23.1.2022 11:55:12

Západ ignoruje bezpečnostné požiadavky Ruska. Kam povedie tento vývoj?

Ukrajinskí vojaci pri Mariupole
Ukrajinskí vojaci pri Mariupole
(foto: TASR/AP-Andriy Dubchak)


Medzi Západom, predovšetkým Spojenými štátmi, a na druhej strane Ruskou federáciou je aktuálne napätie, akého sme asi už dlho neboli svedkami. Ruská strana žiada bezpečnostné záruky, na čo však Západ nateraz odmieta pristúpiť a redukuje celú tému len na otázku Ukrajiny. (HSP)



Rokovania v Ženeve

Západné médiá už dlhodobo masírujú verejnú mienku tým smerom, že Rusko môže zaútočiť na Ukrajinu. Je však jasné, že keby to Rusko za týchto okolností spravilo, muselo by počítať s obrovskými stratami. Rusi predsa majú záujem na hospodárskej spolupráci zo Západom, čoho dôkazom je aj ešte stále nespustený plynovod Nord Stream 2. Zároveň má stále záujem vystupovať na medzinárodnej scéne ako dôveryhodný a predvídateľný subjekt, čo je dojem, ktorý by sa vpádom ruských vojsk na Ukrajinu značne narušil.

V súvislosti s napätím medzi Spojenými štátmi a Ruskom sa už tento mesiac uskutočnili v Ženeve dve kolá rokovaní. Po tom prvom, ktoré sa udialo 10. januára, vyhlásil námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Riabkov, že Rusko nemá v pláne zaútočiť na Ukrajinu, a rokovania označil ako „zložité, komplexné a konkrétne“.

Neskôr sa taktiež v Ženeve stretli samotní ministri zahraničných vecí USA a Ruska Antony Blinken a Sergej Lavrov. Zatiaľ to vyzerá, že ani tu k zásadnému posunu nedošlo. Americký minister tu bol varovaný, že „ďalšie ignorovanie legitímnych obáv Ruskej federácie bude mať najvážnejšie dôsledky“, ako uviedlo ruské ministerstvo zahraničia.


Rozširovanie NATO

Geopolitický vývoj v Európe po konci studenej vojny smeroval jednoznačne proti záujmom Ruska. Najprv sa zjednotilo Západné Nemecko s Východným do jedného štátu a následne pokračovalo rozširovanie NATO ešte ďalej. Dnes sú členmi NATO aj Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovensko, rovnako ako pobaltské štáty či Rumunsko a Bulharsko.

Pokiaľ ide o Pobaltie (teda Litvu, Lotyšsko a Estónsko), Rusko zrejme veľmi dobre chápe historicky daný negatívny postoj týchto krajín voči Rusku. Ten je daný aj faktom, že tieto krajiny vždy chápali svoju účasť na Sovietskom zväze ako okupáciu, a preto sa nikdy ani nestali členmi Ruskom vedeného Spoločenstva nezávislých štátov. Avšak Rumunsko a Bulharsko sa pre Ruskú federáciu nachádzajú v inej kategórii. A preto je pre Rusko taká citlivá otázka rozmiestnenia vojsk NATO práve v týchto dvoch štátoch.

 

Otázka Ukrajiny

NATO už v týchto dňoch ruskú požiadavku o stiahnutí svojich vojsk z Rumunska a Bulharska odmietlo, a rovnako tak spravili aj obidva štáty. Vlastne doteraz môžeme povedať, že sa ani čiastočne nevyriešil žiadny zo sporných bodov medzi USA a Ruskou federáciou.

Dokedy môže pokračovať takýto stav, kedy Západ bude prehliadať a ignorovať snahy Ruska o získanie bezpečnostných záruk zo strany Západu?

Tu sa treba pristaviť aj pri otázke Ukrajiny, ktoré v tomto kontexte kľúčová. Ukrajina je svojou polohou akousi nárazníkovou zónou medzi Západom a Ruskom. Z hľadiska tejto krajiny je to, pochopiteľne, nepriaznivá poloha, keďže v jej východnej časti sa dlhodobo odohráva vojenský konflikt. Práve pre túto polohu, ale aj pre vojnu v Donbase je nemysliteľné, aby sa Ukrajina jedného dňa mohla stať členským štátom NATO.

Tu treba prihliadnuť aj na to, ako vnímajú Ukrajinu Rusi. Pre nich je Ukrajina (pôvodne nazývaná Malorusko) kolískou aj ich štátnosti, keďže Kyjev bol centrom stredovekého štátneho útvaru známeho pod názvom Kyjevská Rus. Zároveň išlo významný štát v rámci Sovietskeho zväzu.

