20.11.2022 19:39:11

Vladimír Palko: O čom sa pri spomienke na November mlčí

Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
(foto: paneurouni.com)


Odňali sme rozhodovanie komunistom, ktorí sedeli na hlavniach sovietskych okupačných tankov. A vzali sme budúcnosť do svojich rúk. Dnes sme náš osud odovzdali do rúk iným a poslušne plníme pokyny. Čakáme, čo povie Washington. To je tridsaťtri rokov po Novembri náš spôsob, ako má pravda víťaziť nad lžou. (standard.sk)



Na poľské územie priletela spoza východnej hranice raketa a zabila dvoch ľudí. Predseda Výboru pre obranu a bezpečnosť Krúpa (predtým OĽaNO, teraz SaS) v okamžitej reakcii tvrdil, že ide o útok Ruska voči členskej krajine NATO. Potom prezident  Biden a poľský prezident Duda uviedli, že s najväčšou pravdepodobnosťou šlo o raketu ukrajinskej protivzdušnej ochrany.

V čase výročia 17. novembra 1989 si položme otázku. Čo by sa stalo, keby to ako prví nepovedali Biden a Duda, ale nejaký obyčajný slovenský politik, poslanec či novinár? Načo taká otázka, však? Veď vieme, čo by sa mu stalo. Bol by zrejme označený za ruského trolla.

Biden za ruského trolla označený nebude. Lebo to je podstata nášho súčasného rozpoloženia tridsať rokov, odkedy nás November vymanil spod vlády hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Dnes platí, že pravda je to, čo hovorí Amerika. Platí aj, že pravda je to, čo hovorí Ukrajina. A ak Ukrajina hovorí opak toho, čo hovorí Amerika, tak pravdu má Amerika a o tom, že Ukrajina pravdu nehovorí, sa nehovorí. To je súčasný prípad, keď prezident Zelenskyj popieral, že by na Poľsko dopadla ukrajinská raketa. Tvrdil, že bola ruská. Minister zahraničných vecí Kuleba označil výroky o ukrajinskom pôvode rakety za konšpiráciu.

Ukrajinci nám nie vždy hovoria pravdu. Aj to je vec, o ktorej mlčíme. Istý čas sa to dá vysvetliť. Mlčať možno aj z pietnych dôvodov. Rusi vtrhli na Ukrajinu naozaj neoprávnene a ich invázia je neospravedlniteľná. Ukrajincov zahynulo už vyše stotisíc a po bombardovaní infraštruktúry teraz trpia núdzou milióny. Súcítime s nimi, a preto často radšej mlčíme.

Ale nemožno tak robiť donekonečna. Mohli by sme na to sami doplatiť.

Ako sme dnes na tom s tým havlovským „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“? Veď sme sa naučili opäť mlčať a o niektorých veciach nehovoriť. Niežeby nám to niekto zakazoval. Len vieme, že ak hovoriť budeme, budeme obvinení z proruskosti. Môžeme hovoriť až vtedy, keď už o tom hovoria v Amerike. 

 

Navrhovať rokovanie bojujúcich strán už nie je známkou proruskosti

Na jar tohto roku prebiehali rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom. Skončili sa neúspechom, hoci prezident Zelenskyj sa už vyjadroval pozitívne o možnosti dohody, napríklad o neutralite Ukrajiny. Západné médiá priniesli správu, že dôvodom na ukončenie rokovaní bol tlak Západu.

Odvtedy u nás nastala atmosféra, že navrhovať, aby sa obnovili rokovania, znamenalo vystaviť sa hrozbe obvinenia z proruskosti. Neprijateľné by boli aj také rokovania, v ktorých by nešlo o vzdanie sa Ukrajiny časti svojho územia. Prosto žiadne rokovania, treba bojovať do úplného vyhnania Rusov z Ukrajiny. Vrátane Krymu. A žiadne spochybňovanie realistickosti tohto prístupu. To bola línia hlavného prúdu v politike a médiách.

Zrazu je to inak. Predseda zboru náčelníkov štábov generál Mark Milley pred týždňom uviedol, že Ukrajina by mala s Ruskom rokovať. A že nie je pravdepodobné, že by Ukrajina dokázala vojensky vytlačiť Rusov z celého svojho územia. Ak má pravdu, vyplývalo by z toho, že hnať Ukrajincov do ďalšieho boja znamená ich ďalšie zbytočné umieranie. Ale o tom sa u nás nehovorí.

Médiá priniesli správu, že Bidenov poradca Jake Sullivan cez určité kanály komunikoval s ruskými predstaviteľmi o potrebe zamedzenia rozšírenia vojnového konfliktu.

A v Turecku sa priamo stretli a rokovali predstavitelia ruskej a americkej tajnej služby Patrušev a Burns. Rokovali o hrozbe použitia jadrových zbraní a o amerických väzňoch v Rusku.   

Tak nečudo, že sa už ozval i generálny tajomník NATO Stoltenberg. Vraj vojna sa možno skončí rokovaním. Stoltenberg tiež patrí k tým, čo čakajú na vyjadrenia z Washingtonu.

Navrhovať rokovania už zrazu nie je proruské, už to nie je analógia mníchovskej zrady. Už to nebude označené automaticky za výzvu na kapituláciu Ukrajiny.

Čakáme, čo povie Washington. To je tridsaťtri rokov po Novembri náš spôsob, ako má pravda víťaziť nad lžou.

Neviem, či si uvedomujeme, ako sa správame. Na pamätnej tabuli na Námestí SNP v Bratislave sa píše: „Na tomto mieste sme sa v novembri 1989 rozhodli vziať zodpovednosť za budúcnosť do svojich rúk.“ Áno, tak to bolo. Odňali sme rozhodovanie komunistom, ktorí sedeli na hlavniach sovietskych okupačných tankov. A vzali sme budúcnosť do svojich rúk. Dnes sme náš osud odovzdali do rúk iným a poslušne plníme pokyny. V najvážnejších otázkach vojny a mieru.

Slovne November oslavujeme, ale nesprávame sa ako ľudia Novembra.

 

V Ankare rokoval Mr. „Najjasnejšia červená čiara“

V Ankare rokoval s Patruševom riaditeľ CIA William Burns. Uvedomujeme si, že to je ten istý Burns, ktorý bol kedysi veľvyslancom v Moskve?



Zvyšok komentára nájdete na Štandarde.



Vladimír Palko