27.9.2022 20:28:22

Vladimír Palko: Prekvapujúci rozdiel medzi Tisom a Banderom

Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
(foto: paneurouni.com)


Tisova ulica mnohých poburuje, ale Banderove sochy a kult na Ukrajine ani najmenej. Ten rozpor je pritom dôležitý a hovorí veľa nielen o Ukrajine. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)



Už rok sa vedie spor o ulicu Jozefa Tisa, prezidenta vojnovej Slovenskej republiky, v obci Varín. Poslanci obecného zastupiteľstva, ktorí pomenovanie ulice schválili, odmietajú svoje rozhodnutie korigovať, a tak vyhovieť protestu prokurátora. Preto prokurátor Generálnej prokuratúry nedávno podal žalobu na súd.

Čo narobí názov jednej ulice v malej obci s necelými štyrmi tisícmi obyvateľov?


A Banderove námestia

Poďme teraz na Ukrajinu. Od vzniku jej samostatnosti v roku 1991 boli v desiatkach ukrajinských miest postavené monumenty, sochy či busty Stepana Banderu. Najväčšie pamätníky stoja v sedemstotisícovom Ľvove a dvestotisícovom Ternopile. Desiatky ulíc a námestí v ukrajinských mestách je pomenovaných podľa Banderu. Existuje už niekoľko múzeí Banderu, Bandera je čestným občanom mnohých ukrajinských miest. O razených pamätných minciach, poštových známkach ani netreba hovoriť. Uvažuje sa o pomenovaní niektorých športových štadiónov po Banderovi. Zoznam miest so sochami možno nájsť tu. Prezident Viktor Juščenko udelil Banderovi posmrtne titul „hrdina Ukrajiny“ v roku 2009. Jeho rozhodnutie zrušil súd v Donecku v roku 2011.

Proces banderizácie Ukrajiny má geografický charakter. Začal sa v 90. rokoch a šíri sa zo západnej Ukrajiny na východ. V súčasnosti už dosiahol rieku Dneper. V trojmiliónovom Kyjeve sa od roku 2016 veľká dopravná tepna nazýva Prospekt Stepana Banderu. V tomto roku sa mestská rada v miliónovom meste Dnipro (niekdajší Dnepropetrovsk) rozhodla pomenovať jednu ulicu po Banderovi. Vedúci mestskej vojenskej administratívy Filatov uviedol, že Banderovu ulicu sľúbil svojmu priateľovi Dmytrovi Jarošovi, zakladateľovi Pravého sektora.

Tento proces prebieha v podstate hladko. S občasnými malými zádrhmi ako bolo uznesenie Európskeho parlamentu, ktoré kritizovalo Juščenkovo udelenie ocenenia Banderovi v roku 2010. O dva roky nato Európsky parlament v rezolúcii varoval pred výsledkom parlamentných volieb na Ukrajine, v ktorých, obzvlášť na západnej Ukrajine, veľmi uspela banderovská strana Svoboda. Svoboda sa stala po udalostiach na Majdane, po páde prezidenta Janukovyča, jednou z koaličných strán novej poprevratovej vlády. To ešte Európsky parlament dokázal povedať aspoň niečo k nastupujúcemu extrémizmu na Ukrajine. Potom si už ani neškrtol. 


Medzi Hitlerom a Stalinom

Jozef Tiso i Stepan Bandera patrili k viacerým politikom, ktorí čelili problému ako zabezpečiť svojbytnosť a bezpečnosť národa v zovretí medzi Hitlerom a Stalinom. Rozdiely medzi nimi sú však obrovské. Keďže s Tisovou ulicou je na Slovensku problém a s banderovským kultom na Ukrajine nie, pozrime sa na rozdiely medzi obidvomi osobami. Najmä na to, ako sa pozerali na použitie smrtiaceho násilia v politike.


Tiso a deportácie

Režim vojnovej Slovenskej republiky bol autoritatívnym režimom s prvkami fašizmu. Zároveň platí, že nepoužíval smrtiace násilie voči svojim občanom (dianie od jesene 1944 už neprebiehalo v réžii slovenskej vlády). Je známe, že nepadol ani jeden rozsudok smrti.

