Už niekoľko rokov sa pri hodnoteniach globálnej bezpečnostnej situácie za jednotlivé roky bežne konštatuje, že je najhoršia od rozpadu bipolarity, niekedy aj od konca druhej svetovej vojny. (noveslovo.eu)
Za jedno z najvýznamnejších kritérií stavu medzinárodnej bezpečnosti sa považuje počet ozbrojených zrážok väčšej intenzity a rozsahu, ako aj napätie, ktoré je s nimi spojené. Na prvý pohľad je problém jasný (ide o boje s použitím zbraní, pri ktorých zomierajú ľudia a vznikajú materiálne škody), ale mediálne (i v teórii) sa používajú rôzne pojmy. Majú k sebe síce blízko (prekrývajú sa), avšak pri ich používaní možno klásť dôraz i súvislosti na rôzne veci.
O (zámerne?) nejasnej terminológii pri hodnotení politicky motivovaného ozbrojeného násilia v súčasnom svete
Pokiaľ sa opierame o dostupné zdroje, preberáme ich údaje a používame ich pojmy, možno pomerne jednoducho urobiť zaujímavý, ale smutný pohľad. Ak chceme, dá sa na jeho základe dokázať nepoučiteľnosť (najmä politických a vojenských) vodcov štátov a niektorých iných subjektov o nebezpečných dôsledkoch využívania politicky motivovaného masového organizovaného ozbrojeného násilia pri dosahovaní cieľov ich konania. Ide však aj o to, že uskutočňovanie týchto aktivít, ktoré okrem ľudských obetí spoločnosť aj finančne zaťažujú, treba akosi pre verejnosť i zdôvodniť.
No a tu sú v pozadí pripravení výrobcovia zbraní a vojenskej techniky a v podmienkach neoliberálnej globalizácie aj poskytovatelia rôznych vojenských služieb, ktorí majú z tejto ničivej činnosti kolosálne zisky. A tí si nájdu cestu, ako huckať štáty, etnické a náboženské skupiny, prípadne skupiny nositeľov niektorých názorov – na ich vlastnú škodu proti sebe navzájom. Opäť nám zostáva len zopakovať starú známu skutočnosť, že o vojne a bojoch sa píše oveľa viac ako o mieri a pokoji. V mediálnej honbe za senzáciami je to, žiaľ, stále príťažlivejšie (a ešte sa za to často aj platí).
V súčasnom „preinformovanom“ svete sa stretávame s možno až nadmerným množstvom údajov, správ, komentárov, hodnotení a pod. o stave globálnej bezpečnosti. O téme sa hovorí a píše veľmi veľa i rozdielne a mieša sa pri tom piate cez deviate. A tak paradoxne, čím je toho viac, tým je pohľad na stav globálnej bezpečnosti a jej vývoj akosi menej prehľadný. Predtým, než začneme stručne analyzovať najväčšie bezpečnostné problémy sveta v roku 2023, považujeme za potrebné zastaviť sa krátko pri súvislostiach používanej terminológie.
Prvé zastavenie patrí úzko odbornej dimenzii témy. Ak sa opierame len o materiály analytických pracovísk vo vojenskej (bezpečnostnopolitickej) oblasti, tak najmä kvantitatívne údaje a hodnotenia, ktoré vymedzujú stupne intenzity ozbrojených zrážok, spravidla na boje, konflikty a vojny (tie sa ešte niekedy delia aj na malé a veľké), sú jasne a zrozumiteľne vysvetlené (hoci v rôznych zdrojoch odlišne). Vychádza sa pri tom predovšetkým z počtu obetí ozbrojených zrážok za určité obdobie, z intenzity týchto zrážok, ich priestorového rozsahu, počtu a charakteru zapojených síl (aktérov). Na zamyslenie je, že sa len výnimočne poukazuje na škody, ktoré sa navyše ťažko zostavujú do súhrnných ukazovateľov. Zdôrazňovanie týchto škôd by asi mohlo zvýšiť averziu voči zbrojárskym firmám, súkromným vojenským spoločnostiam, ako aj všetkým, ktorí sa podieľajú na militarizácii sveta a získavajú na tom.
