06.3.2015 08:13:06

Skončili časy keď nás (bojujúci) Rusi vítali ako Slovákov

 

Včerajšie (5. 3.) stretnutie Klubu Arbat bolo zaujímavé diskusiou o dvoch otázkach. O príprave telemostu s priateľmi z Moskvy a o momentálnej situácii na území Doneckej i Luganskej ľudovej republiky. Porozprávať nám o nej prišiel novinár Artur Bekmatov, ktorý tam bol s „Pokojnými bojovníkmi“, voziacimi tam humanitárnu pomoc.

 

V úvodnom slove A. Bekmatov skonštatoval, že slovenská verejnosť , spoliehajúca sa len na informácie slovenských médií, si objektívne nemôže vytvoriť reálnu predstavu o tamojšej situácii, nakoľko u nás sa v podstate šíria len dva typy informácií. Dodržiavanie minských dohôd a vzťah EÚ k poprevratovým vládcom.

V tejto súvislosti je zaujímavá aj jeho takmer ročná reportáž (z 18. 4. 2014) „Svedectvo z Majdanu a Krymu“, v ktorej pomenúva pevný bod, z ktorého on sám hodnotí situáciu (https://www.youtube.com/watch?v=4OTliUe5ua8). Na video hovorí, že profesori ho učili, že „žurnalista musí byť čestný, nestranný, nezaujatý... a z tohto dôvodu som nechápal postup našich novinárov, ktorí z tepla svojich kancelárií viedli doslova štvavú kampaň na to, aby propagovali násilie v Kyjeve“.  „Preto som sa rozhodol na vlastnú päsť ísť do Kyjeva a... rozdiel bol dosť značný...“ (viac na uvedenom video).

Približne takéto hľadanie objektívnej pravdy sa podarilo uskutočniť aj na včerajšom stretnutí. Vypočuli sme si názory očitého svedka na vzťah miestneho obyvateľstva so súčasným Kyjevom a jeho perspektív, na vzájomný vzťah oboch republík Novoruska, na vzájomný vzťah bojujúcich povstaleckých oddielov medzi sebou, hovorili sme o bežnom živote bojujúceho územia, o živote v mestečkách i dedinkách, o zásobovaní potravinami, teplom, elektrinou, o spôsoboch rozdeľovania humanitárnej (materiálnej i finančnej) pomoci... no a pochopiteľne i o vzťahu tunajšieho obyvateľstva k nám Slovákom. Teda, presnejšie, už k obyvateľom Európskej únie. Práve toto spresnenie ho vyjadruje jednoznačne a bez zbytočných slov.

Nakoniec, je to aj logické. Čo na to, že dušou sme možno pri ubíjaných a ponižovaných, keď o našej praktickej „prítomnosti“  rozhoduje „demokracia“. To ona rozhoduje, kto  má mať prospech z našich vlastných daní! No a že to bojujúci národ to vidí? Horšie je, že my sami to nevidíme. 

Vladimír Mikunda