Ján Čarnogurský oslavuje 80 rokov. Štandard po rozhovore Michala Čopa, textoch Jaroslava Danišku a Milana Krajniaka uverejňuje ďalší text k životnému jubileu bývalého disidenta a premiéra. (standard.sk)
Ján Čarnogurský sa dožíva osemdesiatich rokov. Je to príležitosť na bilancovanie. Politik dosahuje významnosť prvej triedy, ak reprezentuje nejakú významnú, prelomovú politickú ideu, ktorú dlhodobo hlása, prípadne ju i dokáže uskutočniť.
Niektorí politici reprezentujú takých ideí dokonca viacero. Spomeňme Gustáva Husáka ako komunistický protipól kresťanského demokrata Čarnogurského. Husák reprezentoval antifašizmus Povstania, nastolenie komunistickej moci na Slovensku na prelome rokov 1947/1948, federalizáciu Československa v roku 1968 a potom normalizáciu komunistickej moci. Štyri idey, to už je slušné, samozrejme druhú a štvrtú chápeme v negatívnom zmysle.
U Čarnogurského ich dokážeme napočítať ešte viac. Vychádza mi to na šesť.
Čarnogurský a zápas proti komunizmu
Prvou ideou bola potreba povalenia komunizmu a nastolenia slobody na Slovensku. Tento zápas Ján Čarnogurského trval viac ako jednu dekádu a stal sa počas neho najznámejším slovenským disidentom. Obhajoval ľudí prenasledovaných režimom, organizoval vydávanie samizdatu, bol spoluorganizátorom Sviečkovej manifestácie, založil v roku 1988 Hnutie za občiansku slobodu na Slovensku, dostal sa do väzenia a vyšiel z neho počas Novembra 1989, aby sa vzápätí stal podpredsedom federálnej vlády.
Táto idea bola aj zásluhou Čarnogurského dotiahnutá do konca. Komunizmus je už dávno mŕtvou ideológiou.
Čarnogurský otvoril otázku slovenskej samostatnosti
Ján Čarnogurský bol prvým politikom, ktorý po Novembri otvoril otázku samostatnosti Slovenska. Videl ju nie ako okamžitú vec, ale ako stav, ktorý by sa mal dosiahnuť vstupom do Európskej únie, do ktorej by nevstupovalo Československo, ale Slovensko ako samostatný celok. Túto myšlienku verejne sformuloval na zakladajúcom sneme Kresťanskodemokratického hnutia 17. februára 1990 v Nitre.
Čarnogurský tak otvoril diskusiu o rozdelení Československa na celoštátnej úrovni. Aj vďaka jeho KDH diskusia viedla v júli 1991 k prijatiu federálneho ústavného zákona, ktorý umožňoval rozdelenie Československa, ak by bolo schválené referendom.
Možnosť rozdelenia Československa sa tým stala ústavne legálnou a legitímnou možnosťou.
Ján Čarnogurský napokon nestál pri dotiahnutí idey slovenskej samostatnosti do konca, lebo vo chvíli, keď sa lámal chlieb, KDH rozdelenie Československa nepodporilo. Čarnogurského dôvody k tomu boli nespočetne veľakrát diskutované, naposledy v Štandarde pred pár dňami.
Čarnogurský a boj proti liberalizmu
Ján Čarnogurský bol prvým slovenským politikom, ktorý pochopil, že nás čaká globálny zápas s liberalizmom. Túto ideu pomenoval v slávnom prejave na konferencii v New Yorku na jar 1992, keď bol vo funkcii slovenského premiéra. Prejav vzbudil veľké emócie v celom Československu. Potrebu tohto zápasu vštepoval aj svojej strane. O tejto otázke sa v KDH o pár rokov nato rozvinul vnútorný zápas medzi konzervatívnym krídlom Čarnogurského a liberálnejším krídlom Mikuláša Dzurindu.
Čarnogurský už počas disentu naznačoval, že Západ, ktorý bol naším spojencom v zápase s komunizmom, má v súvislosti s liberalizmom svoje osobité problémy. Po páde komunizmu bol politikom, ktorý jasne hovoril, že nová slovenská demokracia nemusí vo všetkom nevyhnutne preberať západný liberálny spôsob politického myslenia.
Tento zápas dnes prebieha a to nielen na Slovensku. Zďaleka ešte nie je ukončený a nevieme ani v ktorom bode zápasu sa nachádzame. Čarnogurský kedysi napísal ešte v Bratislavských listoch, ktoré vydával pod svojím menom ako samizdat, že na overenie pravdivosti, či falošnosti veľkej politicko-sociálnej myšlienky treba stredne dlhú historickú dobu, ktorou je spravidla jedno storočie.
Čarnogurský za EÚ, ale nie za jej diktát
Predchádzajúca idea súvisí s ďalšou ideou. Bola to vízia takej Európskej únie, ktorá nebude ideologicky kolonizovať členské štáty a vnucovať jej rôzne protirodinné ideológie. Tendencie EÚ k práve takejto ideologickej kolonizácii Čarnogurský vybadal už v polovici 90. rokov, v čase, keď všetci ostatní politici ešte videli politické myslenie EÚ ako vzor, ktorý treba len prevziať a kopírovať.