Odpoveď je jednoduchá: nie.
Európska rada, vrcholný orgán EÚ, oficiálne otvorila s Ukrajinou prístupové rokovanie. To ale vôbec, ani náhodou neznamená, že sa máme chystať na nového suseda v EÚ.
To ukazuje prípad Turecka, ktoré si týmto procesom prechádza už mnoho rokov a dnes už v podstate turecká vláda uznala, že ich do EÚ reálne nikto nezoberie.
To isté bude platiť v prípade Ukrajiny. Minimálne ďalších desať rokov, ale realisticky oveľa viac (ak ešte EÚ v dnešnej podobne bude existovať).
Prijatie takej obrovskej, chudobnej krajiny s jej mnohorakými problémami by totiž fungovanie únie úplne rozvrátilo.
Nemohlo by to fungovať pri súčasných eurofondových pravidlách, pretože Ukrajina by bohatšie štáty kompletne vysala.
A ak by o eurofondy mali prísť chudobnejšie regióny únie, toľko paradajok, koľkými by nielen východeurópania, aj mnohí Taliani, Gréci či Španieli, ale aj Nemci či Belgičania z chudobnejších regiónov zahádzali Brusel, sa takmer v Európe ani neurodí.
A to najhlavnejšie: Nemci, Francúzi, ale ani Poliaci, Rumuni a jednoducho vôbec nikto by nedovolil, aby zrazu karty bruselskej politiky miešali politici z tak špecifickej, a stále pomerne ľudnatej (a teda bohatej na hlasy) krajiny ako Ukrajina.
Prečo teda tie rokovania? Ako politické gesto.
A ono je mocné, časť bežných Ukrajincov stále veľmi počúva na to, že „je s nimi“ Amerika či „Európa“. A to sa týmto dosiahne.
Máme sa z toho tešiť či byť kritickí? Úprimne, z nášho pohľadu je to takmer jedno. Samotné postupné pripútavanie Ukrajiny k nám, k únii, je niečo, s čím asi väčšina rozumných ľudí súhlasí. A Ukrajinci tiež – predsa len, sme v zásade najbohatší región sveta a tí, čo sú vonku, by sa radi pripojili.
Problém je. keď sa to deje hlúpo. Tak to bolo pred Euromajdanom, keď vtedajšia ukrajinská vláda celkom racionálne začala cúvať pred dohodou s EÚ, pretože tá bola pre ňu v skutočnosti hospodársky nevýhodná.
Akurát politicky to vyznievalo, že sa Kyjev ide pripojiť k veľkej bohatej Európe a mnohí naleteli. Pričom bežným ľuďom sa ťažko čudovať.
No a, čuduj sa svete, tá nevýhodnosť sa potom aj reálne ukázala, po prevrate sa zmluva predsa len podpísala a Ukrajincom to prinieslo značné škody, ekonomika začala haprovať.
Druhý problém je, ak sa motív hospodárskej spolupráce prelína s motívom podpory agresívnej politiky amerických neoconov.
Čo mala v ukrajinskej otázke teraz robiť slovenská vláda? Presne to, čo urobila. Dnes máme inteligentnú zahraničnú politiku a vyberáme si tie konflikty, ktoré vieme vyhrať (bude ich dosť) a ktoré majú zmysel.
Orbán si stavaním sa na zadné do poslednej chvíle nakoniec vymohol rozmrazenie eurofondov a potom ustúpil.
My sme nič také nepotrebovali. Mali by sme len zbytočné doťahovanie sa s partnermi, ktoré by naozaj teraz nestálo za to.
To, o čo sa ale treba snažiť, je práve, aby „európsku kartu“ nezneužívali tie najhoršie euroatlantické agresívne kruhy. A na to čiastočný vplyv mať vieme.
S Ukrajinou budeme spolupracovať tam, kde to má pre nás, aj pre nich, zmysel, vrátane určitej humanitárnej podpory.
Ale nie pri podpore vojny – po voľbách si všimli aj tie najvýznamnejšie americké publikácie, že Slovensko zo štátneho už nepošle na Ukrajinu ani náboj. Dokonca to uvádzali ako príklad toho, že Európania sa postupne od podpory vojny odvracajú.
A vďaka dobrým vzťahom s jednou aj druhou stranou sme dnes vo vcelku vhodnej pozícii na to, aby sme v jeden moment hrali aj celkom významnú úlohu pri mierových rokovaniach.
A to je rozhodne oveľa lepšia politika, ako robiť len slepého pudlíka štekajúceho podľa toho, kto na akú píšťalku vo Washingtone zapíska.