Médiá informovali, že sa našiel podpis Jána Budaja, ktorým sľúbil orgánom komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB), že s ňou bude spolupracovať a oznamovať jej skutočnosti „v súvislosti s protištátnou činnosťou Tomáša Petřivého a Gabriela Levického“ a o tejto spolupráci zachová prísnu mlčanlivosť.
Možno očakávať, že v najbližších hodinách a dňoch sa opäť proti Budajovi zdvihne vlna kritiky, ako to Budaj už veľakrát za posledných tridsať rokov zažil.
V tejto chvíli sa musím Jána Budaja zastať.
Nemám osobný dôvod Budajovi pomáhať
Skôr než tak urobím, uvádzam, že na obranu Jána Budaja nemám žiadny osobný dôvod. Zoznámil som sa s ním v roku 1997, keď som bol podpredsedom KDH a on podpredsedom Demokratickej únie. Odvtedy sme sa dostali veľakrát do politického konfliktu. Celkovo hodnotím jeho politiku za tridsať rokov kriticky, jeho spormi vo VPN a podporou Mečiara počínajúc, jeho pôsobením v SDK (Slovenskej demokratickej koalícii) v druhej polovici 90. rokov pokračujúc a jeho vyznamenávaním LGBT aktivistov končiac.
Na niektoré veci sa však nemôžem pozerať.
Podpis neznamená, že naozaj udával
Počas svojho pôsobenia vo Federálnej bezpečnostnej informačnej službe (FBIS) v rokoch 1991 – 1992 som mal možnosť nahliadnuť do sveta metód vtedy už zrušenej ŠtB a oboznámiť sa so systémom jej práce s tajnými spolupracovníkmi. Trochu som si pritom poopravil svoj názor na túto problematiku v porovnaní s tým, čo som si myslel v roku 1990, keď sa táto problematika začala prediskutúvať na verejnosti.
Boli ľudia, ktorí udávali, a ktorí udávali veľa. A boli aj iní.
Predstavte si československého občana, o ktorého sa začne zaujímať ŠtB, lebo si myslí, že by mohol mať zaujímavé informácie. Sú trebárs sedemdesiate roky a občan stojí sám proti obávanej a nebezpečnej štátnej ozbrojenej organizácii. Tá ho občas pekne láka, občas použije výhražný tón. Občan sa z toho necíti dobre, ale má strach jasne odmietnuť. Nezabúdajme, komunistická spoločnosť, to bol strach. Občan zvolí kompromis. Povie si, že súdruhov oklame. Podpíše spoluprácu a mlčanlivosť, ale neudáva. Myslí si, že v tejto hre vyhrá.
A kto je skutočný udavač a kto iba chcel v hre vyhrať nad ŠtB, ktorú v skutočnosti nenávidí, sa nedá rozoznať z jedného podpísaného prísľubu spolupráce na jednom archu papiera založeného do osobného zväzku, ktorý ŠtB na neho viedla.
Už dávno som si preto povedal, že pokiaľ nemám informácie zo zväzku, dokazujúce kedy, kde, na koho a čo udával, tak by som sa na takého človeka nemal pozerať ako na udavača. Problém je ten, že obsah vnútra zväzkov bol často skartovaný v skartácii nariadenej generálom Lorencom koncom roku 1989.
Preto sa na Jána Budaja nepozerám ako na udavača. V roku 1979 bol dvadsiatnikom, ktorému možno nemal kto poradiť.
Podpis bol zlyhaním, ale je preceňovaný
Tým netvrdím, že podpis spolupráce s ŠtB nebol zlyhaním. Bol, v takej hre sa nedá vyhrať, čo si Ján Budaj po rokoch určite uvedomil.
Zvyšok komentára nájdete na Štandarde.
Vladimír Palko