Druhé zastavenie spočíva v politicko-mediálnom pohľade spojenom aj s medzinárodnoprávnym aspektom témy. Pohybuje sa v dvoch krajnostiach. Na jednej strane to je veľmi voľné používanie pojmu vojna v súčasnosti, najmä v spojení s jej hybridným charakterom. Do módneho, ale neprehľadného pojmu hybridnej vojny sa dá zahrnúť takmer všetko, pričom to niekedy nemá ani vojenskú (ozbrojenú) dimenziu a zostáva často len vo všeobecnej rovine. Okrem toho sa v podmienkach súčasného sveta, kde je veľa „alarmistov“ a rado sa straší a vyhráža, stretávame so sugestívnym vyjadrením: „Veď sme vo vojne.“ Začalo sa to asi tým, že po vydesení vládnucich kruhov v USA z udalostí 11. septembra 2001 sa hovorilo, že sa dostali do vojny s terorizmom. V záujme dokázania svojej lojality k upadajúcemu a slabnúcemu hegemónovi sa táto fráza rozšírila medzi ich submisívnymi spojencami (veď čo bude s nimi, keď „vodca“ skončí svoju „misiu“ neúspešne?!). No a Georgeom Bushom ml. vyhlásená a babrácky vedená vojna s terorizmom spôsobila, že terorizmus odvtedy zosilnel skoro na celom svete okrem USA (kde však čoraz viac vyčíňajú domáci „šialení“ strelci, ktorí tam možno majú na svedomí už viac obetí ako teroristi). Po zostrení ukrajinskej krízy vo februári 2022 sa zase stretávame s vyjadreniami typu, že niektoré štáty sú – podľa ich predstaviteľov – vo vojne s Ruskom. Možno je náš záver zjednodušujúci, ale s pojmom vojny z viacerých dôvodov dnes mnohé kruhy a osoby na Západe eskamotérsky žonglujú. Na druhej strane z úzko a prísne vzatého medzinárodnoprávneho pohľadu tradičné vojny vlastne už nie sú. Štáty ich od druhej svetovej vojny akosi prestali vyhlasovať. A tak sa stretávame s tým, že v politicko-mediálnom priestore sa to hemží pojmami agresia, invázia, operácia, misia a pod. Štáty vo veľkom vyhlasujú vo svojom vnútri vojnové (výnimočné) stavy, ale k oficiálnemu priznaniu, že využívajú vojnu ako krajný politický prostriedok, sa nemajú. Z vedenia vojen však o to väčšmi obviňujú svojich protivníkov.
Tretie zastavenie súvisí s informovaním o ozbrojených zrážkach rôznej intenzity a veľkosti, na vrchole ktorých sa nachádzajú vojny. Ide o starý fenomén, ktorý vystúpil do popredia od čias sofistikovaného masmediálneho masírovania verejnej mienky a manipulovania vedomia ľudí a spoločnosti. Bojujúce strany o svojej činnosti často až horúčkovite informujú, ale na ich údaje a hodnotenia situácie sa, žiaľ, čoraz menej dá spoliehať. V tomto storočí sa zdokonalili nielen zbrane a vojenská technika, ale aj tzv. informačná vojna, ktorá sa snaží výsledky toho, čo sa deje na bojiskách (i inde v spojení s nimi) vysvetliť niekedy až na spôsob Chalupkovho kocúrkovského „len aby sme v hanbe nezostali“.
Náročky necháme bokom nekompetentné až diletantské skutky a reči politických nominantov v kreslách ministrov a ministeriek obrany a iných vojenských či bezpečnostných pozíciách. Zdatne im pri tom asistujú aj poslanci parlamentov, médiá, najmä hlavného prúdu, ako aj agresívni militaristickí aktivisti. Ak by sme sa pustili do ich analýzy, doplietli by sme pohľad na globálnu bezpečnostnú situáciu tak, že by vyvolal niekoľkonásobne viac otázok ako ponúkol uspokojivých odpovedí.
Prehľad najväčších ozbrojených zrážok (bojov) vo svete v roku 2023
Veľké analytické pracoviská vo vojenskej (bezpečnostnopolitickej) oblasti, ktoré dlhodobo vydávajú štruktúrované a metodicky usporiadané materiály o ozbrojených zrážkach, ako sú predovšetkým SIPRI (Stockholm International Peace Research Institute – Štokholmský medzinárodný inštitút výskumu mieru) a HIIK (Heidelberg Institute for International Conflict Research – Heidelberský inštitút výskumu medzinárodných konfliktov), ale aj iné, zverejňujú svoje ročné správy neskôr ako na začiatku roka. Podobne až v priebehu roka vychádzajú aj správy Military Balance, ktoré vydáva IISS (International Institute for Strategic Studies – Medzinárodný inštitút strategických štúdií) v Londýne. Na začiatku roka sa teda môžeme oprieť len o mediálne pramene, ktoré považujú za potrebné hneď po 1. januári zasvätene informovať o najvýznamnejších vojenských (bezpečnostných) udalostiach uplynulého roka.