Po revolúcii známej pod názvom Majdan v rokoch 2013-2014 sa však situácia výrazne skomplikovala – tak pre samotných Ukrajincov, ako aj z geopolitického hľadiska. Rusko vtedy siahlo ku krajnej možnosti a anektovalo polostrov Krym, dovtedy patriaci pod Ukrajinu.

 

Slováci na tepe geopolitiky

Aktuálne sa opäť stupňuje napätie a preto si treba klásť otázky, či Ruská federácia nesiahne po čase k nejakému podobnému kroku.

Na tepe aktuálneho geopolitického diania sme sa momentálne ocitli aj my na Slovensku, keďže v parlamente sa má čoskoro rozhodovať o prijatí tzv. obrannej zmluvy s Američanmi – Defence Cooperation Agreement. Pokiaľ by sa tak stalo, prispelo by to opäť len k zvýšeniu napätia v medzinárodných vzťahoch a k hnaniu Ruska k nejakému krajnému riešeniu.

Hovorkyňa NATO sa nedávno dokonca vyjadrila, že organizácia odmieta akúkoľvek myšlienku sfér vplyvu v Európe. Nuž – NATO takúto myšlienku pochopiteľne neodmieta, keďže s pojmom sfér vplyvu operuje každá veľmoc, aj Spojené štáty, ktoré sú na čele aliancie. Len v tejto situácii potrebuje vyzerať pred verejnosťou ako tá „dobrá“ s tým, že je to len Rusko, ktoré bezdôvodne spúšťa napätie.

 

Nord Stream 2 ako nástroj v rukách Nemecka

Európska aj americká verejnosť je z hľadiska vnímania súčasného napätia vlastne apatická. Zápas, ktorý prežívame na Slovensku v súčasnosti v súvislosti so návrhom zmluvy USA vlastne do tej celoeurópskej atmosféry nezapadá. Ale prinajmenšom aspoň Slováci dnes môžu mať dojem, že to nie je len samotné Rusko, ktoré spôsobuje v medzinárodných vzťahoch napätie.

Spomenuli sme už rusko-nemecký plynovod Nord Stream 2, ktorý bol dokončený už v priebehu minulého roka, ale dosiaľ ešte nebol uvedený do prevádzky. Práve Nord Stream 2 je významným nástrojom v rukách Nemecka a teda vlastne aj celého Západu. Pokiaľ nie je plynovod spustený, je ťažké si predstaviť nejaké zbytočné a extrémne ťahy zo strany Moskvy.

Aké sú teda alternatívy ďalšieho vývoja tejto nepriaznivej situácie? Pochopiteľne, situácia by eskalovala v tom prípade, pokiaľ by Západ a NATO neprikývli na žiadne ústupky a bezpečnostné garancie voči Moskve. Západ musí prinajmenšom pochopiť názory Kremľa, ktoré sa týkajú Ukrajiny. Jej vstup do NATO je krátkodobo aj dlhodobo neprijateľný. Pokiaľ by sme mali hovoriť o nejakej absolútnej červenej čiare zo strany Moskvy, išlo by práve o túto vec.

A tak je dosť možné, že dôjde práve ku kompromisu v tom zmysle, že vojská NATO by sa nestiahli z Rumunska a Bulharska (možno by sa len obmedzila ich početnosť), ale USA by súhlasili s bezpečnostnými garanciami týkajúcimi sa Ukrajiny, teda, že Ukrajina nebude mať ambíciu stať sa členom aliancie. Pochopiteľne, v politike, aj v geopolitike je to vždy niečo za niečo. Nakoniec musí situácia vyzerať tak, akoby aj vlk bol sýty, aj koza celá. Hoci ani tak, ako sme to popísali, by istotne nedošlo k vyriešeniu všetkých zdrojov napätia z dlhodobého hľadiska.

Na triumfalizmus jednej ani druhej strany nie je čas, nenachádzame sa v stave tesne po skončení nejakého veľkého vojnového konfliktu. A snáď ani na jeho počiatku.

Jedno je isté – rokovania medzi USA a Ruskou federáciou musia pokračovať. A keď už NATO nechce verejne uznať myšlienku o sférach vplyvu, malo by ju uznať aspoň v rámci týchto rokovaní. Ak to nechce byť práve táto aliancia, ktorá by sa stala spúšťačom mimoriadne nebezpečného vývoja predovšetkým v priestore Európy.



Ladislav Kováčik (HSP)