S výsledkami volieb je podľa prieskumu 16,2 percenta veľmi nespokojných. Kto by však sledoval iba slovenské médiá, musel by nadobudnúť dojem, že Slovenskom sa neprehnali demokratické voľby, ale vojenská chunta prevzala moc. Lebo problémom je, že voľby prehrali médiá. Tak tlačili na pílu, až si podpílili konár. Majú stále kľúče od (mediálnej) miešačky. Ale keďže podľa rovnakého prieskumu spokojných s výsledkami je viac ako polovica občanov, zdá sa, že melú naprázdno. (noveslovo.eu)
Všimla som si, ako pani Čaputová kdesi vo verejnej službe poúčala, že odvolanie politického policajta bolo neštandardné. Pozná niekto odpoveď, či sa pani Čaputovej, hoci aj privátne (keďže verejne nie) aj opýtali, či bolo štandardné vyhrážať sa odchodom policajtov, ak nevyhodí ministra Ivana Šimka? A či bolo štandardné, že sa nezastala svojho nominanta, hoci nič neporušil, naopak, ctil zákon? Resp., či bolo štandardné povýšiť obvineného policajta a neposlať všetkých podľa zákona až do vyšetrenia prípadu mimo službu?
Ten devótny poklonkujúci postoj voči pani Čaputovej je až ponižujúci – veď pani Čaputová získala popularitu ako aktivistka, vedela sa verbálne obracať. Prečo ju jej spriaznené duše tak šetria a zachádzajú s ňou ako s makovým kvetom?
Pravicové politické strany v Slovenskej republike by bez „svojich“ médií, ktoré vždy v ich prospech zabrali, boli stratené. Veď aj ten Mikuláš Dzurinda by bez Pavla Ruska a jeho Markízy bol býval už vtedy na začiatku asi tam, kde teraz skončil. Rusko, generálny majiteľ Markízy vtedy vymyslel telefonickú súťaž o auto. Otázka znela: Zabehne líder opozície Mikuláš Dzurinda košický Medzinárodný maratón mieru pod 3 hodiny 30 minút? Zabehol, výherca, ktorého vylosovali, získal nový Seat. No predtým denne táto otázka zaznela 7-8 krát v upútavke v najsledovanejšej televízii a za dva mesiace sa Dzurinda z 8 percent v popularite vyšplhal na 40 – a bolo vymaľované.
Politické strany získavajú od občanov dôveru, ako s ňou naložia, to im zase občania spočítajú. O sile mandátov rozhodujú však u nás nielen voľby, aj spoločenská atmosféra. A „dobrý materiál“, ktorý sa dokáže predať – vedia o tom Ukrajinci, ktorí si za prezidenta mieru zvolili 80-timi percentami Sluhu národa Zelenského…
Spomínam si, ako sa po prvých slobodných voľbách v roku 1990 vo Federálnom zhromaždení ČSFR volili funkcionári do predsedníctva parlamentu, Miloš Zeman v rozprave predniesol za OF: „Nebudeme voliť pána Kanise, protože o něm víme, že je stalinista…“ asi preto, že mal fúzy. Ale nešlo o to, čo o Paľovi Kanisovi OF vie, ale o to, že si skúšali svoju silu na úplne najslabšej, vtedy na hlavu porazenej strane vo FZ ČSFR a dávali jej to pocítiť. V politike je dôležitý konflikt, ten treba rozvíjať a súpera porážať. O toto išlo aj teraz, po priamych, rovných demokratických voľbách, v prípade dovtedy pomerne neznámeho pána Huliaka. Zasadiť ranu vznikajúcej koalícii ešte skôr, ako sa mohla nadýchnuť. Na ťažký kaliber – Roberta Kaliňáka – by si bola trúfla pani Tódová, ako sa zverila svojmu kolegovi Leškovi a on by sa k nej bol pridal. No pani Tódová má guráž veľkú, no silu obmedzenú. Pani Čaputová to skúsila inak, našla na pánu Huliakovi nedostatky, s ktorými sa stotožnilo