V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o príhovore prezidentky, ktorým sa pomaly lúčila – tak trochu alibisticky; o absurdnej polemike okolo Tarabu a LNG terminálu na Dunaji; o neprijateľných plánoch izraelských ministrov na vysídlenie Palestínčanov z Gazy do Afriky a o novej, ukrajinskej podobe „štátneho terorizmu“. (standard.sk)
1. Prezidentka na odchode
Prezidentka Čaputová vystúpila s posledným novoročným príhovorom. V istom zmysle bol rozlúčkový. Naznačila v ňom dôvody, pre ktoré končí. Za najväčšie brzdy rozvoja považuje nízku kultúru v politike a množstvo konfliktov v spoločnosti.
S prezidentkou by sme mohli súhlasiť. Éra, v ktorej žijeme, je ukážkovo úpadková a krízová. Ovládli ju radikáli, agresivita, hystéria a emócie. Prevažne tie negatívne. Prezidentka však zabudla dodať, kto je za tento nepríčetný stav zodpovedný. Zahrať sa na obeť konfliktov a radikálov a odísť – to je trochu alibistické.
A intelektuálne nepoctivé.
Prezidentka premeškala príležitosť vystúpiť aspoň trochu kriticky aj do vlastných radov. K radikalizácii, nízkej kultúre a výrobe konfliktov totiž výdatne prispel aj tábor Zuzany Čaputovej. Dokonca by sme mohli povedať, že prispel rozhodujúcou mierou. Ešte väčšou ako extrémisti, konšpirátori a „dezoláti“.
Extrémisti a rebeli tu boli predsa vždy. A vždy boli agresívni. Patrí to k ich povahe. Na druhej strane, liberálny tábor sa roky pokúšal vystupovať kultivovane a umiernene. Hlásal toleranciu, otvorenosť, slobodu, rešpekt k ľuďom s iným názorom. Práve toto sa však za posledné roky drasticky zmenilo. Liberáli sa preformátovali na progresívcov. Ich heslom už nie je sloboda spoločnosti, ale jej prevýchova. Hoci aj násilná – ako to priznal zástupca eurokomisie na Slovensku Vladimír Šucha, keď sa mu nepáčila nízka podpora Slovákov pre transrodovú politiku. Slovenskej spoločnosti vraj treba nové normy nanútiť.
Spolu s progresívcami a ich kampaňami prišli do verejného života jakobínske praktiky: čierne zoznamy vnútorných nepriateľov, snahy umlčať ľudí s iným názorom a vyhnať ich na okraj spoločnosti, pokusy priškrtiť slobodu slova a umlčať kritiku. Vraj v záujme pravdy a slušnosti. Pričom za arbitrov pravdy a slušnosti sa vyhlásili oni.
Presne toto bol bod zlomu. Extrémisti ostali takí, akí boli. No hlavný prúd v médiách a politike sa zmenil na nepoznanie. Je zradikalizovaný, agresívny, hysterický, nenávistný k tým, ktorí nezapadajú do revolučnej pokrokovej línie…
To je jadro problému, o ktorom v náznakoch hovorila prezidentka (nízka kultúra, rast konfliktov). Ak sú agresívni radikáli, všetko je tak, ako má byť. No ak je zrazu agresívny a nepríčetný mainstream, následky sú choré.
Inak povedané: kultivovanie debaty a tlmenie konfliktov predsa neočakávame od Vaskyho so Slotom. Očakávame to od tých, ktorí sa vyhlásili za vzory slušnosti a dobrého vkusu.
Prezidentke treba uznať, že kritici z tábora populistov ju nešetrili. Nadávali jej do „americkej agentky“ či „Sorosovej slúžky“. Áno, má pravdu, aj toto sú prejavy konfliktov, o ktorých hovorila a ktoré jej berú chuť pracovať. Iste.
Stále je to však len slabý neškodný odvar v porovnaní s tým, čo produkoval tábor Zuzany Čaputovej pri urážkach tých z druhej strany. Nadávali im nielen do „zradcov“ a „Putinových agentov“, ale rovno do mafie, zločincov, vrahov, svetového zla, odpadu, zberby, ktorú treba vyhnať. A nie, tieto tupé, mimoriadne primitívne a nenávistné urážky nevychádzali z úst extrémistov, ale od tých, ktorí sa hrali na nositeľov pokroku.
S hnevom to vykrikovali ľudia z Progresívneho Slovenska (strany, ktorá Čaputovej financovala kampaň), vykrikovali to ministri ako Káčer či Naď. A podporovali to aj progresívne médiá.
Šíria strach a nenávisť – a neváhajú pri tom celkom otvorene klamať. Príklad: Martin Šimečka z Denníka N vyveštil, že Fico si vraj želá okupáciu a Slovensko v ruskej sfére vplyvu, aby sa cítil bezpečne a „my všetci ostatní sme v smrteľnom nebezpečenstve“.
Okupácia… Smrteľné nebezpečenstvo… Nie, toto už nie je kritická žurnalistika, ale nový hraničný žáner – hraničný medzi besnou propagandou a diagnózou.