90-te roky minulého storočia začali ako vrcholenie ilúzií o nadchádzajúcom mierovom usporiadaní sveta a končili vojnou v Juhoslávii aj na okrajoch Sovietskeho zväzu a rozširovaním NATO smerom na východ.
Začínali ilúziami, že príčinou doterajšieho napätia vo svete bol rozpor medzi komunizmom a demokraciou a končili poznaním, že nad všetkým vládne geopolitika. Po nástupe Michaila Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Margaret Thatcherová telegrafovala Ronaldovi Reaganovi, že s Gorbačovom sa dá robiť biznis. Po rozpade Sovietskeho zväzu prezident USA George Bush st. vydal smernicu, že americká politika musí smerovať k tomu, aby už nepovstala veľmoc podobná Sovietskemu zväzu, schopná konkurovať Spojeným štátom. V 90-tych rokoch v Rusku vládol prezident Boris Jeľcin, ktorý nebol schopný mocensky pripomenúť Západu sľuby, ktoré dali Gorbačovovi a porušili. V Rusku sú publikácie, v ktorých sa píše, že liberálny ruský establishment už mal pripraveného svojho kandidáta ako následníka Jeľcina, ale bombardovanie Juhoslávie zobudilo ruskú spoločnosť a pripravilo pôdu pre nástup Vladimira Putina. Koľkýkrát v dejinách už Srbi svojou obeťou zastavili pochod nepriateľov na východ a v konečnom dôsledku zachránili aj Západ.
Pri rozpade Juhoslávie sa ukázali všetky neriešené problémy v štruktúre štátu a keď vyšli na povrch, v prvom rade sa uplatnil pokus o ich mocenské riešenie, ktoré k ničomu neviedlo. Medzinárodné organizácie ovládal Západ a ten nevedel riešiť problémy Balkánu. Tragickým príkladom je Srebrenica. V meste bola umiestnená holandská jednotka SFOR, ale jednotku vôbec nezaujímalo, že moslimské jednotky prenikali v noci do srbského okolia mesta a vraždili tam obyvateľov. Po vykonaní vraždenia sa vrátili do mesta a boli fakticky pod ochranou jednotky SFOR. Veliteľ moslimskej polície v Srebrenici Naser Orič bol postavený pred Medzinárodný trestný súd pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu za vraždenie Srbov v okolí Srebrenice, Bratunice a Skelani. Naser Orič bol obžalovaný v dvoch súdnych procesoch, a to číslo IT-03-68 a číslo MICT-14-79. V jednom bol odsúdený na dva roky väzenia, v druhom bol oslobodený. Samotné vraždenie Srbov v okolí Srebrenice nebolo sporné, a to pred zásahom jednotky generála Mladiča v Srebrenici, ale súd v jednom procese ohodnotil vinu Nasera Oriča na dva roky väzenia a v druhom procese Oriča oslobodil, pretože nemal za preukázané, že Orič vedel o vraždení v okolí mesta a mohol mu zabrániť, aj keď vraždenie páchali jednotky podriadené Oričovi. Pri spravodajstve o tragédii v Srebrenici sa na Západe vôbec nespomenie vraždenie Srbov v dedinách v okolí Srebrenice moslimskými ozbrojencami.
Musíme si byť vedomí, že pokým sa my v strednej, južnej a východnej Európe nezorganizujeme tak, že budeme sami schopní nastoliť u nás bezpečnosť a geopolitickú prevahu, druhí u nás fungujúcu a spravodlivú bezpečnosť nenastolia. Azda môžem v tejto súvislosti uviesť príklad rozdelenia Československa. Česi a Slováci sa dohodli na ústavnom rozdelení republiky, nevznikli medzi nami žiadne vážne spory a dnes sú Slováci a Česi lepší priatelia ako sme boli v spoločnej republike.
Zároveň musím s hanbou pripomenúť, že Slovenská republika v marci 1999 povolila prelet lietadiel NATO ponad Slovensko s cieľom bombardovať Juhosláviu. Americký veľvyslanec v Bratislave požiadal listom o povolenie preletu. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda zvolal mimoriadne zasadnutie vlády s jediným bodom – rozhodnutie o prelete. Bol som vtedy ministrom a zúčastnil som sa zasadnutia. Dvaja ministri sme diskutovali na zasadnutí proti povoleniu preletu, žiadali sme, aby predseda vlády alebo minister zahraničia predložili ďalšie doklady. Asi po dvoch hodinách rokovania, americký veľvyslanec zatelefonoval ministrovi zahraničia a pýtal sa, kedy vláda rozhodne o povolení preletu, pretože lietadlá sú v Belgicku pripravené na odlet. Predseda vlády ukončil diskusiu a dal hlasovať. Dvaja ministri sme nehlasovali za povolenie preletu. Žiaľ, európske médiá boli vtedy plné klamstiev ako juhoslovanská armáda vraždí v Kosove Albáncov a neuvádzali žiadne fakty, spochybňujúce také tvrdenie. V roku 2001 som ako slovenský minister spravodlivosti navštívil Juhoslovanskú zväzovú republiku. Prijal ma aj prezident Vojislav Koštunica. Gratuloval som mu k hrdinstvu Srbov pri zločinnom bombardovaní Juhoslávie silami NATO v roku 1999. Gratuláciu som potvrdil na následnej tlačovej konferencii a neskôr som ju uverejnil aj na Slovensku.
Spojené štáty a Západ boli rozhodnutí čo najviac oslabiť Srbsko a Juhosláviu ako historických spojencov Ruska. V rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN číslo 1244, Západ vytvoril mocenské podmienky pre odtrhnutie Kosova od Srbska. Z Kosova vyhnali 200-tisíc Srbov a západní agenti ľudských práv o nich mlčia. Spojené štáty vybudovali v Kosove druhú najväčšiu vojenskú základňu v Európe Camp Bondsteel. Asi v roku 2010 som na zasadnutí klubu Valdaj v Rusku položil prezidentovi Putinovi otázku, či Rusko použije právo veta v Bezpečnostnej rade pri návrhu na uznanie Kosova a prezident Putin odpovedal, že to prichádza do úvahy. Západ radšej nedáva otázku prijatia Kosova do OSN na program Bezpečnostnej rady, pretože vie, že by cez ruské veto neprešla. Slovensko stále neuznáva Kosovo ako samostatný štát.
Západ v roku 1995 využil svoju prevahu v geopolitike a vo svetovom informačnom priestore na riešenie ukončenia vojny v Bosne a Hercegovine. Výsledkom boli Daytonské dohody. Dohody boli a doteraz sú najlepším zo zlých riešení problému, ktoré vtedy bolo možné. Postavenie Srbov nemožno oddeliť od postavenia ich historického spojenca, Ruska. Rusko je teraz zamestnané vojnou na Ukrajine, kolektívny Západ sa ho pokúša obkľúčiť na južnom Kaukaze, okolo Kaliningradu, na Ďalekom východe. Teraz nie je čas na zmenu dohôd. Ale Rusko so svojimi spojencami z globálneho Juhu ukazuje svoju silu. Myslím, že Srbi všade, kde sa nachádzajú, nemusia byť pesimistickí.
Dovoľte, aby som zakončil v ruskom jazyku.
Rusko bojuje na Ukrajine svoj existenčný zápas, ale v zápase víťazí. Na jeho víťazstve sa budú podieľať aj jeho historickí spojenci.
Príspevok odznel online 9. decembra 2023 na konferencii v Banja Luke (Republika Srbská, Bosna a Hercegovina).