Podpis Roberta Fica pod plánom spoločných aktivít Slovenska a Ukrajiny bol ponižujúci. Pre neho i pre Slovensko. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
Stretnutie predstaviteľov slovenskej a ukrajinskej vlády prinieslo dohodu o mnohých aktivitách, ktoré nepochybne treba privítať. Sú obsiahnuté v dokumente „Plán spoločných aktivít Ukrajiny a Slovenskej republiky“.
Zároveň obsahuje plán nemálo vyjadrení, ktoré vyvolávajú otázniky, úsmevy i smutné povzdychnutia. Nie na strane predstaviteľov ukrajinskej vlády.
Tí sa z nich tešia.
Ten, kto musel pri podpisovaní oných vyjadrení prehltnúť horkú pilulku, bol Robert Fico. A podpísal veci, ktoré nesedia, ktoré sú len propagandou a spochybnil tým to, čo o problematike vojny na Ukrajine hovoril predtým. Našťastie, aspoň tú podstatnú pozíciu, ktorú zastával, dokázal udržať, ako sa hovorí, s odretými ušami.
Tak ako je to s tou Ukrajinou v euroatlantickom spoločenstve?
V dokumente sa signatári hneď v časti I. hlásia k rešpektovaniu práva Ukrajiny „slobodne si zvoliť vlastnú budúcnosť, vrátane toho byť plnohodnotnou súčasťou európskeho a euroatlantického spoločenstva“. Niekomu sa môže zdať, že sa to dosť podobá na súhlas Slovenska s členstvom Ukrajiny v NATO. A v tom, ako vieme, a ako to hovoril i Fico, spočíva koreň súčasnej vojny.
Robert Fico to zachraňoval niekoľko dní po stretnutí v Michalovciach. Vysvetľoval, že to chápe tak, že Ukrajina si môže slobodne zvoliť svoju budúcnosť, a že Slovensko sa zase môže rozhodnúť, že nepodporí členstvo Ukrajiny v NATO. A teda že jeho rozhodnutie vetovať to členstvo ostáva v platnosti.
V poriadku. To najpodstatnejšie, čo Fico po nástupe jeho vlády vo veci vojny povedal, teda zostáva v platnosti. Pokiaľ bude Fico odmietať členstvo Ukrajiny v NATO, pretože to vedie k vojne, dovtedy tým bude odhaľovaná oficiálna lož kontinentálnych proporcií o tom, prečo vojna vznikla.
K onej slobodnej voľbe Ukrajiny
Nezaškodí pripomenúť, ako sa Ukrajina k onej „slobodnej voľbe budúcnosti“ prepracovala. Najprv bolo treba v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti ignorovať fakt, že podpora členstva v NATO zo strany ukrajinských občanov bola úboho nízka a výrazne menšinová.
Potom bolo treba zvrhnúť ukrajinského prezidenta, ktorý bol predtým zvolený s programom neutrality Ukrajiny. No a ešte zakázať nejaké tie politické strany a médiá, ktoré mali iný názor. To všetko sa podarilo.
Nepodarila sa posledná úloha brániaca „slobodnej voľbe budúcnosti“, ktorou bolo zlikvidovanie rebelov z Donbasu, ktorí sa proti novej, pomajdanskej orientácii Ukrajiny postavili so zbraňou v ruke.
A teraz mi zahrajte tú o tej nevyprovokovanej
Dokument obsahoval i odsúdenie ruskej invázie a to je úplne v poriadku. To, čo nie je v poriadku, je zmienka o tom, že bola „nevyprovokovaná“.