Profesor Lipitsky píše o Norimberskom tribunále a idei medzinárodnej spravodlivosti. Presnejšie nielen o nich, ale najmä o medzinárodnej politike a obavám, ktoré kedysi s nastoľovaním spravodlivosti mal prezident Woodrow Wilson. (standard.sk)
International Consultation Center v Haife očakáva, že Medzinárodný trestný súd môže v najbližších dňoch vydať zatykač na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, ministra obrany a generála na dôchodku Jo’ava Galanta a lídrov Hamasu. Správa pochádza z diplomatických zdrojov, keďže však používa podmienečné slovíčka, treba si počkať, čo sa stane.
Ak by k takémuto kroku došlo, bolo by to prvýkrát, čo by medzinárodná inštitúcia tohto typu išla proti politikom štátu, ktorí sú blízkymi spojencami USA, ale dobre vychádzajú aj s Ruskom a Čínou. Bolo by to prelomové rozhodnutie, ako veľmi, to by som rád ukázal nasledujúcim textom, ktorý opisuje príbeh medzinárodnej spravodlivosti od Norimbergu, vlastne ešte skôr.
Približne pred 75 rokmi sa skončil cyklus súdnych procesov s nacistickými vojnovými zločincami v Norimbergu. Takmer v rovnakom čase sa konal obdobný súd v Tokiu s vodcami japonských militaristov. Boli to asi najdôležitejšie právne udalosti 20. storočia, mnohé ich výsledky sú dodnes významné. A hoci sa to dnes mnohým nezdá, zároveň to boli kontroverzné udalosti, ktoré až doteraz vyvolávajú ostré diskusie a protichodné hodnotenia.
Vojna na Ukrajine pokračuje, no skôr či neskôr sa skončí. Veľmi rýchlo po jej vzniku politici, patriaci k bojujúcim krajinám alebo medzi ich sympatizantov, volali po vytvorení tribunálu v norimberskom štýle, ktorý by odsúdil nových vojnových zločincov. Samozrejme, každá strana má svoje predstavy o zložení obžalovaných. To znamená, že ak ktorákoľvek zo strán vyhrá, 21. storočie s vysokou pravdepodobnosťou zažije svoj veľký súdny proces. Možno aj preto je poučenie z Norimbergu stále aktuálne a zaslúži si pozornosť.
Lipské fiasko
Nápad týchto dvoch súdnych procesov neprišiel z ničoho nič. Dávno pred tým, ešte po prvej svetovej vojne, verejnosť víťazných krajín požadovala potrestanie nielen konkrétnych nepriateľských vojakov, ktorí spáchali vo vojne zločiny, ale aj generálov a štátnych činiteľov, zodpovedných za vypracovanie vojenských plánov a vydávanie trestných rozkazov. Nezabúdajme, že to bola krutá a dlhá vojna, kde sa používali chemické zbrane, obraz vojny pripomínali nielen tí, ktorí ležali na cintorínoch. V Británii dokonca prebehla široká kampaň „Obesíme cisára!“ – mysleli, samozrejme, na nemeckého monarchu Viliama II.
Nie každému sa však páčila myšlienka postaviť pred súd politikov a vysokých vojenských veliteľov. Americký prezident Woodrow Wilson bol proti takémuto prístupu, pretože by „súd víťazov nad porazenými“ vytvoril nebezpečný precedens (Kochavi, Arieh J.: Prelude to Nuremberg, 1998).
Nakoniec sa rozhodlo, že obžalovaných (spolu asi 900 osôb) budú súdiť v Nemecku v Lipsku za prítomnosti medzinárodných pozorovateľov. Väčšina obvinených a svedkov vrátane bývalého cisára Viliama, sa však na pojednávanie nedostavila. Nikto sa ich k tomu ani nesnažil prinútiť a takmer všetkých súd v neprítomnosti oslobodil. Len niekoľko ľudí bolo odsúdených na krátke tresty odňatia slobody, pritom niektorí z nich hneď utiekli z väzenia – asi nie bez pomoci svojich dozorcov (Ann Tusa; John Tusa: The Nuremberg Trial, 2010).