Čiernou škvrnou na vojnovej Slovenskej republike sú deportácie slovenských občanov židovského pôvodu. Zodpovednosť za ne nesie nepochybne i prezident Jozef Tiso. V tejto súvislosti sa veľa spomína jeho prejav v Holíči 15. augusta 1942, v ktorom prezident obhajoval dovtedy vykonané deportácie. Neprimerane vysoký podiel Židov na národnom dôchodku Slovenska považoval za dôvod na zbavenie sa Židov. Povedal: „Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme to z príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“

Tieto slová sú bezpochyby jeho hanbou.


Tiso však nikomu neželal smrť

Nemám žiaden záujem Tisa zbavovať akýchkoľvek pravdivých obvinení. Zároveň však treba povedať, že slovenskí politickí predstavitelia, vrátane Tisa, vykonávali deportácie bez vedomia toho, že Židia sú v koncentrákoch mimo Slovenska zabíjaní. Toho si neboli vtedy vedomé ani svetové médiá, ani vlády významných krajín. Keď sa v priebehu roku 1942 začali šíriť chýry o smutnom osude deportovaných Židov, slovenská vláda začala žiadať, aby jej zástupcom bolo umožnené skontrolovať, ako sa deportovaným darí. Svedčil o tom napríklad nemecký poverenec pre deportácie na Slovensku Wisliceny. Nemci, z pochopiteľných dôvodov, kontrolu odmietli. Preto boli deportácie vládou zastavené.

Deportácie by boli odsúdeniahodné i v prípade, že by sa Židom nič nestalo. To treba jasne povedať. Nemožno však tvrdiť, že Tiso o usmrcovaní Židov vedel, tobôž nie, že si tú smrť Židov želal. Tiso nikdy nevyslovil výroky, ktorými by želal nejakým civilným osobám smrť, prípadne sa o ňu dokonca usiloval. Také čosi celkovo nikdy nepatrilo k Tisovmu osobnostnému profilu, k jeho presvedčeniu a jeho politike.

Porovnajme teraz Tisa s Banderom.


Kto bol Stepan Bandera

Stepan Bandera (narodený 1909) sa už za mladi angažoval v Organizácii ukrajinských nacionalistov OUN, ktorej cieľom bolo dosiahnuť ukrajinskú štátnosť. V medzivojnovom období bola menšia časť dnešného územia Ukrajiny súčasťou poľského štátu, väčšia časť súčasťou Sovietskeho zväzu. Bandera sa vďaka svojmu politickému talentu a neskrývaným ambíciám čoskoro stal lídrom jednej z dvoch frakcií OUN, tzv. OUN (B), ktorá sa stala dominantnou. Počas druhej svetovej vojny mala OUN(B) svoje paramilitaristické krídlo Ukrajinská povstalecká armáda UPA.

Počas druhej svetovej vojny OUN spolupracovala s hitlerovským Nemeckom a napomáhala Nemcom pri útoku na Sovietsky zväz.

Od začiatku existencie OUN bola neoddeliteľnou súčasťou jej pôsobenia násilnícka, fašistická rétorika a páchanie fyzického, politického násilia na protivníkoch. To isté platí o Stepanovi Banderovi.  Bandera  v 30. rokoch ako krajský náčelník OUN na poľskom území organizoval teroristické útoky proti poľským úradom, ale i proti Ukrajincom, o ktorých sa OUN domnievala, že s poľskou mocou kolaborujú. Riaditeľ strednej školy  v Ľvove Ivan Babij bol zavraždený členmi OUN, lebo nechcel dovoliť šírenie propagandy OUN na škole, keďže chcel chrániť školu pred policajným postihom. To stačilo banderovcom na jeho zavraždenie. Vraždu odsúdil gréckokatolícky metropolita Andrej Šeptickij. Avšak Bandera sa stával stále populárnejším, lebo bol stíhaný a súdený za jeho najvýznamnejší teroristický čin, ktorým bolo napomáhanie pri zavraždení poľského ministra vnútra Bronislawa Pierackého v roku 1934. Poľský súd odsúdil Banderu na trest smrti, rozsudok bol potom zmenený na doživotné väzenie. Bandera sa dostal na slobodu v roku 1939 krátko potom, čo bolo Poľsko obsadené Nemcami.


