Štát parametrov aké má Slovensko, nazvime ho neveľký, má na úspešnú obhajobu svojich cieľov v zahraničnej politike tri hlavné zbrane: medzinárodné právo, historickú pamäť a strategických spojencov. (standard.sk)
Medzi schopnosťou primerane ich použiť a úspechom štátu je priama úmera. Tí, ktorí si v pokojných časoch neuvedomujú význam týchto nástrojov, neskôr, v medzinárodnej búrke sa nedokážu zorientovať a hľadať východisko/á.
Čím je krajina bližšie k štátom, ktoré sa nachádzajú vo vojnovom požiari, tým má väčšie právo mať svoj autentický názor naň, prípadne na jeho riešenie. Musí ho však vedieť obhájiť.
V lete 2008 som sa vrátil z pôsobenia v Dubline, kde som mal jedinečnú možnosť byť pri historickom vstupe našej krajiny do EÚ 1. mája 2004. Veľa úsilia som venoval aj dynamickému rozvoju slovensko-írskych vzťahov. Úspešné návštevy všetkých ústavných činiteľov na zelenom ostrove potvrdili, napriek geografickej vzdialenosti, blízkosť osudov našich národov. Blízkosť, ktorú predurčujú nielen dimenzie dvoch štátov ale najmä tá časť DNA, ktorá sa v rôznych – nie vždy priaznivých – zákrutách dejín formovala v slovenskom, respektíve írskom národe. Neprekvapil ma, avšak potešil výsledok nedávneho referenda, v ktorom Íri potvrdili, že rodina je rodina a nič iné. Predsa aj slnko je slnko, a nie Mesiac!
Ako diplomata neveľkého štátu ma tiež zaujímal vzťah Írov k veľkému susedovi, ktorý kedysi vládol svetu a ktorý nedávno zutekal z európskeho projektu. Írsko-britské/anglické/ vzťahy sú nekonečnou studnicou poznávania pomeru medzi malým a veľkým. Nielen to. Môžu byť zdrojom poučenia aj pre iné národy, ktoré vystúpili z tieňa tých väčších… Na odľahčenie: v dôsledku paradoxov dejín britského impéria a príbehu moderného, prosperujúceho Írska spája obe krajiny na európske pomery nezvyčajná vec. Nájomník na Downing Street 10 má indický pôvod rovnako ako (pred pár dňami odstúpivší) premiér v Dubline.
Na jeseň 2008 sa uskutočnila úspešná návšteva kráľovnej Alžbety na Slovensku, prvá v histórii našej samostatnosti. Je pozoruhodné, že až o tri roky neskôr vstúpila kráľovská noha na pôdu Írska, tiež prvýkrát v dejinách samostatnosti ostrovného národa. Tu krásne vidíme ako dlho môže trvať „tráviaci proces“ u veľkých štátov, pokiaľ plnohodnotne akceptujú štátnu existenciu menšieho suseda.
V tom čase som bol riaditeľom odboru pre štáty západnej Európy a tak som mohol naďalej, i keď z väčšej diaľky sledovať vývoj na ostrovoch. Občas ma navštívil aj britský veľvyslanec. Britská strana bola spokojná s kráľovskou návštevou. Pochopiteľne, to, čo bolo pre nás dejinným okamihom, spojeným s tomu primeraným nadšením, bola pre neho (takmer) rutina. Pri jednom našom stretnutí prekvapivo otvoril tému uznania Kosova. Dal to do jasnej polohy, že SR by mala tento krok urobiť.