Viaceré renomované západné i nezápadné médiá sa v rôznych materiáloch snažia podať recipientom svoj pohľad na najvýznamnejšie ozbrojené zrážky a boje vo vlaňajšom svete. Spôsobom spracovania témy sa tieto materiály odlišujú. Ide spravidla o ad hoc texty, ktoré pripravujú autori z týchto médií, alebo sú to rozhovory s odborníkmi a niekedy aj politikmi. Vzhľadom na terminológiu používanú v týchto zdrojoch budeme ďalej v záujme stručnosti analýzy používať pojem vojna, aj keď môže ísť o udalosti kvalitatívne rozdielneho typu.
Pri hodnotení roku 2023 sa dospelo k akémusi politicko-mediálnemu analytickému konsenzu, že najväčšími vojnami boli vojna na Ukrajine a vojna Izraela s Hamasom.
K ďalším vojnám, ktoré v roku 2023 trvali už niekoľko rokov, sa zaraďovali najmä (doplníme, že údaje o jednotlivých vojnách sa uvádzajú vzhľadom ma ich špecifiku, ako aj na vedenie informačného boja rozdielne a ich charakteristika a porovnávanie podľa jednotných všeobecne prijatých znakov nie je možné):
Občianska vojna v Somálsku. V súčasnej podobe sa začala v januári 2009 medzi vládou a islamistickými bojovníkmi. Počet jej obetí sa za celý čas bojov odhaduje na viac ako 65 000 ľudí a v ich dôsledku je asi 1,4 mil. utečencov.
Vojna v Sýrii. Vypukla v marci 2011 v rámci tzv. Arabskej jari. Boje v nej v roku 2023 viedli najviac Turecko a Kurdi. Už len sporadicky dochádzalo k zrážkam medzi vládou a povstalcami. Sily Islamského štátu boli fakticky zlikvidované, ale pôsobia ich malé bojové skupiny. V Sýrii sa stále protiprávne nachádzajú sily USA, ktoré sú podozrievané zo zapojenia do krádeží ropy z nálezísk. Ich základne sú z času na čas terčom útoku, najmä zo vzduchu. V roku 2023 mala vojna v Sýrii vyše 4 300 obetí, z toho takmer 1 900 civilistov.
Občianska vojna v Jemene. Vypukla v septembri 2014 medzi vládou a húsíjskými povstalcami. Označuje sa aj za zástupnú vojnu medzi Saudskou Arábiou a Iránom. Vojna je spojená s jednou z najväčších súčasných humanitárnych katastrof. V roku 2023 sa intenzita bojov znížila (došlo k pokusom o začatie rokovaní medzi Saudskou Arábiou a Iránom), ale húsíjské hnutie Ansar Allah sa po vypuknutí vojny Izraela s Hamasom pridalo na stranu Hamasu a podniklo nie príliš úspešné útoky na Izrael. Hnutie útočí aj na lode v Červenom mori, predovšetkým na tie, ktoré plávajú pod izraelskou vlajkou alebo smerujú do izraelských prístavov. USA proti nim začali operáciu Strážca prosperity (Prosperity Guardian). Nedá sa neironizovať na tému, ako už len USA môžu pomáhať prosperite na Blízkom východe, ale zvyk je zvyk a „Amerika“ (podľa seba) dokáže všetko.
Občianska vojna v Etiópii. Boje začali viesť viaceré etnické a regionálne bojové skupiny po rozpustení koalície Etiópskeho ľudového revolučného demokratického frontu v roku 2018. Situácia sa vyostrila po vypuknutí vojny v Tigraji (november 2020 – november 2022) medzi federálnou vládou a vládou regiónu. Vojnu ukončilo prímerie sprostredkované Africkou úniou. V apríli 2023 prepukli ďalšie boje medzi silami regionálnej moci v provincii Amhara a federálnej vlády. Menej intenzívne zrážky sú aj v niektorých ďalších etiópskych regiónoch, ako aj na hraniciach so Somálskom. Celkový počet obetí bojov sa v Etiópii od roku 2018 odhaduje už na takmer 20 000 osôb.
Občianska vojna v Mjanmarsku (niekedy aj Mjanmarská jarná revolúcia či ľudová obranná vojna). Nové kolo bojov v štáte, ktoré s rôzne dlhými prestávkami prepukajú od roku 1948 (po získaní nezávislosti vtedajšej Barmy od Veľkej Británie), sa začalo po vojenskom prevrate v máji 2021. Vyhrotil ich tvrdý zásah voči protestom stúpencov zvrhnutej vlády proti prevratu. Odhaduje sa, že vo vojne zahynulo dosiaľ skoro 44 000 ľudí a viedla k presídleniu viac ako 2 miliónov osôb. OSN varovala, že pokračujúce potláčanie protestov v Mjanmarsku môže vyvolať konflikt rovnakej intenzity ako v Sýrii. Situáciu komplikuje aj pestré národnostné zloženie Mjanmarska.
