Robert Fico sa pustil do členenia bývalých komunistov na bláznov a nebláznov. O výsledku jeho snahy aj o dvojakom metri, na ktorý doplatili napríklad Ján Ursíny či Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár z Bielej légie, píše Vladimír Palko. (standard.sk)
Predseda vlády Robert Fico si pri príležitosti 111. narodenín Gustáva Husáka poklonou pri Husákovom hrobe uctil jeho pamiatku. Sprevádzali ho podpredsedovia parlamentu Andrej Danko a Ľuboš Blaha. Samotný akt a najmä výber slov, ktoré zazneli, nás núti pristaviť sa pri tom.
Najprv k Husákovi
Áno, Husákovi možno uznať aj zásluhy. Niekedy je to dokonca potrebné, ak chceme byť objektívni.
V štáte, ktorý uznáva význam Slovenského národného povstania, je predsa normálne spomenúť, že Gustáv Husák bol jednou z významných osobností SNP.
Husák sa od začiatku 60. rokov, po tom, čo vyšiel z väzenia na slobodu, profiloval ako zástanca slovenských národných politických ambícií. Tento proces vyvrcholil federalizáciou Československa. Federalizáciu dotiahol do konca práve Husák. Aj to treba oceniť.
Zásluhy Husáka v SNP spomína i Fico. V poriadku. Potom už prechádza na klzkú pôdu.
Husák a normalizácia
Fico na sociálnej sieti napísal, že Husák zabránil represáliám v normalizačných 70. rokoch. Toto je už trochu ošemetnejšie. Isteže bol po sovietskej invázii v roku 1968 Husák a jeho vláda umiernenejším riešením ako pripravovaná robotnícko-roľnícka vláda ľudí ako Biľak, Indra a tak ďalej. Pokračovanie komunistického režimu znamenala však tak či tak.
Fico spomína jednotlivosti z Husákovej dlhej-predlhej politickej kariéry, ale zdráha sa pozrieť na tú kariéru ako celok. Husák bol presvedčeným komunistom od mladosti až do smrti. Vo väzenskej cele povedal spoluväzňovi, katolíckemu kňazovi Mastiliakovi: „Ako vy ste kňazom náboženstva, tak ja som kňazom komunizmu.“
To, že po roku 1968 hrozil v Československu horší variant, než akým sa stala Husákova vláda, bolo predsa logickým dôsledkom viacerých desaťročí československého komunizmu, ktorý bol formovaný viac Husákom ako Biľakom.
Husák ako predseda Zboru povereníkov, de facto slovenský premiér, dokázal urobiť mocenský komunistický prevrat už koncom roku 1947, teda skôr, než sa to komunistom podarilo vo februári 1948 v celoštátnom meradle.