Ukrajina vedie program mimosúdneho zabíjania vlastných občanov. Podľa bývalého šéfa tajnej služby SBU tým nadväzuje na tradície banderovcov. A celá západná politická scéna sa tvári, že to je v poriadku. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
V štyroch oblastiach Ukrajiny, ktoré Rusko dobylo a anektovalo, teda v Chersone, Záporoží, Donecku a Luhansku, a takisto na Kryme, anektovanom v roku 2014, sa konali voľby. Viac ako samotná skutočnosť volieb ma zaujala v mediálnej správe táto zmienka: „Ukrajinské bezpečnostné zložky pritom uviedli, že zostavili zoznam ‚kolaborantov‘, ktorí pomáhajú ruské regionálne voľby na Ukrajine organizovať, a prisľúbili odvetu.“
Toľko správa. Zmienka o zozname kolaborantov, ktorí sa dočkajú odvety, je hodná zapamätania. Jasne sme upozornení na to, že existujú i takí Ukrajinci, ktorých pomajdanské vlády nepovažujú za hodných nášho súcitu, našej pomoci. Ukrajinci nehodní nášho súcitu. Uvidíme, že niekedy dokonca nehodní života. Pre stručnosť im hovorme nehodní. Ukrajinská vláda a hlavný prúd našich médií týchto nehodných Ukrajincov obyčajne nespomínajú, lebo dávajú prednosť vytváraniu predstavy úplnej ukrajinskej jednoty v zápase s Ruskom.
Občas sa však urobí výnimka, ako napríklad teraz s tými kolaborantmi.
Ako môže vyzerať taká odveta?
Ako bude vyzerať tá odveta, s ktorou majú kolaboranti rátať, nepovedali. Môžeme sa však dovtípiť, keď sa pozrieme do nedávnej minulosti. Napríklad pred rokom vyletel so svojím autom do vzduchu v Charkovskej oblasti starosta Veľkého Burluku Jevgenij Junakov, ktorý spolupracoval s ruskými okupačnými silami.
Podobne zahynul v decembri 2022 starosta obce Ľubymivka v Chersonskej oblasti. V apríli tohto roku výbuch roztrhal kolaboranta Oleksandra Miščenka, ktorý bol vedúcim policajného oddelenia v Melitopole v Záporožskej oblasti. V tom istom meste po explózii zahynul riaditeľ dopravného podniku Ivan Tkač. Pri výbuchu bola zranená i žena a dieťa.
Občas je obeťou útoku žena, napríklad vedúca školského úradu Iryna Machňovová, ktorá tiež bola zabitá pri výbuchu auta.
Čo píše Economist
Tieto vraždy sa dejú bežne a všimla si ich aj západná tlač. Pred pár dňami týždenník Economist v článku „Zločin a trest: V rámci ukrajinského programu vrážd“ opisuje túto problematiku a hovorí: „počas jedného a pol roka vojny boli desiatky ľudí ako Junakov cieľmi operácií chladne prevedených na okupovanom území Ukrajiny. Boli zastrelení, vyhodení do vzduchu, obesení… Ukrajina síce mlčí o svojej účasti na vraždách, ale len málo sa pochybuje o podpise jej čoraz kompetentnejších bezpečnostných služieb.“
Kedy program vrážd vznikol
Economist píše zaujímavé veci o tom, kedy vznikol tento systém likvidácie kolaborantov. Siaha až do roku 2015.
Economist píše: „Valentin Nalivajčenko, ktorý viedol vtedy SBU (tajnú službu Ukrajiny, pozn. V. P.) hovorí, že zmena prišla vtedy, keď ukrajinskí lídri usúdili, že ich dovtedajšia politika uväzňovania kolaborantov nebola dostatočne efektívna. Väzenia boli preplnené, ale neodstrašovali. „Zdráhavo sme došli k záveru, že teroristov musíme eliminovať,“ hovorí.“
Nuž, eliminujú. Musím povedať, že Economist je celkom odvážny. Najmä ten názov „program vrážd“.
Program vrážd vlastných občanov
Ukrajinská vláda sa, samozrejme, pozerá na anexiu svojich bývalých oblastí ako právne neplatnú, čiže tamojších obyvateľov považuje za občanov Ukrajiny. Ale nestavia ich pred súd, ale rovno zabíja. Ide teda o mimosúdne zabíjanie vlastných občanov.
Človek si nevdojak spomenie na Rusko a na rebela Jevgenija Prigožina, ktorý tiež nebol postavený pred ruský súd, ale zahynul v troskách lietadla.
Inak Nalivajčenko…
Valentin Nalivajčenko v apríli 2015 povedal, že v SBU netreba vymýšľať nič nové, dôležité je nadviazať na tradície Banderovej Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) z rokov 1930 – 1950).
Dodajme, že banderovci ešte pred vojnou zvykli vraždiť Ukrajincov, ktorí sa im zdali málo vlasteneckí. Zdá sa, že na tradície naozaj bolo nadviazané.
Kde sa vzali tí nehodní Ukrajinci?
Kde sa vlastne tí nehodní (ich života a nášho súcitu) Ukrajinci vzali? My i celá Európa sme už boli poučení, že pokiaľ sa vyskytne o tých nehodných nejaká zmienka, tak by sme nemali protestovať proti tomu, keď sú za svoju nehodnosť trestaní. Podstatná má byť skutočnosť, že Ukrajina je obeťou neospravedlniteľnej ruskej invázie (čo naozaj je), a utrpenie „nehodných“ popri tom nás nemá zaujímať. A vlastne by sme o nich nemali hovoriť.
Skrátka, je tu ruská agresia, Rusi začali na Ukrajine páchať násilie, tak čo už s kolaborantmi? Súd sa v čase vojny zorganizovať nedá. Tak eliminovať, nie? Lenže je tu problém.
Niektorí boli označení za nehodných ešte pred ruskými salvami
Bohužiaľ, na ospravedlňovaní programu vrážd vojnou čosi nesedí.