Vojna v Sudáne. Okrem Izraela s Hamasom vypukla v roku 2023 vlastne nová vojna len v Sudáne. Boje medzi dvomi vojenskými zložkami sa začali v apríli 2023. Z Chartúmu sa rozšírili do ďalších oblasti štátu, najmä ťažko skúšaného Darfúru. Zahynulo v nich asi 10 000 osôb a 12 000 bolo zranených; 1,5 mil. ľudí utieklo do okolitých štátov a a v rámci štátu opustilo svoje obydlia asi ďalších 5 mil. osôb.
Okrem toho sa vo viacerých zdrojoch poukazuje na konfliktnú situáciu v západnej Afrike. V roku 2023 tam došlo k prevratu v Nigeri. Vznikla hrozba, že štáty ECOWAS (Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov) uskutočnia intervenciu voči novej vojenskej vláde. Vzhľadom na to, že Africká únia tieto plány nepodporila, k vojenskej akcii nedošlo. V tomto desaťročí tam došlo k štyrom ďalším vojenským prevratom (dvakrát v Burkine-Faso a po jednom v Guinei a Mali). V regióne sa z času na čas bojuje v rôznych štátoch nielen s teroristami, ale aj so separatistami. Dochádza k poklesu vplyvu Západu (najviac Francúzska, ktoré definitívne odišlo z Nigeru), pričom na jeho miesto prichádza najmä Moskva, ale ekonomicky aj Peking. Niekedy sa v súvislosti s bojmi s teroristami a separatistami považuje za konfliktnú oblasť aj Sahel.
Vojna v Náhornom Karabachu. Veľká mediálna pozornosť bola venovaná aj (tretej) vojne v Náhornom Karabachu, ktorá trvala veľmi krátko (19. – 20. septembra). S platnosťou od 1. januára 2024 po nej zanikla neuznaná republika Arcach, ktorá však reálne prestala fungovať hneď po skončení vojny. V dôsledku vojny zahynulo okolo 450 osôb, väčšinou vojakov. Vyše 100 000 ľudí utieklo do Arménska.
K rôznym politicky motivovaným či podmieneným ozbrojeným zrážkam, interpretovaným ako vojny, dochádzalo aj v iných štátoch a regiónoch. Otázne je, ako charakterizovať viaceré ozbrojené zrážky najmä v štátoch subsaharskej Afriky, Blízkeho východu či strednej a juhovýchodnej Ázie. Za príklad si vyberieme Irak, kde možno hovoriť o dlhom období ozbrojených zrážok, spojených s „prestávkami“, už od roku 1980, keď sa začala iracko-iránska vojna. Podobne možno poukázať aj na Afganistan, kde to je od konca roku 1979, keď došlo k invázii ZSSR. V oboch príkladoch treba vidieť aj mimoriadne kontroverzné vojenské a politické zasahovanie USA.
Ozbrojené zrážky vysokej intenzity majú teda často dlhodobé trvanie, pričom načas slabnú alebo sa úplne stratia, ale neskôr s novou silou prepuknú znovu. Ich analýza vyžaduje skúmanie detailov. To je už skôr námet na štúdie, ako na aktuálne publicistické texty.
Stručne o vojne na Ukrajine v roku 2023
Vojna na Ukrajine sa v súčasnej podobe začala vo februári 2022 po uskutočnení ruskej špeciálnej vojenskej operácie. Chýba dôveryhodný zdroj (nebudeme využívať oficiálne správy ruského ani ukrajinského ministerstva obrany, ani množstvo odhadov zo zdrojov v členských štátoch NATO), ktorý by sa dal použiť pri charakteristike jedného zo základných kritérií vojny – počtu obetí medzi vojakmi a civilistami. Jednotlivé zdroje odhadujú počet obetí vo veľmi veľkom rozmedzí od 30 000 do 95 000, pričom nie je ani jasné, o ako dlhé obdobie ide. Uvidíme, čo za rok 2023 uvedie Ročenka SIPRI a Konfliktný barometer HIIK.
HIIK v marci 2023 značne voľne uviedla, že podľa zdrojov OSN bolo v roku 2022 bolo vo vojne zabitých najmenej 6 913 civilistov a najmenej 11 044 zranených. Skutočné čísla však s vysokou pravdepodobnosťou považuje za vyššie. O život prišlo najmenej 18 000 ukrajinských vojakov a 54 000 ich bolo zranených. Počet ukrajinských vojenských obetí inštitút odhaduje na 46 500. Zabitých bolo najmenej 30 000 ruských vojakov, bojovníkov z Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky a príslušníkov súkromných vojenských spoločností (wagnerovci) a 75 000 ich bolo zranených. Počet obetí ruských vojakov inštitút odhaduje na 60 000. Uvádza sa aj to, že vojna viedla k najväčšiemu pohybu utečencov v Európe od druhej svetovej vojny. Do zahraničia utieklo 7,9 milióna Ukrajincov a asi 5,9 milióna ich bolo vnútorne presídlených.
