Je to ako malé cvičenie z politickej dialektiky. Vladislav Inozemcev a Petr Drulák si po Putinovej návšteve v Číne všimli na rusko-čínskych vzťahov opačné až protichodné veci. O tom, ako je to možné a prečo to tak je, píše profesor Lipitsky. (standard.sk)
Nedávno a takmer súčasne písali dvaja významní odborníci na medzinárodnú politiku o vzťahoch Číny s Ruskom a Európou. Jedným z nich je náš stály autor Petr Drulák. Druhým je rusko-americký ekonóm Vladislav Inozemcev, ktorý o téme písal v Novoj gazete. Aj Inozemcev je dobre známym čitateľom Štandardu, okrem iného ako jeden z prvých – hoci kritik vojny na Ukrajine – písal, ako táto vojna pomáha ruskej ekonomike.
Predmetom takéhoto skoro synchrónneho komentára je analýza cesty čínskeho lídra Si Ťin-pchinga do troch európskych krajín a návštevy Číny ruským prezidentom Putinom. Obaja autori si všimli dôležité trendy, ktoré sa objavili počas týchto ciest, ale hodnotia ich výrazne odlišne. Preto, aj keď písali úplne nezávisle od seba, ich publikácie možno považovať za korešpondenčnú polemiku.
Rád by som odlišnosti predstavil čitateľom, dopredu avizujem, že budem častejšie citovať Inozemceva než Druláka, a to nie preto, že by mi boli jeho názory bližšie, skôr preto, že Drulákov text je čitateľom dostupný a známy.
Hľadanie rebelov
Začneme z Európy. Drulák sa len zľahka dotkol tejto témy, viac sa zameral na bilaterálne rusko-čínske vzťahy. Inozemcev Európe venoval väčšiu pozornosť, pretože sa domnieva, že jednotlivé udalosti sú užšie prepojené a naznačujú jednotné smerovanie čínskej zahraničnej politiky, ktorá sa teraz implementuje na pozadí globálnej konfrontácie medzi Ruskom a Spojenými štátmi.
Podľa Inozemceva sa Číňania nie náhodou rozhodli navštíviť práve tieto tri štáty: (1) Francúzsko – silného európskeho hráča, náchylnejšieho k nezávislému správaniu, ako sú ostatné štáty EÚ, (2) Maďarsko – ten enfant terrible Únie, ktoré viac ako raz konalo aj na úkor európskej solidarity, a (3) Srbsko, ktoré ešte nie je členom EÚ, ale je neustále vystavené tlaku z Bruselu, aby zmenilo svoju politiku. Čínskym cieľom bolo ukázať v troch hlavných európskych mestách, že existuje alternatíva k euroatlantickému kurzu a sú pripravení poskytnúť podporu tým, ktorí sa pre ňu rozhodnú.
Inozemcev zdôrazňuje, že „ …medzi čínskym a ruským chápaním Európy je zásadný rozdiel od poňatia amerického. Amerika vníma Európu viac-menej ako niečo jednotné, preto je pre USA veľmi dôležitý Brusel, NATO, spoločné úsilie, spoločný postoj Európskej únie a tak ďalej. Čína a Rusko vnímajú Európu […] ako súhrn štátov, pre ktoré EÚ vôbec nie je nadriadenou […]. Preto je prístup (Číňanov) takýto: najprv pôjdeme do krajiny, ktorá má veľký vplyv v Európe, potom pôjdeme k rebelovi Orbánovi, potom do Srbska, ktoré sa zdá byť v Európe, ale nie v EÚ. Ale do Bruselu nepôjdeme, lebo vôbec nechápeme, čo tam je, a nezaujíma nás, čo sa tam deje…“
Inozemcev takýto prístup považuje za nesprávny.