Bolo to úplné fiasko. Príčinou bol nezáujem vlád víťazných krajín, ktoré sa obávali, že proces nastolí otázku ich zodpovednosti za rozpútanie vojny a objaví fakty o zločinoch, spáchaných vojskami ich štátov. Navyše si nechceli pokaziť vzťahy s novými orgánmi povojnového Nemecka, potrebného ako spojenca v boji proti (vtedy rastúcej) komunistickej hrozbe.
Taliansky masaker
Po druhej svetovej vojne zobrali víťazi do úvahy zlyhanie Lipských procesov. Zdá sa však, že až do posledných dní, keď už bolo jasné, že víťazstvo je blízko, si aspoň niektorí z nich neboli istí, ako sa majú vyrovnať so svojimi porazenými nepriateľmi. Svedčí o tom tragický koniec, ako dopadol duce (vodca) talianskych fašistov Benito Mussolini a jeho najbližší pomocníci a príbuzní.
V apríli 1945 talianski partizáni zajali Mussoliniho a ďalších členov fašistického vedenia. Duce bol popravený skoro okamžite, spolu s ním aj jeho priateľka (ktorú nikto z ničoho ani neobvinil). Okrem nich bolo na druhý deň zastrelených šestnásť vysokopostavených fašistov a ešte desať partizáni zabili počas nasledujúcich dvoch nocí (Roncacci, Vittorio: La calma apparente del lago, 2003). A to všetko bez riadneho vyšetrovania a súdu.
Nie je úplne jasné, kto rozhodol o takejto smrti týchto ľudí. Historici si zvyčajne spomínajú na skupinu partizánskych vodcov, v ktorej hlavnú úlohu hrali komunisti. Ale existuje aj verzia, podľa ktorej ten rozkaz vydal osobne Winston Churchill, ktorý sa obával, že proces s duceom by vyvolal v Taliansku nepokoje. Okrem toho sa Churchill údajne snažil zabrániť zverejneniu svojej tajomnej korešpondencie, ktorá vraj obsahovala ponuku Mussolinimu presvedčiť Hitlera, aby sa pripojil k západným spojencom v aliancii proti ZSSR. Preto poslal svoje komandá, aby všetko zariadili pod rúškom partizánov. Pozornejší čitatelia dejín tiež vedia, že Churchill pred vojnou Mussoliniho obdivoval. Do povojnového výkladu dejín sa to však už nezmestí.
Treba však povedať, že táto verzia nemá priame dôkazy a preto ju mnohí výskumníci odmietajú. Je známe, že Churchill po vojne navštívil miesto Mussoliniho popravy, čo niektorí autori interpretujú ako svedectvo osobného spojenia medzi nimi. Keby to tak bolo, museli by sme konštatovať, že Mussolini naozaj mal veľmi rôznorodé kontakty.
Ide o to, že duce bol v mladosti aj osobným priateľom a obdivovateľom Vladimíra Lenina. Spoznali sa vo Švajčiarsku, kde obaja žili v exile v roku 1903. Tam trávili spolu čas, hrali šach. Lenin ho láskavo volal „náš Benituško“ a mal o ňom vysokú mienku. Už keď bol na čele sovietskeho štátu, kritizoval talianskych komunistov, že neudržali vo svojich radoch takého vynikajúceho politika, ktorý by ich určite priviedol k úspechu.
Mussolini vždy považoval Lenina za veľkého muža. Keď talianske vojská bojovali v Sovietskom zväze, nariadil, aby mu dopravili bronzovú sochu Lenina, ktorú inštaloval na svojom panstve. Zaujímavosťou je, že sochu doviezli z mesta Luhansk, ktoré si teraz často pripomíname v súvislosti s udalosťami na Ukrajine.
To by však Mussolinimu sotva pomohlo, aj keby bol súdený. Obvinenia by boli, samozrejme, závažnejšie ako krádež Leninovej sochy. No hoci bol jeho osud spečatený, mnohí boli šokovaní svojvoľnosťou a krutosťou toho, čo a ako s ním urobili.