Konečne som bol na Oppenheimerovi. V mladosti som bol veľký „kinečkár“. Potom sa mi prihodili obdobia, že som v kine nebol celé roky. Ale vždy som sa do kina vrátil. (standard.sk)
Jedno také viac ako desaťročné obdobie bez kina som ukončil práve pre Oppenheimera. V multiplexe sa mi zdalo neobvyklé, že pri tej istej pokladni si môžete kúpiť s lístkom i pukance a kolu. No, časy sa menia. Dôležitý bol Oppenheimer.
Film mnohých príbehov
Rád by som bol býval napísal o tomto filme Christophera Nolana pozitívnu recenziu, lebo som ho sledoval tri hodiny so záujmom. Veľa vecí na ňom bolo perfektných. Herci boli výborní, najmä Cillian Murphy (Oppenheimer), Matt Damon (plukovník Groves) a Robert Downey jr. ako Strauss (posledne menovaného som nespoznal). Zrejme už správne presedlal na úlohy starších pánov. Také rozhodnutie treba vždy urobiť včas). Nespoznal som ani Garyho Oldmana v úlohe prezident Trumana. Tiež bol excelentný.
Hollywood si vždy potrpel na brilantné dialógy, kde pointa strieda pointu. Spomeňme scénu, keď Groves drsne prikáže pobočníkovi, aby dal vyčistiť Grovesovo sako:
Oppenheimer: „Ak sa takto správate k svojmu pobočníkovi, ako sa budete správať k skromným fyzikom?“
Groves: „Ak takého stretnem, všimnem si to.“
A tak podobne. Mám to rád.
Mnohým, vrátane mňa, sa páčilo, že je tam viacero dlhších dejových línií, viacero Oppenheimerových príbehov.
Príbeh č. 1 je príbeh vedcov, ktorí emotívne prežívajú skutočnosť, že prebudili k životu nevídanú obrovskú, ničivú silu, dúfajú, že to povedie k mieru, nie k vojne, a robia si výčitky, že to tak napokon nebude.
Príbeh č. 2 je konfliktom medzi idealistickými vedcami a pragmatickými, až cynickými vojakmi či politikmi, ktorí vedcov len využijú. Spomeňte si. Pán Oppenheimer, teraz to už preberáme my…
Príbeh č. 3 ako rozháraný intímny život geniálneho fyzika, ktorý má ženu, milenku či milenky. Mimochodom podobne ako Einstein, ktorý zohráva kratšiu, ale významnú úlohu v príbehu č. 2.
Príbeh č. 4 žiarlivosti a intríg s takmer detektívnou zápletkou, v ktorom je Oppenheimer obeťou a minister obchodu Lewis Strauss podliakom.
Každý z týchto príbehov pôsobil pravdivo.
Ktorý príbeh je tým hlavným?
Z množstva recenzií vidno, že ich autori podľa očakávania za hlavný príbeh považujú príbeh č. 1. A uznávam, že bol silný a bolo to správne.
Spomínam si však, že počas sledovania filmu čím bližšie ku koncu, tým viac sa mi zdalo, že ani jeden z týchto príbehov nebol tým hlavným.
Je tu ešte príbeh č. 0.
Čo vám filmy povedia
Čo vám prezradia historické filmy? Pýtam sa, lebo Oppenheimer je v podstate takým. Nesprostredkujú vám len znalosť o historických osobnostiach a o historickej dobe, v ktorej prebieha ich dej. Prezradia vám čo-to o tvorcoch tých filmov. O ich postojoch, sklonoch, predsudkoch. Prezradia vám teda čosi o prítomnosti, v ktorej žijeme my. Teraz.
A keď začnem písať o tom, čo nám Oppenheimer prezrádza, a o prostredí Hollywoodu, v ktorom vznikol, tak od recenzie prechádzame takpovediac k metarecenzii. Od príbehu vo filme k príbehu o filme.
A čo je podľa mňa príbehom č. 0? Je to príbeh interakcie Oppenheimera s fenoménom komunizmu v Amerike, príbeh dôsledkov, ktoré táto interakcia mala na problémy Oppenheimera, s bezpečnostnou previerkou, príbeh jeho niekoľkoročného poníženia.
Tento príbeh začína vo filme oveľa skôr ako príbeh zostrojenia atómovej bomby a končí až na konci filmu.
Divák poväčšine nemá šancu pochopiť
Oppenheimer a komunizmus je súčasť hlbšieho príbehu šírenia komunistickej idey v Amerike rokov tridsiatych až päťdesiatych. Príbeh je na Slovensku v podstate nepoznaný, respektíve známa je jeho falzifikovaná podoba.
Slovenský čitateľ, samozrejme, pozná niečo o „ére McCarthyho“, v ktorej prebiehal v Amerike „hon na komunistov“ a že to bol „hon na čarodejnice“. Heslo o „hone na čarodejnice“ má navodiť dojem, že ten problém s rozšíreným komunizmom nebol skutočný.
Lenže on skutočný bol. Problém senátora Josepha McCarthyho, s ktorého menom je od jeho slávneho prejavu vo Wheelingu vo februári 1950 spojené vtedajšie ťaženie proti komunizmu v Amerike, nebol v tom, že by tam tí komunisti neboli, ale v tom, že McCarthy nevedel narábať s problémom kompetentne.
Budúci prezident USA Richard Nixon si však ako kongresman a člen Výboru pre vyšetrovanie neamerickej činnosti (HUAC) počínal kompetentne. Na zasadnutí HUAC došlo i k vypočutiu Whittakera Chambersa, ktorý dobrovoľne svedčil o svojej komunistickej minulosti a o svojej špionáži v prospech Sovietskeho zväzu. Za sovietskeho špióna označil aj významného funkcionára ministerstva zahraničných vecí Algera Hissa, ktorý bol aj odsúdený na trest väzenia, lebo sa mu dokázalo, že na vypočutí v HUAC klamal.
Chambers sa priznal americkým orgánom už v roku 1939, ale celoštátne sa stal známym až na prelome 40. a 50. rokov vďaka svedectvu pre HUAC. Spor Chambers – Hiss bol kľúčovou kauzou vtedajšieho obdobia. Jej ozveny bolo počuť aj po desaťročiach. Nixon sa podporou Chambersa preslávil, čím začala jeho cesta k prezidentskému úradu.
Ďalším verejne známym prebehlíkom bola v 40. rokoch Elizabeth Bentleyová, tiež bývalá členka komunistickej strany USA a sovietska špiónka.
Lenže o tomto pravom príbehu infiltrácie Ameriky komunizmom sa nehovorí. Kníh o ňom, ktoré by sa dostali do rúk Stredoeurópanovi, veľa nie je. V roku 2006 vyšla v češtine Chambersova autobiografická kniha „Svedok“.
Čitateľom „Svedka“ bol i ďalší neskorší americký prezident Ronald Reagan. Tak ako Nixonova budúcnosť bola ovplyvnená spoluprácou s Chambersom, tak Reaganovu budúcnosť ovplyvnila Chambersova kniha.
V češtine je dostupná ešte jedna kniha o americkom komunistickom príbehu. Je to „Reaganova válka“ od Petra Schweizera. Pomôže nám pochopiť, prečo je v Oppenheimerovi popísaný nepravdivo a prečo sa film nenápadne stavia na stranu amerických komunistov.
Prečo film Oppenheimer zamlčiava podstatu flirtu Ameriky s komunizmom?