cca 50 tisíc podporovateľov petície. Bolo tam zo dvadsať organizovaných ochranárov a aktivistov – okamžite sa proti nim postavila ďalšia skupina, neorganizovaná, len tak ad hoc na FB zostavená a nazbierala cca 30 tisíc podpisov. Bolo to tesne po voľbách, v ktorých pán Huliak získal 56 tisíc krúžkov, ale podstatné neboli ani podpisy pod petíciami, ani tie krúžky – „len“ tie voľby. Odporcovia pána Huliaka naňho navešali charakteristiky, od tých najsprostejších, najhrubších, po kultivovaný ochranársky odpor. Ale načo? Ministrom ešte nebol, o jeho ministerských schopnostiach nemôže nikto nič vedieť. Ale ako baranidlo porazeným vo voľbách výborne poslúžil. Je iba prvým, bude ich veľa, pretože v týchto voľbách boli porazené oficiálne médiá. A tie si dajú záležať! Vytvárať zdravé ovzdušie, nepodliehajúce ich tlaku, bude výzva. Pozor – aj pre víťazov! Venovať pozornosť zlostným výpadom je čistá strata času – radosť z hry majú tí, ktorí prinesú iný štýl a ťah na bránu. Politiku kultúry, tak to pomenoval Peter Pellegrini.
S médiami sa nemá bojovať, politicky to neprinesie zisky a spoločensky to neprináša prospech, len neustály nepokoj. Ale problém treba uchopiť profesionálne – niečo sa dá odkukať zo spôsobu, ako sa informuje o veciach verejných inde, v skúsenejšom svete: od akreditácie profesionálov na jednej strane, po spravodajstvo na druhej strane. Základom by mali byť jasné, úplné, vecné, presné správy. Víťazi by sa mali vyvarovať osobných útokov a zásadne ignorovať provokácie. Správy sa nemajú šíriť od jedného vybraného média, ale od zdroja, t. j. toho, kto má v rukách správu vecí verejných.
Bojovať má zmysel, ak sa rešpektujú pravidlá, pretože vtedy si môžete definovať cieľ, spočítať zisky a straty. S médiami to dlho nešlo, pretože ovládli verejný priestor a hrajú bez pravidiel. Moja osobná drobná skúsenosť: ešte v starej budove SNR mali poslanci novinársky balkón nad hlavami a mávala som fyzický pocit, že nám po tých hlavách skáču. A tie nadávky, ktoré som si na seba vypočula! Z úst inak na pohľad normálnych ľudí. Úžasne si to užívali! Boli na tom novinárskom balkóne niektorí bývalí kolegovia, takže som sa občas s nimi kamarátsky bavila. Pamätný bol Janko Fülle, skvelý novinár, povedal mi: načo byť poslancom, my máme väčšiu moc! Jaj, a tá chutí! Iní kolegovia mi rozprávali, ako v redakcii prebiehala ranná porada: „Čo na neho máme?“ (a teraz si dosaďte, koho ideme likvidovať ako politický cieľ). Ako môžete s tým bojovať? Len tak, že prekuknete tú hru a vnútite iné pravidlá. V týchto voľbách prehrali ofic. médiá, nechcú to vziať na vedomie a robia stále kampaň. Neprestanú, no ja by som im body tým, že budem na ne reagovať, nedávala. V tom zmysle si myslím, že sa s nimi nemá bojovať. Ale ignorovať ich možno, samozrejme, pri zachovaní zákona – ľudia majú právo na informácie, a tak ich poskytneme. Napríklad v písomnej podobe, resp. cez poverenú úradnú osobu (v Bielom dome to tak robia).
Dostali sme sa vinou politických dobrodruhov do veľmi nebezpečného sveta, obrovské množstvo ľudí už ochutnalo krv – a neverme na nejaké pokrvné bratstvá, aj Kain a Ábel nimi boli. Nemusíme sa mať radi, ale rešpektovať by sme sa mali. Nedokážu to iba fanatici.