisticky proti Izraelu.„
Sú militanti/teroristi Hamasu vojakmi v zmysle medzinárodných konvencií? Tu sa dostávame na veľmi komplikovanú právnu pôdu Haagskych (1899 a 1907) a Ženevských (1949) konvencií, práva na sebaurčenie, koloniálnej nadvlády, cudzej okupácie a rasistických režimov. Keďže nie som právnik, bez môjho advokáta nebudem ďalej vypovedať.
7.) „Hamas nemožno zlikvidovať vojensky. Tvrdiť to o teroristickej organizácii je nepravdivá a pre ústavnú demokraciu smrteľne nebezpečná myšlienka. A ako je možné poraziť štáty, je možné poraziť aj teroristické skupiny.“