Keď sa na to pozeráme spätne, zdá sa mi, že možno mali naši poslanci vo Federálnom zhromaždení hlasovať za rozdelenie. Politiku KDH pred voľbami v roku 1992 by som však ani dnes nemenil, vraví zakladateľ a bývalý predseda kresťanských demokratov Ján Čarnogurský. Rozhovor ukončuje seriál Štandardu o tridsiatich rokoch samostatnosti Slovenskej republiky. (standard.sk)
Tento rozhovor sa bude týkať rozdelenia niekdajšieho Československa a diskusie v Štandarde o tom, čo ukázalo 30 rokov samostatnosti, no ešte predtým by som rád začal s inou témou. Prvého januára sa dožívate 80 rokov. Prežili ste skutočne hektický život, od väzenia po úrad predsedu vlády. Čo považujete za zlomové momenty vášho života?
Že sa mi podarilo vyštudovať a to aj za pomoci rôznych úskokov, pretože pôvodne ma všetky školy neodporúčali na ďalší stupeň napriek samým jednotkám, keďže môj otec bol za slovenského štátu poslancom. Manželstvo s manželkou Martou, ktoré sme uzavreli pred 53. rokmi. Vnútornú silu kráčať po línii, ktorú som považoval za správnu – najskôr to bolo disidentstvo vrátane Sviečkovej manifestácie, vytýčiť a udržiavať európsku cestu k slovenskej samostatnosti, teraz hlásať a kliesniť priateľstvo Slovenska s Ruskom.
V politike ste boli skôr vy patrónom pre iných a mladších politikov, ale koho považujete vy za svojich učiteľov?
Môjho krstného otca Karola Sidora, ktorý sa ako prvý vzoprel Hitlerovi, hoci som ho nikdy nestretol [zomrel v roku 1953 v Kanade, pozn. red.], amerického prezidenta Richarda Nixona a francúzskeho prezidenta generála Charlesa de Gaullea.
A čo z toho, čo ste zažili, považujete za svoj najväčší úspech?
Prvý slovenský samizdat Bratislavské listy uvádzajúci ma na prvej strane ako vydavateľa. Sviečkovú manifestáciu, ktorá bola prvou masovou verejnou demonštráciou v znormalizovanom Československu. Rozhodnutie mojej vlády o dokončení priehrady Gabčíkovo napriek medzinárodnému tlaku. A to, že za mojej vlády bolo jediné obdobie, keď mali učitelia na Slovensku vyššie platy ako učitelia v Česku.
O pár hodín sa končí rok, v ktorom uplynulo tridsať rokov od vyhlásenia samostatnosti Slovenska. KDH, ktorého ste boli predsedom, bolo spolu s MKDH v roku 1992 jedinou stranou, ktorá hlasovala proti zvrchovanosti Slovenska. Zachovali by ste sa aj s tridsaťročným odstupom rovnako alebo to dnes vnímate ako chybu?
Dnes sa, samozrejme, pozeráme na vtedajšie udalosti a celý vývoj tridsiatich rokov Slovenska ako na úspešný príbeh. Ale vtedy sme najmä my, ktorí sme pôsobili v politike, pociťovali zodpovednosť za to, aby to bol úspešný príbeh. A osobitne som tú zodpovednosť pociťoval ja, keďže som prvý začal so samostatnou stoličkou a hviezdičkou pre Slovensko. A to už pred pádom komunizmu, keď som zdôrazňoval rovnoprávnosť Slovenska medzi ostatnými európskymi národmi, čiže samostatnosť.
Problémom bol tieň slovenského štátu. Každému, kto začal hovoriť o samostatnom Slovensku, to hneď obúchavali o hlavu a to ešte viac v zahraničí ako na Slovensku alebo v Československu. Vtedy som to vnímal najmä tak, že Slovensko sa nesmie vychýliť z mainstreamu vtedajšej Európskej politiky. A mainstream vtedajšej Európskej politiky bol taký, že nikto nepodporoval osamostatnenie Slovenska.
Čo tým myslíte, že nikto?
