Dňa 27. augusta 1652 sa pri Veľkých Vozokanoch neďaleko Zlatých Moraviec odohrala krvavý boj medzi kresťanskými oddielmi a Turkami. Spolu asi 1300 uhorských bojovníkov, mnohí z nich Slovákov sa na tunajších pahorkoch zrazilo s viac ako štvortisícovým tureckým oddielom. (standard.sk)
Napriek početnej prevahe Turci utrpeli ťažkú porážku, padlo ich tu vyše 800, medzi nimi šesť begov a traja agovia. Kresťanské vojsko stratilo len 48 mužov. Zahynuli tu však štyria príslušníci popredného magnátskeho rodu Esterháziovcov, v maď. Es(z)terházy, v nem. Esterházy.
Vozokanská zrážka mala vojenský aj symbolický význam. Potvrdila prevahu kresťanských zbraní. Zároveň bola dôkazom veľkého odhodlania obrancov. Slováci i Maďari bojovali bok po boku, aby chránili domovinu a z tureckých rúk vyslobodili zajatých poddaných. Ako prišlo k tejto bitke, ktorej výročie si naša verejnosť každoročne pripomína?
Uhorsko aj ako súčasť habsburskej stredoeurópskej ríše dlhé desaťročia ťahalo za kratší koniec. Turci sa v priebehu 16. storočia zmocnili tretiny kráľovstva aj s niekdajším hlavným mestom Budínom. Sedmohradsko a časť území na severovýchode sa oddelili od Uhorska. Takzvané Habsburské alebo Kráľovské Uhorsko sa obmedzilo na Slovensko, kraje na hraniciach s Rakúskom a časti Chorvátska. Pätnásťročná vojna Habsburgovcov s osmanskou mocou sa roku 1606 skončila Žitavským mierom, ktorý nepriniesol želateľný výsledok. Turci si podržali väčšinu hradov a pevností, ktorých sa zmocnili v predchádzajúcich desaťročiach. Mier nenastolil skutočný pokoj. Výpravy jednej i druhej strany s oddielom neprevyšujúcim päťtisíc ozbrojencov bez ťažkého delostrelectva a obliehania kľúčových pevností sa nepovažovali za porušenie mieru. A tak drobná vojna v znamení plienenia a vpádov na slovenské územie pokračovala. V 1. polovici 17. storočia bol Žitavský mier dvakrát predĺžený, čo vyhovovalo obom stranám. Habsburgovci mali sily viazané vo veľkom európskom konflikte, neskôr nazvanom 30-ročná vojna. Osmanská ríša prežívala krízu spôsobenú oslabením ústrednej moci, korupciou a administratívnym chaosom. To však neznamenalo pokles lúpežných vpádov, skôr naopak. Tureckí velitelia pohraničných pevností potrebovali korisťou uspokojiť svojich bojovníkov. Vypaľovanie dedín, odvliekanie obyvateľov do otroctva, odháňanie dobytka z oblastí aj desiatky kilometrov vzdialených od území ovládaných Turkami patrili k častým javom v tomto období. V prípade tureckého vpádu sa obyvateľstvo rozutekalo a ukrylo sa v lesoch a na opevnených miestach, aby si aspoň zachovalo holý život. V nejednom prípade Turci zožali a vymlátili dozrievajúce obilie na opustených poliach, a tak sedliaci v zime hladovali a zomierali. Koncom štyridsiatych rokov 17. storočia osmanský tlak na Tekovskú a severnejšie časti Nitrianskej stolice silnel, lebo tu bolo ešte čo ulúpiť. Turci využívali doliny v pohorí Vtáčnik a Tribeč, cez ktoré dokázali rýchlo prekĺznuť a nečakane udrieť na slovenské kraje. V lete roku 1647 vypálili Novú Baňu a tiahli k Žarnovici.