Na to, či Fico ako premiér bude za zachovanie práva veta naozaj bojovať, si treba ešte počkať. Ak bude bojovať, bude to správna vec. Aj jemu a politikom Smeru však treba v tejto chvíli niečo pripomenúť. Ich vlastnú minulosť. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
Pred pár týždňami český prezident Petr Pavel navrhol, aby pri rozhodovacích procesoch v Európskej únii prestalo platiť právo veta. To by znamenalo, že princíp jednomyseľného rozhodovania by bol nahradený väčšinovým hlasovaním, pri ktorom sa vôľa väčšiny presadí proti názoru menšiny.
Pred pár dňami Výbor Európskeho parlamentu odobril návrh na zrušenie práva veta. A nemyslime si, že prezident Pavel čosi sám od seba iniciatívne začal. Hovorí sa o tom na rôznych fórach EÚ. Táto otázka visí vo vzduchu už dlho. Aby sme boli presní, už desaťročia.
Ľudí to až tak nezaujíma, ale malo by. Ide o štátnosť
Jedna z vecí, ktoré sú na politike fascinujúce je to, že dôležité veci sa niekedy dejú mimo väčšej pozornosti médií a verejnosti, pričom ich vplyv na budúcnosť je kľúčový.
Viete, aký je rozdiel, keď členská krajina má vo všetkom právo veta a keď ho nemá v ničom? No veď to je rozdiel v tom, či tá členská krajina je samostatným, teda suverénnym štátom, alebo je už iba provinciou.
Ten rozdiel je vari dôležitý, nie?
Ako sa veci riešia v EÚ
Aby sme pochopili, ako sa veci vyvíjajú v spore „Právo veta alebo väčšinové hlasovanie“, treba spomenúť viacero všeobecných princípov, podľa ktorých sa v EÚ veci vyvíjajú. Nielen v tomto spore, ale všeobecne.
Veci neprebiehajú tak, že sa nastolí návrh a potom sa buď celý prijme alebo celý zamietne. Takto to nie je nikdy. Vždy vzíde akýsi kompromisný návrh.
Keď sa rozhoduje, či zjeme salámu alebo ju odložíme, zvyčajne nedôjde k žiadnej z týchto dvoch možností. Vzíde návrh, aby sme si odkrojili a zjedli jedno či dve kolieska. Preto sa to aj volá salámová metóda. A z tej salámy sa odkrajuje dlho. Teda zmeny sa v EÚ vždy dejú postupne a pomaly. To je prvý princíp.
Druhý princíp je snaha unaviť krajinu, ktorá nesúhlasí s ďalším navrhovaným vývojom a nútiť ju zopakovať rozhodovací proces. Vývoj v EÚ sa čas od času posunie prijatím novej zmluvy o EÚ. Tak napríklad v roku 2001 bola prijatá zmluva z Nice. Írsko má o takýchto zmluvách povinné referendum a Íri v tom roku v referende povedali zmluve svoje nie. No tak si to referendum museli zopakovať o rok neskôr a potom už povedali áno. Verte alebo nie, ale to isté sa v Írsku zopakovalo po roku 2007, keď bola podpísaná ďalšia zmluva o EÚ, Lisabonská zmluva.
Íri ju v roku 2008 odmietli, v roku 2009 si referendum zopakovali a schválili ju. Dáni v roku 1992 v referende odmietli Maastrichtskú zmluvu. Referendum si zopakovali v roku 1993 a výsledkom bol súhlas.
Keď musí ísť opätovne do rozhodovania jedna krajina, ešte to nie je to najškandalóznejšie. Pred dvadsiatimi rokmi sa objavila takzvaná Ústavná zmluva o EÚ. Už z názvu vyplýva, že išlo o obrovskú zmenu smerom k EÚ ako superštátu. Nepodarilo sa ju však schváliť, lebo v roku 2005 ju v referende odmietli voliči vo Francúzsku a Holandsku. A to bol koniec Ústavnej zmluvy.
No a čo sa nestalo? O dva roky sa objavila Lisabonská zmluva. Obsahovala to isté, čo Ústavná zmluva, len trochu prepísané. No a tá bola schválená. Hlavný autor Ústavnej zmluvy, bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard D’Estaing si pochvaľoval, že Lisabonská je to isté ako zmluva Ústavná. Teda v tomto prípade nie jedna členská krajina, ale všetky členské krajiny boli nútené schvaľovací proces absolvovať znova.
Také to unavovanie opätovným vypytovaním, či fakt nesúhlasíme, som zažil i na vlastnej koži, samozrejme v menšom vydaní. V roku 2004 bol na programe Rady ministrov vnútra a spravodlivosti tzv. Haagsky program, v ktorom sa okrem iného navrhovalo, aby si členské krajiny EÚ navzájom uznávali registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Slovensko sme zastupovali ja s Danielom Lipšicom a obaja sme sa na zasadnutí vyjadrili, že Slovensko nesúhlasí. Platilo naše právo veta, a teda malo byť po Haagskom programe. Ale o mesiac na ďalšom zasadnutí Rady sa nás ľudia z predsedníckej krajiny, bolo to Holandsko, znovu spýtali, či fakt nesúhlasíme. No a my sme stále nesúhlasili. Potom sa k nám pridala Malta. Rakúska ministerka a fínsky minister sa potom vyjadrili v tom zmysle, že keď Slováci stále hovoria, že to nechcú, tak by sa im to už nemalo vnucovať. Potom už Holanďania vzali na vedomie, že naozaj hovoríme to, čo hovoríme.
Tretím princípom bolo vzďaľovanie rozhodovania o obrovských zmenách v EÚ preč od voličov. O zmluvách meniacich EÚ sa kedysi bežne rozhodovalo v členských krajinách v referendách. Už sme spomínali, aké problémy to prinášalo.
Niekedy sa muselo referendum opakovať, niekedy bola zmluva ľudom schválená, ale len tak-tak. V roku 1992 vo Francúzsku v referende o Maastrichtskej zmluve len 51 percent občanov hlasovalo za.
A tak referendá začali miznúť.