Vo všeobecnosti to bolo tak, že panoval odpor voči deleniu štátov. Potom, po vojne v Juhoslávii, sa to čiastočne zmenilo, ale – a to sa v týchto diskusiách často neuvádza, – zmenilo sa to aj preto, že už vtedy existoval istý západný tlak proti Rusku. Ten je historický prítomný minimálne už od devätnásteho storočia. A keďže Srbi sú historicky proruský národ, odtrhnutie Chorvátska a Slovinska od Srbska, čiže rozdelenie Juhoslávie, oslabovalo Srbsko. A aj preto nachádzali Chorváti a Slovinci na Západe relatívnu podporu. Spresním svoje tvrdenie tak, že nikto nepodporoval rozdelenie Československa.
Ale máme tu aj iné príklady ako Lotyšsko, Litva, Bielorusko, Ukrajina a ďalšie, ktoré ukazujú, že odpor proti deleniu štátov zrejme až taký veľký nebol. Naopak, zdá sa, že ak bolo v dejinách nejaké obdobie, keď sa dalo osamostatniť, tak to boli deväťdesiate roky minulého storočia, krátko po tom, čo padol komunizmus.
Pripúšťam, ale zároveň hovorím, že podpora pre Slovensko nebola. Oddelenie všetkých spomenutých štátov oslabovalo Sovietsky zväz, respektíve Rusko. Nikde v zahraničí v tom čase však nenájdete priaznivé vyjadrenie politika vo funkcii za rozdelenie Československa. Navyše rozdelenie nášho spoločného štátu nemalo ani vnútornú podporu. Za bolo len okolo tridsať percent Slovákov, tretina bola proti a tretina na to nemala jasný názor. Plus my sme tu mali vzťahy s Maďarmi, ktoré boli, nazvem to, citlivé. No a, samozrejme, Česi boli veľmi proti.
To je otázka, či boli Česi proti…
…nie, Česi boli proti….
…ale Václav Klaus na váš nápad o samostatnej stoličke povedal, že…
…k tomu hneď prídem. Slovensku hrozilo, že keby sa osamostatnilo proti vôli Čechov, tak by malo na svojich hraniciach okrem Rakúska, ktoré bolo neutrálne, len štáty, ktoré boli proti našej nezávislosti alebo s potenciálnymi územnými nárokmi voči Slovensku.
Poľsko malo nejaké nároky?
Poľské označujem ako potenciálne, pretože tvrdia, že napríklad gorali, ku ktorým sa hlásim aj ja, sú vlastne Poliaci, lebo je pravda, že goralské nárečie je bližšie poľštine ako slovenčine. V raných 90. rokoch bol tento sentiment v Poľsku silnejší, dnes už asi neexistuje.
To áno, ale v deväťdesiatych rokoch tu nebola reálna hrozba akýchsi nárokov voči Slovensku zo strany Poľska.
Nie je to reálna hrozba teraz, keď sme v Európskej únii a keď sú pomery v Európe relatívne stabilizované. Ale keby také neboli, tak by sa mohli objaviť. Poliaci predsa mali v nájme niekoľko storočí šestnásť spišských miest. Ani dodnes Poľsko nepovažujeme za svoju oporu, možno len, keď ide o peniaze z Bruselu.
Rovnako nevidno hrozbu ani na východnej hranici. Ukrajina a predtým ani Sovietsky zväz si predsa nechceli prisvojiť východné Slovensko.
Na východnej hranici nie. Ale ak by sme sa osamostatnili po sporoch a proti vôli Čechov, tak by hrozilo, že samostatné Slovensko by nemalo žiadnych spojencov. Na Ukrajine, alebo dajme tomu v Rusku, by sa možno v intelektuálnych časopisoch písalo, že rozdelenie Československa je celkom fajn, ale to by bolo asi tak všetko. Plus Západ vnímal, že Slovensko je relatívne proruský národ, čo dokazujú mnohé prieskumy verejnej mienky či politické rozdiely medzi Slovenskom a Českom, odkedy sme samostatní.
To znamená, že to, čo bolo v Juhoslávii v – nazvime to – latentný prospech Chorvátov a Slovincov, tak to by bolo v Československu v latentný neprospech Slovenska. No a Mečiarova politika zaručovala, že Slovensko by sa do Európskej únie nedostalo. Keby sa osamostatňovalo, povedal by som „bojovo,“ nemalo by žiadnych spojencov, ale malo by minimálne v Maďarsku dosť výrazného oponenta. K tomu treba pripočítať zlé dedičstvo konca slovenského štátu. S tým všetkým by sa Slovensko stretlo, nemalo by žiadnych spojencov a muselo by tomu nejako čeliť.