Počas každej volebnej kampane od vzniku Slovenskej republiky počujeme vyjadrenia od všetkých politických strán, koľko majú pripravených odborníkov a aké majú úžasné programy na vyriešenie všetkého, čo je potrebné. (noveslovo.eu)
Po každých voľbách sa ale ukáže skutočná realita a tých odborníkov je zrazu pomenej a na funkcie ministrov sú nominovaní ľudia, o ktorých niekoľko týždňov pred voľbami skoro nikto nevedel a ich odbornosť spočíva v tom, že sú členmi tej správnej politickej strany. Môžeme sa síce utešovať, že nominácie novej Ficovej vlády sú predsa len lepšie než to, čo do parlamentu a vlády zavliekol Matovič, ale tá latka bola tak nízko, že podliezť ju je prakticky nemožné.
Keď rímsky cisár Caligula vymenoval do Senátu svojho koňa (nie je to historicky podložené, podľa niektorých historikov to je možné, podľa iných nie) chcel tým v skutočnosti ponížiť a uraziť senátorov. Chcel im ukázať význam ich práce – vaše funkcie by pokojne zvládol aj kôň! Za tých dvetisíc rokov sa situácia, bohužiaľ, výrazne nezmenila a aj dnes v našej vrcholovej politike pôsobia ľudia, ktorých by v ich funkcii bolo možné nahradiť aj iným tvorom.
Jednou rovinou tohto problému je multifunkčný politik, ktorý je schopný vykonávať akúkoľvek funkciu, pretože funkcia je politická a odborné predpoklady nie sú až také významné. Nie je to tak. V každej ľudskej činnosti je potrebná odbornosť a to by malo platiť najmä o ministroch ako vrcholových predstaviteľoch, formujúcich fungovanie jednotlivých segmentov našej spoločnosti. Ako môže takýto minister priniesť nejaké víziu, koncepciu rozvoja svojho rezortu? Ako minister dokáže dôveryhodne rozhodovať o riešení rôznych problémov? Podľa poradcov? A ako pozná, že poradca je skutočný odborník a nie nastrčený lobista? Tento spôsob „tvorby“ politických lídrov nie je charakteristický len na Slovensku, ale je súčasťou politiky v iných, aj vyspelých, demokratických krajinách. To ale neznamená, že je správny a že by sme od politických strán nemali chcieť, aby profilovali skutočných odborníkov a nielen politikov na všestranné použitie!
Druhou rovinou tohto problému je vrcholový politik, ktorý sa ako nejaký bájny tvor zrazu vynorí z morskej peny a do významnej funkcie je inštalovaný človek nielen bez odborného základu, ale aj bez politických skúseností a bez významného politického postavenia. Čím chcem povedať, že nie je silným hráčom ani v politickej strane, ktorá ho nominovala, a preto ani jeho slovo nebude mať veľký význam.
Falošné je vyhováranie sa na „koaličných partnerov“. Bývalá vládna koalícia nomináciu Borisa Kollára na post predsedu NR SR obhajovala tým, že občania ho zvolili. Občania ho ale zvolili do parlamentu, ale svoj významný post mal len a len z vôle vtedajších koaličných poslancov. Bola to zodpovednosť celej vládnej koalície a hanba celého Slovenska. To isté platí aj v súčasnosti. Slovenská vláda bude vládou a vizitkou celého Slovenska a za jej zloženie ponesie hlavnú zodpovednosť Robert Fico.
Môžeme sa síce utešovať, že Matovičova a Hegerova vláda bola poskladaná z 90 % „náhodným výberom“, ale to neznamená, že by sme mali byť spokojní s vládou, ktorá je takto zložená dajme tomu z 50 %. Aj tých 50 % je veľa a bude to mať negatívny dopad na fungovanie krajiny. Názorných príkladov vidíme dosť aj v zahraničí – bývalá multifunkčná ministerka a neskôr aj britská premiérka Liz Trussová, ministerka zahraničných vecí NSR Annalena Baerbocková a jej český partner Lipavský, alebo jeho vládny kolega Vít Rakušan. Smutné je aj to, že sa tento spôsob nominácie presadzuje aj na európskej úrovni a bývalá neúspešná nemecká ministerka obrany Ursula von der Leyenová je dnes na čele Európskej komisie.
No a úplný nonsens je počúvať politikov bývalej vládnej koalície hodnotiť svojich nástupcov ako nepripravených a podobne. Akoby Remišová alebo Mikulec, vrátane oboch nešťastníkov vo funkcii premiéra, vedeli niečo o tom, čo idú robiť. Nevedeli vôbec nič a podľa toho to aj vyzeralo. To ale vôbec neznamená, že by sme mali plakať od šťastia zo súčasnej ponúkanej zostavy. Aj tú sú ponúkané neznáme osoby bez politických skúseností a skúsení, ale multifunkční politici, z ktorých mnohí ani v minulosti neohúrili spoločnosť.
Funkcia ministra alebo dokonca aj prezidenta by nemala byť začiatkom politickej kariéry, ale jej vyvrcholením. Slovensko v tomto smere neustále experimentuje a veľká časť spoločnosti s podporou niektorých médií iracionálne očakáva nejakého spasiteľa. Politika je ale každodenná tvrdá práca, hľadanie východísk a kompromisov pri konfrontácii protichodných záujmov.
Každopádne, bude to štvrtá Ficova vláda a uvidíme, ako bude úspešná. Určite by sa ale malo skončiť vyhováranie na koaličných partnerov, pretože z hľadiska fungovania štátu je občanovi úplne jedno, kto je čí nominant, ale dôležitá je funkčnosť vlády ako celku a schopnosť parlamentu prijímať dobré a potrebné zákony. Raz sa to už musí podariť…