Náhle, v priebehu niekoľkých týždňov sa vo verejnom priestore na Západe vytvoril akýsi až konsenzus, že Ukrajina je po necelých dvoch rokoch obrany proti Rusku na zostupnej trajektórii a mala by sa usilovať o politické riešenie. Švajčiarsky plukovník vo výslužbe, Jacques Baud, bol od februára 2022 jedným z mála vojenských či geopolitických analytikov, ktorí takýto vývoj predpokladali v čase, keď päťhviezdičková generalita v. v. takmer unisono hovorila o ukrajinských vyhliadkach na víťazstvo. (standard.sk)
Baudov pohľad je dôležitý aj vďaka jeho priamej skúsenosti. Po roku 2014 pomáhal v rámci NATO ukrajinskej armáde pri reformách, ktoré z nej – po strate Krymu a časti Donbasu – neskôr urobili armádu, ktorá napriek slabšej pozícii zvádza s ruskou armádou doteraz úctyhodnú partiu.
Ako by ste opísali túto fázu vojny?
Posledný mesiac a pol, možno dva mesiace, je frontová línia ustálená. Ukrajina už nepostupuje, a ak, tak ustupuje. Vo východnej časti línie, čo sú Avdijivka, Kupjansk, Bachmut, Rusi dnes Ukrajincov vytláčajú z pozícií. Ukrajina už stratila každý štvorcový meter, ktorý predtým, počas svojej protiofenzívy, za pol roka získala. A to vrátane západnej časti frontovej línie na Dnepri.
V priestore obce Krynky sa Ukrajinci koncom leta pokúsili o výsadok na ľavom brehu rieky a umiestnili tam menšiu jednotku. Výsadok sa im nepodarilo rozvinúť, Rusi tam uplatňujú taktiku, ktorej hovoria palebný vak. V momente, keď sa nepriateľ dostane doň, je masívne ostreľovaný a následne zničený delostrelectvom. Tieto palebné vaky sa Rusom darí vytvárať už od vlaňajška. Vedie to k masívnym stratám Ukrajiny a veľmi nízkym stratám Ruska.
Tu prichádza dôležitý bod. Rusko nemá za cieľ získavať územie, čo vlani v októbri explicitne vyhlásil generál Surovikin: Teraz sa nepokúšame dobývať územie, ale zničiť nepriateľa. Rusi radšej opustia územie, ak sa im pritom podarí spôsobiť nepriateľovi straty. Čo je, mimochodom, stará Clausewitzova doktrína, že vojna sa vedie za účelom zničenia protivníkovej armády. Ukrajinci to majú naopak. Je to, mimochodom, hlavný dôvod sporov medzi veliteľom armády Zalužným a prezidentom Zelenským. Zalužnyj už od vlaňajška hlása doktrínu, aby sa podľa potreby sťahovali a viedli pohyblivé vojny tak, aby boli ničené ruské jednotky.
Zelenskyj o tom nechcel ani počuť, z politických dôvodov a aj s ohľadom na spojencov v Európe a v USA. Jeho devíza je: Chránime svoju krajinu, čo však znamená: Chránime krajinu, nie životy našich ľudí. Sú to teda dve protichodné doktríny; a kvôli tomu som už vlani tvrdil, že Ukrajina má vojnu fakticky prehranú. To bolo jednoduché vojenské konštatovanie.
To, čo hovoríte, ma prekvapuje. V nás sa neustále živí predstava, že práve Rusku nezáleží na jeho vojakoch, že Bachmut a teraz Avdijivka sú mlynčeky na ruské mäso.
V skutočnosti je to práve naopak. Myslím, že o Rusoch panuje mnoho chybných predstáv. Viete, ja som zažil studenú vojnu, vtedy som mal na starosti posudzovanie vojenských síl krajín Varšavskej zmluvy. Aj my sme, samozrejme, žili v predstave, že Rusi vedú boj úplne bez ohľadu na životy vlastných vojakov. Teraz mi referáty z Bachmutu pripomenuli moju mladosť.
V 80. rokoch som sa dosť sústredil na Afganistan, jednak, že to bolo jediné miesto, kde Rusi skutočne viedli boj, jednak Švajčiarsko ako hornatá krajina malo zvláštny záujem vedieť, akú taktiku Rusi používajú pri boji v horách. Musím povedať, že už vtedy mi predstava, že by sovietska armáda bojovala v švajčiarskych Alpách, prišla exotická, a dnes pri ruskej armáde tým skôr. Mimochodom, ruská armáda je postavená na obranu. Nie je prispôsobená na boj v horských oblastiach.
Bol som vtedy v kontakte s afganským odbojom, napísal som im brožúrku o zneškodňovaní nášľapných mín. A ako som Afganistan študoval, pochopil som, že všetko, čo sa medzi nami traduje, je úplne zle. Že oni kladú oveľa väčší dôraz na život vojaka, než si my o nich myslíme.
Keď porovnáte spôsob velenia jednotkám v americkej a ruskej armáde, udrie vám do očí, že v ruskej armáde sa dáva oveľa väčšia dôvera dôstojníkom v teréne. Je to koncept takzvaného decentralizovaného vedenia, vznikol práve v Afganistane. Experti zo Západu ruskej armáde predhadzujú, že má príliš málo poddôstojníkov. Ale to preto, že ich vyšší dôstojníci sú oveľa bližšie k radovému vojakovi, poručík a nadporučík tam znášajú osud jednoduchého vojaka. Poddôstojníkov teda takmer netreba, u Rusov majú na starosti, povedzme, technické záležitosti.
V armádach NATO dôstojník odvádza intelektuálnu prácu v štábe a poddôstojníkom prenecháva vedenie vojakov. Čo vedie k záveru – pre vás prekvapujúcemu, že v ruskej armáde sa na ľudský element berie väčší ohľad ako v západných armádach. V tejto súvislosti musím pripomenúť ešte jeden úplne prehliadaný fakt. Rusi vlani napadli Ukrajinu s armádou, ktorá bola početne na tretine ukrajinskej armády. Jeden ruský vojak na troch ukrajinských. V Severoatlantickej aliancii je pravidlo, že útočník má mať prevahu 3:1.
Prečo šli s takými slabými silami?
Práve preto, že oni nebojujú primárne nasadením masy, ale pohybom. Masu u nich nahrádza manéver. Už to skúšali v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny proti Nemcom. Tá vysoká mobilita vysvetľuje aj prvé dni ruskej ofenzívy na Ukrajine. Hlboko do ukrajinského územia Rusi prenikli extrémne rýchlo a pritom takmer nemuseli bojovať. Bojovalo sa v Donbase, tam boli totiž sústredené hlavné sily ukrajinskej armády. Ale na severe, kde prenikali po cestách ku Kyjevu, prenikali skoro bez boja. Myslím si, že Rusi nikdy vážne neplánovali obsadiť Ukrajinu.
Tak prečo išli zo severu na Kyjev?