V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o tom, ako médiá prepálili koncovku kampane; o geopolitickom zápase, ktorý rozoštváva susedov (vrátane Čechov a Slovákov); o neposlušnom Britovi, ktorému sa nepáči cenzúra – a dopláca na to; a o poslušnom Kanaďanovi, ktorému sa zapáčil ukrajinský veterán z Waffen-SS. (standard.sk)
1. Majstri kampaní
Začneme dvoma správami, dobrou a zlou. Tou dobrou je, že v stredu o polnoci sa skončila volebná kampaň. Už je zakázané strieľať a manipulovať. Game over. Tou zlou je, že v konečnom dôsledku to veľa neznamená. Najaktívnejším politickým hráčom v kampani boli médiá. Konkrétne progresívne médiá. Ich kampaň sa moratóriom nekončí. Je širšia a voľby sú len jednou z jej epizód.
V modernej histórii Slovenska asi nenájdeme voľby, ktoré by boli v takej extrémnej a nezdravej miere deformované mediálnymi kampaňami. Väčšina médií stratila posledné zábrany a vrhla sa do politického boja. Celkom naplno a s nemalou dávkou hystérie.
Progresívna tlač (Sme, Denník N) emotívne naliehala na čitateľov, aby volili „jej“ stranu, ktorá má vraj blízko k historickému, prelomovému víťazstvu. Volebné modely, ktoré objednávali a platili spomínané médiá, predpovedali (a tým aj privolávali) tesný súboj Šimečku s Ficom.
Vrcholom alarmizmu a manipulácií boli seriály o tom, ako sa vraj mladí ľudia chystajú hromadne emigrovať, ak po voľbách nevznikne progresívna vláda. Útočilo sa na tie najnižšie emócie voličov – na komplex menejcennosti. A na ich pocit hanby. Vykúpenie z komplexov a hanby malo jediné meno. PS.
Politický aktivizmus predvádzali aj televízie a ich moderátori počas volebných debát. Moderátor najsledovanejšej televízie Markíza vo finálnej debate nedovolil ani len okrajovú zmienku o migrácii. Hoci ľudí zaujíma, lebo sa ich dnes priamo týka. Táto téma bola tabu. Neprípustná. Moderátor nedovolil ani jednu dokončenú vetu. Dôvod? Téma nevyhovuje strane, ktorú väčšina médií pretláčala ako svojho favorita.
Tento typ mediálnej politiky pritom nekriví len politickú súťaž a voľby. Čiže základy demokracie. Problém je hlbší. Deformuje aj samotné médiá a ich poslanie. A deformuje spoločnosť, ktorá v čase kríz potrebuje odvážne kritické médiá. Nie jednofarebnú propagandu.
Médiá sa za posledných desať rokov zmenili na nepoznanie. Pôvodne mali byť politicky nezávislé a kritické k stranám a skupinám, ktoré držali moc alebo ktoré sa pokúšali o neprimeraný vplyv. Novinár, ktorý robil propagandu a politické kampane, bol podozrivý.
Dnes je to vo väčšine médií naopak. Moc nekontrolujú. Slúžia jej. A nie, nejde až tak o národnú vládnu moc (národné vlády sú dnes menej podstatné ako kedysi). Slúžia tzv. režimovým stranám. Teda takým, ktoré spoločne s Bruselom a Washingtonom dozerajú na správne smerovanie štátu a na prevýchovu spoločnosti. Konkrétne: slúžia strane, ktorá si robí nárok na vedúce postavenie v spoločnosti.
Novinár, ktorý dnes nerobí propagandu a politické kampane, je podozrivý.
Médiá počas volebnej kampane kričali, že okrem progresívnej prezidentky tu musí byť aj progresívna vláda. Inak vraj hrozí emigrácia, rozvrat a najmä odklon Slovenska od EÚ a NATO (hoci Fico, Danko aj Pellegrini takýto scenár opakovane vylúčili).
Toto už nebola len mediálna kampaň. Boli to primitívne lži. Klamstvá, ktoré majú vystrašiť spoločnosť. A modelovať jej rozhodnutia.