Ročenka SIPRI 2023 zaradila vojnu na Ukrajine všeobecne medzi 3 veľké ozbrojené konflikty, kde v roku 2022 bolo viac ako 10 000 obetí na životoch (ďalšie boli v Mjanmarsku a Nigérii). Údaje o počtoch obetí v ukrajinskej vojne sú podľa ročenky nejednotné a nespoľahlivé.
Priebeh vojny na Ukrajine v roku 2023 vyžaduje vzhľadom na jej zložitosť, ale aj neprehľadnosť informovania o nej samostatnú analýzu, v ktorej sa treba zamerať na veľa detailov. Absentujú nielen spoľahlivé informácie o vojne, ale nie je ani nijaký dôveryhodný súhrnný materiál, o ktorý by sa dalo oprieť z vojensko-odborného hľadiska. Zostaneme preto len pri všeobecnom konštatovaní, že po určitých úspechoch ukrajinských vojsk na konci roka 2022 sa v roku 2023 línia dotyku vojska a vedenia bojov zmenila len minimálne. S ukončením vojny sa podľa hodnotenia jej súčasného stavu v roku 2024 nepočíta.
Z kľúčových udalostí vo vojne v roku 2023 uvedieme predovšetkým neúspech (nesplnenie ohlasovaných cieľov) ukrajinského protiútoku, ktorý sa začal v júni. Ku koncu roka aj západné pramene pripúšťajú narastajúce problémy ukrajinských vojsk v ľudskej i vojensko-technickej oblasti. Niekedy to dospieva do záveru, že ruské vojská získavajú iniciatívu po celej línii dotyku vojsk a v tomto roku môžu prejsť na viacerých miestach do protiútoku.
Ukrajinské sily podnikli v tomto roku viacero útokov na vojenské i nevojenské ciele na Kryme i na území RF, ktoré však nemali vplyv na priebeh vojny. Viedli len k zintenzívneniu vzdušných útokov RF na vojenskú a kritickú infraštruktúru Ukrajiny. Poukazuje sa aj na to, že v roku 2024 sa môže postavenie Ukrajiny vo vojne zhoršiť.
Ku koncu roka sa objavili viaceré problémy s dodávkami zbraní, resp. s ich financovaním zo Západu, najmä USA. V časti realistických kruhov na Západe sa šíria úvahy o potrebe pristúpenia Kyjeva v jeho vlastnom záujme na mierové rokovania s Moskvou.
Uzavrieme, že Ukrajina ani za pomoci Západu, vedeného USA, podľa vývoja situácie predovšetkým v druhej polovici roku 2023 nemá šancu vojnu vyhrať a silou obnoviť svoju štátnosť v hraniciach z roku 1991. Rusko vojna vyčerpáva, čo pociťujú aj jeho obyvatelia, ale zatiaľ sa ho nepodarilo nielen dostať ekonomicky na kolená, ani medzinárodne ho izolovať. Súhlasíme so záverom Emila Višňovského v článku Otázka zbraní (Slovo, 7. januára), že to, ak vývoj na Ukrajine „…Rusko po niekoľkých pokusoch a varovaniach vyhodnotilo ako existenčnú hrozbu, na ktorú reagovalo špeciálnou vojenskou operáciou, sa nijako nevymyká z charakteru súčasného sveta a politiky, v ktorom majú zbrane svoju politickú rolu. Má to však nepredvídateľné katastrofálne dôsledky pre všetkých.“
A tieto dôsledky sa naďalej prejavujú v raste počtu ľudských obetí, materiálnych škôd i ničenia životného prostredia a možno aj v úpadku civilizácie Západu, ktorý Ukrajinu využíva na ťaženie proti Rusku. Zdôrazníme značne rozšírený názor, že vojenskou silou, zbraňami sa táto vojna nedá vyhrať, čo pripúšťajú mnohí v Rusku, na Ukrajine i Západe. Každý deň pokračovania vojny zvyšuje len utrpenie ľudí, ktorých sa priamo dotýka, ale škodí aj globálnej bezpečnosti.
Stručne o vojne Izraela s Hamasom
Najväčším prekvapením pre globálnu bezpečnosť v roku 2023 bola 7. októbra náhla, menšia lokálna a dobre pripravená ozbrojená akcia teroristického charakteru, ktorú uskutočnila vojenská zložka hnutia Hamas – kásimovské brigády (brigády Izz ad-Dína al-Kassáma), ktoré neskôr podporovali aj Palestínsky islamský džihád, Hizballáh a už spomenutí Húsíovia). Preniknutie na izraelské územie bolo spojené s masívnym raketovým útokom. Akcia bola nazvaná Povodeň Al-Aksá.
