Slová sú ako lieky po dátume spotreby, poznamenala postava z románu Učiteľ dejepisu od Terezy Brdečkovej. A keď sa začítate do úvodu ku knihe O úteche: Ako žiť s nádejou v temných časoch od kanadského historika Michaela Ignatieffa, nemám pocit, že by to bola česká záležitosť. (standard.sk)
Aj Ignatieff si všíma, že západný svet odrástol viere bez toho, aby vrástol do niečoho nového. Pokým je dobre, nie je to problém. Človek si vystačí s každodennou múdrosťou, blízkymi ľuďmi a fungujúcimi inštitúciami. Ale nemusia to byť ani národné katastrofy, stačia ťažké časy a sebaistota je preč.
Ignatieff sa preto obracia na ľudí, ktorí žili v ťažkých dobách a o svojom utrpení podali správu. Hľadanie útechy je napokon všeobecne ľudské úsilie, žiadny výsostne intelektuálny alebo náboženský žáner. Každý útechu už hľadal alebo hľadať bude. Ale potom tu sú stratégovia, od náboženských postáv cez stoikov po existencialistov, ktorí na to išli systematicky. Niektoré prístupy pôsobia zvláštne, iné neprijateľne. Ostatne ten prímer s liekmi nie je zlý: niečo vhodíme a často zisťujeme, že sa nám tak akurát urobilo zle. S útechou to môže byť podobné.
Ignatieff sa obracia na tri tradície – židovsko-kresťanskú, filozofickú a sekulárnu. Z knihy je zrejmé, že k náboženským tradíciám autor chová úctu, ale veriaci nie je, a tá úcta je obozretná. Zaznieva napríklad Humov výrok, že chyby filozofov sú iba smiešne, zatiaľ čo tie náboženské často tragické. Ale občas platí opak. Autor spomína Karla Marxa, ktorý vraj chcel stvoriť svet, v ktorom by človek útechu nepotreboval. Aj to je slepá ulička.
Tá kniha sa trochu číta ako katalóg viac či menej schodných, ale občas priamo zatarasených ciest. Možno je aj preto plná života, lebo taký, zatarasený, život často je – a nakoniec, ale fakt až na samý koniec, sa snáď azda nádej objavuje.
Možnosti a hranice jazyka