Úvodnou myšlienkou mojej úvahy je: „Hľadajme odpoveď na zmysel ľudského bytia.“ Tvrdú, ale pravdivú odpoveď dáva výrok známeho nemeckého filozofa Friedricha Hegela, ktorý jasnou dialektikou konštatuje, že bytie prirodzene prechádza vo svoj dialektický protiklad, v nič. (standard.sk)
Ľudská spoločnosť od svojho počiatku bola postavená na filozofii prežitia. Človek rýchlo zistil, že prežiť sa dá iba v spojení s ďalšími ľudskými bytosťami, čo viedlo k vytváraniu spoločenstiev na báze rodinných zväzkov, rodovej, kmeňovej či jazykovej príbuznosti, uctievaním spoločných božstiev či strachu z démonov ohrozujúcich ich existenciu.
Pod rastom si v spoločnosti predstavujeme najmä ekonomický rast prezentovaný ako zdroj blahobytu, životnej úrovne, menej ako zdroj kvality života a spoločenskej znášanlivosti. Ja by som však najskôr chcel venovať pozornosť osobnému a osobnostnému rastu. Prečo? Pretože práve táto rastová kategória sa neraz podceňuje a možno aj potiera. Práve vnútorný, osobnostný či intelektuálny rast ľudskej bytosti, ktorý podmieňuje rast spoločnosti ako celku, rast národa, krajiny či sveta, prakticky nepozná svoje limity. Ľudský faktor s jeho exponenciálne rastúcou intelektuálnou kapacitou nemôže byť nahradený umelou inteligenciou. To by bolo možné iba za nemilosrdného predpokladu jeho podriadenia sa a vo finále jeho zničenia, čo by znamenalo koniec ľudskej civilizácie.
Dnes z pohľadu ľudského jedinca vnímame dva základné smery. Takzvaný vyspelý svet, do ktorého sa radi zaraďujeme aj my, teda svet západnej civilizácie, a zvyšok, čiže väčšina dnešného sveta.
V tom našom svete z pohľadu jedinca zmysel života nespočíva v prežití, ale v zážitkoch, nech to stojí čokoľvek. Náš dnešný model demokracie vedie k deleniu, až k atomizovaniu spoločnosti, a nie k hľadaniu konsenzu budúceho rozvoja jednotlivca ako súčasti spoločnosti. Nastáva diktatúra relativizmu – kult vyčleňovania sa vedie k egocentrickej bezohľadnosti nerešpektujúcej prirodzené spoločenské hranice.