V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o rozhodnutí v Hlase, ktoré sa lámalo už v lete, keď NAKA odstrelila ministra vnútra Šimka; o migračnej kríze, ktorá mala počkať na voľby; o mediálnej hádke Naďa s Čaputovou pre Ukrajinu a o novej vlne teroru na Blízkom východe. (standard.sk)
1. Boj o Hlas
V utorok Pellegrini definitívne ukončil rokovania s progresívcami o štvorkoalícii a otvoril dvere pre návrat Ficovej vlády.
O obrate v Hlase od Progresívneho Slovenska k Smeru sa však rozhodlo už podstatne skôr. V lete. V utorok sme sledovali len dohru udalostí, ktoré sa lámali v júli a auguste.
Prispel k tomu, paradoxne, aj Daniel Lipšic, respektíve politika špeciálnej prokuratúry a NAKA. Keď policajný prezident na diaľku odpálil ministra vnútra Šimka a keď následne NAKA udrela na Gašpara (Smer), na policajnú inšpekciu, na šéfa SIS (Sme rodina) a nakoniec aj na Gučíka (s väzbami na Hlas), Pellegrini musel prehodnotiť priority. Až do júla sa zahrával s myšlienkou širšej koalície s progresívcami. Potom to už nešlo.
V Hlase pochopili, že Hamran s Lipšicom sú silnejší ako minister vnútra s premiérom. A takisto pochopili, že NAKA by sa mohla používať v policajnej vojne alebo v politickom boji aj po voľbách. Hlavne proti „toxickým koaličným partnerom“. V progresívnej koalícii by mala toto sporné postavenie práve Pellegriniho strana (prípadne Boris Kollár, ten ale neprešiel volebným sitom).
Viaceré zdroje z Hlasu potvrdili, že po volebných raziách NAKA bolo pre stranu prioritou získať ministerstvo vnútra. Politicky preferovala vládu so Smerom. A ak by prevážil plán B, v progresívnej koalícii by si robili nárok aj na ministerstvo vnútra, aj na premiéra. Aby figúram Hlasu nehrozil osud ministra Šimka (alebo šéfa SIS Pčolinského, ktorého v roku 2021 odviedli z funkcie rovno do väzby).
Základné nastavenie z augusta sa potvrdilo aj po voľbách. Šimečka bol ochotný prepustiť Hlasu čokoľvek. Čokoľvek okrem ministerstva vnútra. Dôvod: skutočnú moc by aj tak nemal premiér, ktorý by skončil v zovretí koalície a prezidentky. Skutočnú moc by mal triumvirát Lipšic-Hamran-Šimečka (v tomto poradí). Šimečka nakoniec ponúkal len hybridné riešenie – vnútro by nemal ani Hlas, ani PS, ale „expert“.
Keď bolo zrejmé, že Hlas v prípadnej širokej koalícii nemôže kontrolovať ministerstvo vnútra, prišla veľmi rýchla odpoveď. Pellegrini oznámil, že rokovania so Šimečkom sa skončili.
Bolo to celkom pochopiteľné rozhodnutie. Ponuka Šimečku mala politické riziká (chýbalo rozhodnutie Rady KDH). Potom marketingové – dve tretiny voličov Hlasu trpia silnou alergiou na progresívcov. A nakoniec aj policajné.
Jednoducho: predvolebné akcie NAKA a špeciálnej prokuratúry boli prepálené a kontraproduktívne. Nešlo v nich len o boj proti zločinu. Po divadle s hromadným zadržaním „zločineckých skupín“ nasledovalo hromadné prepustenie… Boli namierené na politický boj a politické čistky. V SIS, NBÚ, inšpekcii (ktorá stíha čurillovcov z NAKA). A ešte aj na vnútre, keď nešťastník Ivan Šimko odmietol poslušnosť a letel…
Tupý vstup Hamrana a Lipšica do kampane pritom nepomohol progresívcom. A nepoškodil Smer. Obrázky „Jána a Martiny“, spev o boji Dobra so Zlom a vlna razií už vo voľbách 2023 nezaberali. Akcie NAKA viedli len k inštinktívnemu zomknutiu Hlasu so Smerom. A ku nalomeniu plánov na širokú koalíciu.
Sklamaný Šimečka sa v utorok posťažoval, že Pellegrini „bol od začiatku rozhodnutý, že ide s Ficom“. Jeho výrok – tak trochu matovičovsky jednoduchý – si zaslúži malé spresnenie.