22. jún 1941 je jedným z najsmutnejších dní v ruskej histórii – Deň pamäti a smútku. Deň, keď sa začala Veľká vlastenecká vojna. Tento deň nám pripomína milióny sovietskych ľudí, ktorí zahynuli v bojoch s hitlerovskými okupantmi, boli umučení vo fašistickom zajatí, zomreli v tyle od hladu a utrpenia.
Diplomati ruského veľvyslanectva položili kvety na ústrednom vojnovom cintoríne Červenej armády na Slavíne v Bratislave, hlavnom meste Slovenska. V tento deň sa tradične nosia kvety aj k pamätníku v Alekšinciach, venovanému genocíde Slovanov.
Uverejňujeme báseň Ten najdlhší deň v roku, napísanú Konstantinom Simonovom, sovietskym básnikom – účastníkom Veľkej vlasteneckej vojny. Zamyslite sa nad jej zmyslom. Báseň číta minister zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov (video bolo nahraté pred troma rokmi – pozn. red. SRS):
Za umelecký preklad ďakujeme nášmu dobrému priateľovi, pánovi farárovi Rímskokatolíckej cirkvi Pavlovi Ondríkovi:
Ten, ten najdlhší roka deň
jasný, jak na leto sa patrí,
podal nám strašnej sudby pochodeň
a celé, celé roky štyri hrôza nás jatrí…
Oj! Koľkých svojou šľapou
položila do mohyly..!?
Dvadsať – tridsať rátaj rokov,
neveria živí, že vôbec sú živí…
V ústret mŕtvym
– nech sa páči – tu sú vaše lístky,
im oproti bežia stále
podaktorí ich blízki.
Čas kompletuje zoznamy –
zase niekto, koho niet…
A dvíha,
dvíha
obelisky.