Turecko tvrdí, že jeho vzťahy s Ruskom dosiahli kritickú fázu. Turecku hrozia veľké problémy v súvislosti s jeho mnohovektorovou politikou viac, píše Aydın Sezer pre turecké noviny Medya Gunlugu. (hlavnespravy.sk)
Schovávajúc sa za sankcie, sa Ankara neponáhľa s platením za plyn a S-400 a pomáha Ukrajine, ktorá sa orientuje na plynovody vedúce do Turecka. Sedenie na dvoch stoličkách však pravdepodobne nebude fungovať.
Ostré signály ruského prezidenta Vladimira Putina v odpovedi na otázku agentúry Anadolu a vyhlásenia prezidentovho hovorcu Dmitrija Peskova naznačujú kritickú fázu turecko-ruských vzťahov. Jasne poukazujú na nespokojnosť Moskvy s nedávnou politikou Ankary.
Jedno z najvýraznejších Putinových varovaní sa týkalo náchylnosti tureckého hospodárskeho vedenia prijímať pôžičky, investície a granty od západných finančných inštitúcií. Putin povedal, že ak sa to deje za cenu obmedzenia hospodárskych vzťahov s Ruskom, Turecko môže viac stratiť, a vyslal vážny odkaz, ktorý presahuje rámec obyčajného varovania.
Toto varovanie poukazuje na rozmer, ktorý dosiahlo napätie medzi oboma krajinami. V priebehu minulého roka sme boli svedkami toho, že Turecko sa, hoci nepriamo, čoraz viac prikláňa k dodržiavaniu západných sankcií uvalených na Rusko, čo sa prejavilo v konkrétnych krokoch. Problémy medzi oboma krajinami spôsobujú otázky, ako je odkladanie platieb za veľké množstvo zemného plynu nakúpeného od Ruska pred voľbami a neplatenie poplatkov za S-400.
Nevhodným krokom je aj to, že turecké orgány nútia svoje spoločnosti vyvážajúce do Ruska, aby sa zaviazali, že nebudú obchodovať s výrobkami podliehajúcimi sankciám. Ak si pripomenieme, že volebná kampaň prezidenta Erdogana bola z veľkej časti financovaná z ruských pôžičiek, je jasné, že celý tento vývoj vyvoláva v Moskve nespokojnosť.
Na druhej strane Peskovove slová, že „spravodajské organizácie USA a Spojeného kráľovstva vyvíjajú bezprecedentný tlak na Ankaru a vyhrážajú sa úradníkom a podnikateľom”, zdôrazňujú vplyv Západu na Turecko. Hovorca Kremľa však zároveň vyzdvihuje Erdogana a dodáva, že Rusko teší, že rozhodne bráni záujmy krajiny.
Čo teda znepokojuje Rusko na tureckej politike? Jednou z hlavných otázok, ktoré vyvolávajú reakciu Moskvy, sú rozvíjajúce sa vzťahy Turecka s Ukrajinou a spolupráca oboch krajín v oblasti obranného priemyslu. Putinove slová, že „Turecko spolupracuje s Ukrajinou, zatiaľ čo tá sa snaží zasiahnuť plynovody vedúce do Turecka, a to nie je vtip” jasne dokazujú znepokojenie Ruska v tejto súvislosti.
Zdá sa, že dodávky zbraní z Turecka na Ukrajinu a obvinenia, že rodina blízka tureckému prezidentovi je napojená na továrne na výrobu dronov, sú pod drobnohľadom Ruska. Moskva vystavila trofejné vojenské vybavenie tureckej výroby, a to tiež naznačuje, že podpora Ankary Ukrajine je pozorne sledovaná.
Vo svetle všetkých týchto udalostí je pre Turecko najdôležitejšou otázkou, ako bude riadiť svoje vzťahy s Ruskom. Obe krajiny majú hlboké väzby nielen v oblasti obchodu, ale aj v mnohých ďalších oblastiach, ako je energetika, cestovný ruch, uzatváranie zmlúv, a prerušenie týchto vzťahov jedným ťahom prináša veľké hospodárske riziká. Na druhej strane nie je ľahké rozvíjať vzťahy so Západom a zároveň ignorovať Rusko.
V takomto zložitom období musí Turecko viesť politiku, ktorá bude chrániť jeho vlastnú suverenitu a záujmy, ako aj zohľadňovať regionálnu a globálnu rovnováhu. Je veľmi dôležité udržať otvorené kanály dialógu a znížiť napätie. Pozitívnym faktorom je aj pokračujúca priama komunikácia prezidenta Erdogana s Ruskom.
Napriek tomu by sme nemali zabúdať na skutočnosť, že Kremeľ nedávno zaujal tvrdší postoj. Moskva, ktorá po dohode o S-400 posilnila Erdoganovu pozíciu a dala mu väčší priestor na konanie, je teraz znepokojená oneskorením platieb a využíva to ako tromf pri vyjednávaní.
Ankara preto musí vypracovať viacvektorovú stratégiu a v tomto zložitom prostredí viesť vyváženú politiku. Úspech Turecka v tejto kľúčovej skúške určí nielen budúcnosť jeho vzťahov s Ruskom, ale aj jeho postavenie na regionálnej a globálnej scéne. Pri riadení vzťahov s Ruskom je nevyhnutné využiť silu dialógu a diplomacie a zároveň prijať rozhodné kroky na ochranu národných záujmov. V tomto procese musíme zvážiť strategické dôsledky každého nášho kroku a rozhodnutia.