Izrael ako jeden z najmilitarizovanejších štátov sveta na akciu nebol pripravený a zaskočila ho. Časť politicko-mediálnych zdrojov poukazovala na to, že izraelský bezpečnostný systém, najmä spravodajské služby a vojsko – Národné sily sebaobrany (ďalej len Cahal, podľa ich hebrejského akronymu) – zlyhali. Izrael sa však rýchlo spamätal a vláda 8. októbra (prvýkrát od vojny v roku 1973) vyhlásila vojnový stav. Začala sa operácia Železné meče, ktorej cieľom je zničiť hnutie Hamas. Predseda vlády Benjamin Netanjahu v prejave po začiatku operácie uviedol, že Izrael je „vo vojne“.
Nová vojna, hoci prepukla neočakávane, má tiež staré príčiny. Ide najmä o absenciu dvojštátneho riešenia na území štátu Izrael, teda to, že doteraz napriek viacerým medzinárodným dohodám nebol vytvorený plnohodnotný palestínsky štát. Situáciu komplikuje aj veľmi zlé sociálno-ekonomické postavenie palestínskeho obyvateľstva, obzvlášť v pásme Gazy. Okrem toho pokračuje nelegálna výstavba židovských osád na území Západného brehu Jordánu, ktorý patri palestínskej samospráve. Izrael zas poukazuje najmä na ohrozovanie svojej bezpečnosti zo strany niektorých radikálnych palestínskych skupín.
Reakcie na vojnu sú trojakého druhu. Prvým druhom reakcie bolo, že väčšina medzinárodného spoločenstva útok Hamasu odsúdila ako teroristický čin. V druhom type reakcie sa však poukazovalo už aj na problémy v izraelskom systéme bezpečnosti, najmä na ďalšie oslabenie renomé Cahalu a vznikali pochybnosti. Už po skončení druhej libanonskej vojny v roku 2006 sa uvádzalo, že v nej Cahal nezvíťazil a aj teraz konal pre mnohých vojenských (bezpečnostných) expertov málo predvídavo a neefektívne. Časť z nich dodáva, že Cahal nie je dostatočne pripravený viesť dlhšiu vojnu a úspech potrebuje dosiahnuť za niekoľko týždňov, lebo bude mať vážne ťažkosti. Otázky vznikali aj pri izraelskej predstave o zničení Hamasu, v ktorom sú nielen teroristi, ale ide o politické i sociálne hnutie s podporou obyvateľstva a či sa to vôbec dá uskutočniť. Tretí druh reakcie je otvorene kritický a žiada od Izraela, aby obmedzil dopady krutosti svojich vojenských aktivít na civilov v Gaze. Objavili sa aj obvinenia Izraela z vojnových zločinov a genocídy. Ak aj prehliadneme tieto vyjadrenia v arabských a moslimských štátoch – ide však aj o pozíciu Juhoafrickej republiky a niektorých latinskoamerických štátov.
Neštandardná bola reakcia Izraela na kritiku jeho pôsobenia, pri ktorom sa požadovalo obmedziť prílišné následky dopadov útokov na Palestíncov v pásme Gazy. Viedlo to až k izraelskému odsudzovaniu postoja OSN a jej predstaviteľov, ich obviňovania z podpory terorizmu a k vyzývaniu na prijatie krokov proti nim.
Varovný je mimoriadne vysoký počet obetí za krátky čas. Za necelé tri mesiace v roku 2023 zahynulo v pásme Gazy vyše 20 000 osôb. V drvivej väčšine ide o civilov, pričom ich počet stále rastie. Počet obetí v Izraeli po útoku Hamasu sa uvádza rôzne, od 900 do takmer 1 400 osôb (pričom niektoré z nich zahynuli aj v dôsledku nepripraveného zásahu izraelských síl). Sú medzi nimi aj ľudia s dvojakým občianstvom. Okrem toho bolo unesených okolo 250 osôb, z ktorých časť už bola vymenená, ale niektorí aj zahynuli. Cahal má pri operácii tiež straty, ktoré nie sú síce veľké, ale spôsobujú nespokojnosť izraelského obyvateľstva.