Banderove genocidálne reči

O Banderových fašistických postojoch písali sovietski, ruskí i poľskí historici. Ak neveríme ruským, pozrime sa, čo píšu poľskí. O Banderovi napísal na stránke poľského Inštitútu národnej pamäti historik Miroslaw Szumilo, známy aj čitateľom Štandardu, ktorý pôsobí na IPN a je z Lublinskej univerzity.

Ešte ako mladý člen OUN sa Bandera musel stotožniť s takzvaným Desatorom ukrajinského nacionalistu. Pozrime sa na siedmy a ôsmy bod:

7. Nebudeš váhať spáchať i ten najťažší zločin, ak si to úspech našej veci vyžaduje.

8. Nenávistne a úskočne budeš zaobchádzať s nepriateľmi svojho národa.

Na súdnom pojednávaní v Ľvove, kde bol Bandera súdený v prípade vraždy Pierackého, vyslovil tieto fanatické slová: „ … naša idea je v našom chápaní tak veľkolepá, že keď uvažujeme o jej uskutočnení, tak nielen jednotlivci alebo stovky, ale priam tisíce a milióny obetí má byť obetovaných pre jej uskutočnenie.“ Povedať, že sú to fašistické slová, je málo. Sú genocidálne.

Po začiatku vojny sa Bandera so spolupracovníkmi pripravoval na vyhlásenie ukrajinského štátu, ktorý by bol Hitlerovým spojencom. V máji 1941 napísali program Boj a vojnové aktivity OUN, v ktorom si kládli za cieľ elimináciu nepriateľov slovami: „Naša vláda bude hroznou pre našich oponentov. Teror pre nepriateľských votrelcov a našich zradcov.“


Nevydarené vyhlásenie ukrajinskej samostatnosti a Ľvovský pogrom

Hitler 22. júna 1941 napadol Sovietsky zväz, 30. júna nemecký Wehrmacht vkročil do dovtedy sovietskeho Ľvova, spolu s ním prišli do Ľvova príslušníci bataliónu Nachtigall, ktorý bojoval po boku Nemcov. Tvorili ho ukrajinskí dobrovoľníci, ktorých dodala OUN.

OUN rozširovala letáky s posolstvom: „Neodhadzujte svoje zbrane. Pozdvihnite ich. Zničte nepriateľa. Moskva, Maďari, Židia, títo sú vašimi nepriateľmi. Zničte ich.“

Večer 30. júna Banderova OUN v Ľvove vyhlásila samostatný ukrajinský štát.

Na druhý deň došlo k pogromu na Židov. Zahynulo ich asi dvetisíc. Dav lynčoval Židov na uliciach, ale väčšinu Židov usmrtila nemecká jednotka SS. Nemcom asistovala ukrajinská milícia, ktorá sa personálne prelínala s OUN. 

Nemecká moc nemala pre vyhlásenie samostatnosti Ukrajiny pochopenie. Vedenie OUN dala okamžite pozatvárať a Bandera bol internovaný v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Mal osobitný režim, obýval sám dve miestnosti, stravoval sa v jedálni pre príslušníkov SS, nosil civilný odev, nemal povinnosť pracovať, manželka ho mohla navštevovať a mal kontakt s vonkajším prostredím.

V decembri 1941 Bandera z väzenia napísal list Alfredovi Rosenbergovi, ríšskemu ministrovi pre východné teritóriá, v ktorom argumentoval, že ukrajinskí nacionalisti sú predurčení byť nápomocní nacistom, lebo boli formovaní v duchu podobnom národnosocialistickým ideám. Nemci pustili Banderu z väzenia v roku 1944.

