Niektoré zvuky sa stávajú symbolom doby. (standard.sk)
Ako tlkot srdca, tikot metronómu alebo hlas Oľgy Berggoľc. Tichý, pokojný, mladistvý, zvonivý, melodický, dôverný. Presne taký, po akom ľudia prahli v danom čase a na danom mieste.
„Masa Leningradčanov leží v tmavých, studených kútoch na škrípajúcich posteliach, v temnote ležia zoslabnutí, vyziabnutí… jediné spojenie so svetom majú cez rozhlas. Do takéhoto tmavého kúta, odrezaného od sveta, tak potom dochádza verš, môj verš, a ľuďom, týmto vyhladovaným, zúfalým ľuďom, je v ich premrznutých kútoch aspoň na chvíľku o niečo ľahšie. Ak som im poskytla aspoň okamih útechy, a vôbec nie je dôležité či iba celkom letmý alebo len zdanlivý, znamená to, že moje bytie malo zmysel,“ zapísala si do denníka v máji 1942 poetka a redaktorka literárno-dramatickej redakcie Leningradského rozhlasu Oľga Berggoľc. Mala 32 rokov, trpela pokročilým štádiom alimentárnej dystrofie a bola mostom od zóny smrti smerom k životu.