Od uvalenia pomerne komplexného sankčného mechanizmu, na ktorom sa podieľali G7, EÚ i ďalšie prozápadne orientované štáty, uplynul rok. Na presné bilancovanie všetkých vplyvov je to pomerne krátke obdobie. Napriek tomu sa v porovnaní s 5. decembrom 2022 rétorika vo viacerých kruhoch, politických, mediálnych či odborných, pootočila. Smerom k realite. (standard.sk)
Hoci sa úniové embargo uchytilo, a ruská ropa prichádza do štátov na starom kontinente v minimálnych množstvách, po roku od jeho uvalenia možno konštatovať, že ide do veľkej miery o boj s veternými mlynmi.
Čoraz väčší počet ekonómov, analytikov i západných predstaviteľov vraví, že po 12 mesiacoch sa takmer žiadna z ruských surovín, ktoré prúdia k novým kupujúcim, kam Rusko presmerovalo dodávky predtým prichádzajúce do Európy, nepredáva pod cenou 60 dolárov za barel. A fungujúce embargo bez fungujúceho cenového stropu je len akýmsi európskym morálnym leukoplastom.
„V prvom štvrťroku fungoval cenový strop dobre, v druhom štvrťroku Rusko začalo hľadať spôsoby, ako ho obísť, v treťom štvrťroku bolo takmer po obmedzení, a teraz, vo štvrtom štvrťroku, je strop definitívne na kolenách,“ citujú britské noviny Financial Times Maximiliana Hessa, zakladateľa skupiny pre politické riziká Enmetena Advisory.
Ako mal mechanizmus fungovať
Najprv sa treba vrátiť späť v čase. Pred vysvetlením príčin, pre ktoré strop zlyháva, nemožno obísť základný princíp, na ktorom mal fungovať celý mechanizmus sankcií, ktoré sa spustili minulý rok 5. decembra a „nabalil“ sa o dva mesiace neskôr, keď sa celý mechanizmus začal okrem ropy uplatňovať aj na benzín, naftu a ďalšie ruské rafinované produkty z čierneho zlata.
Západní lídri chceli dosiahnuť dva hlavné ciele – udržať „dobré zásobovanie trhu s ropou“, a zároveň „znížiť (daňové) príjmy Ruska za (predaný) barel“, píšu v komentári dvaja experti Centra pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS).
Myšlienka stála na správnom predpoklade, že ak sa EÚ, ako jeden z najväčších kremeľských vývozných trhov, odstrihne od ruskej ropy, Moskva bude musieť dopravovať čierne zlato k novým kupcom. A to najmä prostredníctvom námornej dopravy, keďže výstavba ropovodov je záležitosť na dlhé roky. Čím viac ropy sa plaví po mori, tým viac plavidiel (tankerov) si to vyžaduje.
Cenové limity z dielne štátov G7 a ďalších pridružených aktérov následne podmienili pre veľké prepravné spoločnosti vlastniace tankery prístup k podporným službám, pod ktorými si možno predstaviť najmä lodné poistenie, no aj ďalšie sprostredkovateľské a finančné služby. A urobili to tak, že ruská ropa a ropné produkty, ktoré budú prepravovať, musia zostať pod určitou cenou.
Takto pritlačené k múru malo Rusko a ruské subjekty na trhu, na základe predpokladov západných predstaviteľov, akceptovať cenové limity 60 dolárov za barel pri rope, 45 dolárov za barel pri lacnejších ropných produktoch, ako je napríklad vykurovací olej, a 100 dolárov za barel pri drahších produktoch, ako je benzín a nafta.
Výskumníci think tanku CSIS konštatujú, že mechanizmus „vychádzal z toho, že závislosť Ruska od lodnej dopravy, poistenia, sprostredkovania, financovania obchodu a ďalších podporných služieb z ekonomík G7 a EÚ ho prinúti dodržiavať tieto pravidlá“.
No ako ďalej konštatujú: „Tieto predpoklady boli chybné.“