Hrozí regionálne rozšírenie vojny. Izrael bojuje nielen s Hamasom v Gaze, ale aj na Západnom brehu Jordánu. Útočí i na Libanon (kvôli Hizballáhu) a Sýriu (tiež kvôli Hizballáhu, ale aj údajnej ďalšej prítomnosti Iránu). Proti Izraelu rôznym spôsobom útočia však aj menšie sily z ďalších štátov. Ide najmä o niektoré radikálne islamistické hnutia z Iraku a Jemenu. Z hľadiska Izraela je politickým a vojenským „šťastím“, že arabské štáty sa nedohodli na spoločnom postupe proti nemu a pri podpore Hamasu, ktorý s tým asi počítal.
V dôsledku vojny môže dôjsť k rastu počtu utečencov, ktorý by smeroval i do štátov EÚ. Vylúčený nie je ani nárast islamistického terorizmu vo viacerých regiónoch, ktorý by sa mohol prejaviť aj v niektorých štátoch západnej Európy.
Z toho dôvodu je aj v našom záujme (teda najmä z pohľadu EÚ), usilovať sa o ukončenie tejto vojny čo najskôr. Najdôslednejšie v toto smere vystupuje ČĽR (zdôrazňuje nevyhnutnosť dvojštátneho riešenia), ku ktorej sa pridáva aj RF a viacero štátov najmä z globálneho Juhu. USA a ním vedený Západ síce pokrytecky tiež kritizujú Izrael za neadekvátne násilný postup voči obyvateľom pásma Gazy, ale žiadne kroky, nehovoriac o sankciách, nepodniká. Je to nový dôkaz úpadku vplyvu USA (i Západu), ktorý však vedie len k rastu chaosu vo svete. No a „zacyklovaný“ generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg povedal v súvislosti s vojnou Izraela a Hamasu konečne aj niečo nové okrem toho, čo už roky omieľa. Je to vraj problém, ktorý sa nedotýka NATO!
Po viac ako troch mesiacoch od začiatku izraelskej operácie v pásme Gazy je zrejmé, že tak skoro, ako sa to vyhlasovalo, sa neskončí. Môže to mať, žiaľ, rôzne následky. To je však už otázka roku 2024, v ktorom vývoj neprognózujeme.
Vybrané ďalšie ohniská napätia v medzinárodnej bezpečnosti
Veľká pozornosť sa pri hodnotení globálnej bezpečnosti venuje aj situáciám, ktoré sú spojené so zvýšeným vojenským napätím a môžu vyústiť až do nových bojov. Ak necháme bokom niektoré už spomínané regióny, v roku 2023 sa pokračovalo najmä v uvádzaní stavu okolo Taiwanu a Iránu. Oba tieto prípady majú tiež dávnejšie korene, ktoré sú známe a poukážeme na ne len stručne.
Jadro taiwanského problému spočíva v tom, že USA podporujú od roku 1949 Čínsku republiku, vyhlásenú na ostrove s evidentným zámerom využívať ju na pôsobenie proti ČĽR. Po uznaní politiky jednej Číny a prerušení diplomatických stykov s Taiwanom USA prijali v apríli 1979 zákon o vzťahoch s Taiwanom (Taiwan Relations Act), ktorý je anomáliou v medzinárodných vzťahov, keď slúži na podporu a pomoc štátu, s ktorým USA nemá diplomatické styky. Najnovšia stratégia národnej bezpečnosti USA z októbra 2022 otvorene vyhlasuje Peking za nepriateľa Washingtonu. V roku 2023 viacerí vysokí predstavitelia USA označili ČĽR za nepriateľa č. 1 a požadovali aj ostrejšie kroky voči nej. Kritizovali ju aj za údajnú podporu Moskvy v špeciálnej vojenskej operácii na Ukrajine. USA pokračujú v prijímaní sankcií voči ČĽR, ktorá tiež pristupuje k odvetným krokom. V ich dôsledku môže deficit niektorých čínskych surovín spôsobiť USA (i Západu) nové ekonomické problémy. Čína reaguje zdržanlivo, ale nie je ochotná podriadiť sa predstavám USA a pracuje na zvyšovaní svojho vplyvu najmä na globálnom Juhu.
Z bezpečnostného hľadiska je pokrytectvom, že USA, ktoré majú vojenské základne v blízkosti Číny (v južnej Kórei a Japonsku), sa obávajú útoku z jej strany na svoje územie. Je síce pravda, že mimo amerického kontinentu, bližšie k Číne, sú aj územia Guamu a Havajských ostrovov, kde sú tiež vojenské základe, ale strach majú v USA najmä o svoje východné pobrežie, ako i ďalšie územia. Hoci čínsky vojenský potenciál a vojenské výdavky sú omnoho nižšie ako v prípade USA, Washington stále kritizuje Peking za neprimeranú a nebezpečnú militarizáciu. Na dôkaz čínskej vojenskej hrozby poslúžila aféra so „špionážnym balónom“ na začiatku roka 2023, ktorá však nebola podložená relevantnými dôkazmi. Jastrabie kruhy vo Washingtone poukazujú na hrozbu pripojenia Taiwanu ku kontinentálnej Číne vojenskou cestou a podľa rôznych domnienok stanovujú už aj rok uskutočnenia akcie. Postoj USA k taiwanskému problému však komplikuje úsilie, ktoré venuje podpore Ukrajiny a od októbra 2023 aj Izraelu. Aj washingtonskí jastrabi majú problémy, čo s tým, lebo nielen ekonomika, ale ani stav ozbrojených síl nedávajú záruky, že USA by mohli v prípade vypuknutia konfliktu okolo Taiwanu dosiahnuť víťazstvo.
