Medzinárodné prostredie sa vo všeobecnosti zostruje. Za našimi východnými hranicami to hustne. Vláda Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora darovala naše zbrane Ukrajine, čím Slovensko fakticky odzbrojila. Zvolený prezident Peter Pellegrini povedal, že slovenská armáda je zdecimovaná; naša armáda nie je schopná brániť Slovensko. Výcvik robí z armády už roky pomocné prápory pre Američanov na ďalekých zahraničných misiách.
Deje sa tak v čase, keď z Nemecka, Francúzska a ďalších západných krajín prichádzajú správy, že skupiny migrantov bijú domácich obyvateľov, fakticky vedú školákov, aby prestupovali na islam, ak sa chcú vyhnúť násiliu. Demografické čísla migrantov podobne „bijú“ demografické čísla domácich.
Budovať armádu podľa našich potrieb, vyzbrojovať ju podľa skúseností z okolitých vojen potrvá dlho a bude drahé. A najmä, spoliehať sa na amerických inštruktorov by bolo priam samovražedné, vidíme to na Ukrajine. Ale veď my máme svoje bojové tradície a skúsenosti. Tradície a skúsenosti spájajúce ľudí a krajinu, v ktorej žijeme. Žijeme prevažne v hornatej krajine, poskytujúcej mnohoraké možnosti boja aj obrany. Naši ľudia poznajú terén okolo svojich dedín a miest. Naposledy využívali terén aj skúsenosti v partizánskom boji na konci druhej svetovej vojny. O zážitkoch a skúsenostiach sa rozprávalo v rodinách. Ich obnovenie je najrýchlejšou cestou pre upevnenie obranyschopnosti Slovenska, začínajúc na najnižšej úrovni.
Armáda má program na rozšírenie počtu záloh, ale podľa dávnejších údajov, značne zaostával za možnosťami. Treba pomenovať veľmi pravdepodobnú príčinu. Ak chce armáda získať mladších mužov, aby vo voľnom čase, cez víkendy, prichádzali do vyhradeného priestoru a cvičili sa v narábaní so zbraňami, v používaní taktických prvkov a podstupovali aj určité riziko, musia byť o správnosti a potrebnosti výcviku vnútorne presvedčení. Musia byť presvedčení, že môže nastať chvíľa, keď svoju ženu a svoje deti, svoj dom a svoje mesto, svoju vlasť budú musieť chrániť sami, pretože národná armáda nebude stačiť, bude ďaleko, alebo akási bláznivá ideológia a politika bude zakazovať chrániť svoju rodinu a svoju vlasť, lebo oba termíny budú vymazané zo slovníka. Ako pred niekoľkými rokmi ktosi prikazoval našim futbalistom pred medzištátnym zápasom pokľaknúť na znak pokánia za utláčanie otrokov v Amerike, hoci u nás otroci najmenej tisícročie neboli. Zatiaľ sme dokázali odolať a pokľaknutie za iných zrušiť, hoci aj u nás sú takí, ktorí by radi pokľakli, dokonca v Bratislave a v Košiciach vyhrali prezidentské voľby.
V Ústave Slovenskej republiky v článku 25 sa píše: „Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti každého občana.“ Ak je obrana štátu vecou cti každého občana, každý občan má právo – ba priam povinnosť – sa na obranu pripravovať. Armáda a štátom zriadené špecializované organizácie ako bol kedysi Zväzarm, by mali za zvýhodnených podmienok umožniť prípravu narábania so zbraňami, taktickú prípravu a iné. Autor tohto textu sa vo Zväzarme naučil skákať padákom. Štátne aj neštátne mediálne kanály by mali prehĺbiť výchovu k slovenskému vlastenectvu. Len vlastenectvo dokáže viesť mladých ľudí, aby dokázali riskovať životy pri obrane svojej vlasti. Už teraz existuje nemálo občianskych združení, ktoré rozvíjajú vlastenectvo. Mestské a obecné úrady by mali rozšíriť doterajšiu prípravu hasičov alebo zdravotníkov o širšiu prípravu dobrovoľníkov na udržanie poriadku v meste a v obci a na obranu mesta a obce proti neporiadkom nižšej intenzity. Kto by sa bál, aby sa príprava na obranu nevymkla nežiadúcim smerom, mohol by zariadiť pravidelné kontroly a vydávať usmernenia.
Slovensko žije zatiaľ v mierových pomeroch. Ale stačilo by, aby lietadlá NATO vyštartovali zo slovenského letiska na bojový let nad Ukrajinu a na slovenské letisko dopadne ruská raketa. Bláznivý francúzsky prezident chce poslať na Ukrajinu vojakov NATO. To by sa už mohlo týkať aj nás, čo aj len zásobovaním a podobne. Dejiny nás učia, aby sme sa spoliehali najmä na seba.