Príslušníci OUN spolupracovali však naďalej s nemeckou okupačnou správou na Ukrajine, mnoho ich pôsobilo v okupačných policajných zložkách.


Volyňský masaker

V roku 1942 vznikla Ukrajinská povstalecká armáda UPA ako vojenská ozbrojená odnož OUN. Pre UPA boli najväčšími protivníkmi poľské etnikum a sovietski partizáni. Okrem toho sa však dostávali do konfliktov aj s Nemcami. V roku 1943 sa stal najväčší zločin OUN – UPA, Volyňský masaker. V lete 1943 bojovníci UPA povraždili 50 až 100 tisíc Poliakov, vyvražďovali celé dediny, vrátane žien, starcov a detí a dopúšťali sa pri tom beštiálnej krutosti.

Bandera v Sachsenhausene mohol mať len obmedzené informácie o masakre. Jeho zodpovednosť za ne je však jasná. Nebol Volyňský masaker logickým vyústením a vykonaním všetkého, čo dokumenty a lídri OUN roky formulovali? Veď keď čítame Banderove násilnícke výroky a formulácie z dokumentov OUN, ktoré Bandera, v minulosti sám organizátor vrážd, schvaľoval aj sám formuloval, vidíme, že volyňský masaker bol konkrétnou realizáciou všeobecných plánov budúceho násilia.

Mimochodom, jeden z najvýznamnejších veliteľov UPA Dmytro Klačkivskij, ktorý masaker osobne plánoval a riadil, má pamätník v Oržive pri Rivne, na mieste, kde Klačkivského v roku 1945 zabila sovietska NKVD, pamätník v rodnej Zbaraži a bustu na ulici v Rivne.


Ženú nás ako ovce

Cítime ten rozdiel medzi Tisom a Banderom, rozdiel úplne v neprospech Banderu? Cítime. A nijako tým nehodláme zmazávať Tisove zlyhania. A vidíme ten rozdiel medzi Tisovou ulicou v jednej obci a všetkými tými sochami, ulicami, námestiami Banderu? Vidíme, bije to do očí.

Vieme, že zďaleka nie všetci Ukrajinci vyznávajú kult Banderu, aní tí zo západnej Ukrajiny. Ale prečo to pri pohľade na verejné priestranstvá v ukrajinských mestách západne od Dnepra vyzerá, ako keby tam boli banderovcami všetci?

Liberáli na Slovensku budú bojovať zo všetkých síl proti Tisovej ulici, zároveň liberáli celého Západu, vrátane tých slovenských, nás budú chlácholiť, že kult ukrajinského politika je v podstate čosi neškodné. Že ten Bandera je síce kontroverzný, ale to len preto, že vtedy boli také zložité časy.

Povie sa, je tu vojna na Ukrajine a Ukrajina je obeť. A tak pre barbarstvo ruských vojakov tolerujeme mlčanie či dokonca zvelebovanie barbarstva ukrajinských politikov a vojakov minulosti. Ale vari pred ruskou inváziou to bolo inak? Veď to tolerovanie banderovského kultu tu je už dlhé roky.

Počúvame, že na rozdiel od dnešnej barbarskej ruskej politiky tá dnešná ukrajinská je iná, európska. Že hodnoty dnešnej Ukrajiny sú tie naše hodnoty. Počúvame, že Ukrajinci pred Rusmi bránia aj naše hodnoty. Lenže pri pohľade na Banderove monumenty vidíme, že čosi na tom nesedí.

A my to počúvame a mlčíme. Iste, veď vieme čo to znamená, keď sa ozveme. Budeme označení za „proruských“. A komu sa to žiada, však?

Vycvičujú nás, aby sme sa opäť naučili nevidieť do neba volajúce rozpory. Aby sme si prečítali o žalobe proti Tisovej ulici, a aby nás pritom nič nenapadlo. A ak by nám napadlo, že vidíme nejaký rozpor, tak aby sme tú myšlienku rýchlo zahnali. Toto je totiž znovu taká doba.

Ženú nás ako ovce. Ale veď my sa napriek tomu ozveme.



Vladimír Palko