Irán je pre Západ problémom od roku 1978, keď bol zvrhnutý šáh Muhammad Rezá Pahlaví, a k moci sa dostali fundamentalistické šíitske islamistické sily. Hlavné problémy s Iránskou islamskou republikou, vytvorenou v roku 1979, mal Západ najmä v jej údajnej podpore terorizmu, vzťahu k Izraelu a neskôr k jej jadrovému programu. V roku 2023 išlo stále o jadrový program a údajnú podporu niektorých islamistických hnutí v zahraničí (najmä Hizballáhu). Irán bol Ukrajinou a Západom obviňovaný aj z vojenských dodávok do Ruska. Z hľadiska medzinárodných vzťahov je významné, že Irán bol v roku 2023 prijatý do Šanghajskej organizácie spolupráce a zoskupenia BRICS. Niektorí politici a médiá v USA (výnimočne aj vo Veľkej Británii) vyzývali aj v roku 2023 k vojenským akciám proti Iránu.
Novým prvkom bezpečnostného napätia sa v roku 2023 stali vzťahy Venezuely a Guyany. Vznikli vtedy, keď venezuelský prezident Nicolas Maduro prejavil „záujem“ o pričlenenie územia Esequiba, ktoré tvorí vyše 60 % rozlohy Guyany. Zámer si nechal potvrdiť v referende 3. decembra 2023. Napriek tomu, že v regióne došlo k viacerým vojenským cvičeniam, boje neprepukli a situácia sa upokojila. Doplníme, že ide tiež o starší územný problém medzi Venezuelou a Veľkou Britániou, ktorý bol v roku 1898 uzavretý pripojením územia Esequiba k Britskej Guyane, kde bola v roku 1966 vyhlásená samostatnosť a vytvorila sa Guyana.
Problémy v regióne vo vzťahu k Veľkej Británii môže spôsobiť aj snaha nového pravicovo populistického prezidenta Argentíny Javiera Mileia o vrátenie Malvín. V západnej terminológii sa majú v súvislosti s nárokom Londýna na ich vlastnenie označovať za Falklandské ostrovy. V roku 1982 argentínsky vojenský režim na tieto ostrovy zaútočil, ale po počiatočnom prekvapení vláda v Londýne zmobilizovala sily a po čase o niečo dlhšom ako 2 mesiace Argentínu porazila, čo tam viedlo k pádu vojenského režimu. Vo vojne padlo vyše 900 vojakov. Všeobecne sa však predpokladá, že ide len o ďalšiu extravaganciu nového argentínskeho prezidenta, ktorá nemá šancu na úspech a neprekročí bizarný propagandistický charakter.
Záver
Krátko sa dá zhrnúť, že sú štáty a regióny, kde ozbrojené konflikty vznikajú častejšie. V roku 2023 to bol najmä Blízky východ, ale aj africký roh. Výnimkou je už druhý rok trvajúca ukrajinská kríza. Konflikty sú spojené aj so zložitosťami dejín štátov a regiónov, pričom ich podmieňuje (komplikuje) aj pestré etnické a náboženské zloženie. Väčšina bojov prebieha tam, kde je ťažká sociálno-ekonomická situácia (veľká chudoba), čo tieto územia a ich obyvateľov ďalej ubíja.
Vojny sa nevedú účtovnícky podľa kalendárov, ale majú vlastné „meranie“ času. Zmysel zamýšľania sa nad udalosťami a medzníkmi globálnej bezpečnosti by nemal byť len formálny, ale mal by vyústiť do hľadania ciest jej zlepšenia.
Na záver zopakujeme starú známu myšlienku: Každý, aj zlý mier, je lepší ako dobre vedená vojna. Zakončíme však, žiaľ, skepticky, lebo podľa väčšiny hodnotení nie sú zatiaľ vyhliadky na zlepšenie bezpečnostnej situácie v roku 2024. Vzdávať sa však nemá nielen podľa zásad vojenskej cti vo vojnách, ale ani pri podpore a presadzovaní mieru.