29.11.2021 15:50:14

Naučme sa s covidom žiť. Alebo lekcia z Dostojevského a Občiansky tribunál

Na snímke bývalý minister kultúry SR
Na snímke bývalý minister kultúry SR
(foto: Dano Veselský/TASR)


Myslím si, že sa dopúšťame obrovskej chyby, keď sme hlavný mediálny priestor urobili priestorom jedinej pravdy, lebo iné názory – a nemusia byť ani protichodné, niekedy sú len čiastočne kritické – sme vytesnili alebo, čo je ešte horšie, nálepkujeme ich ako hoaxy a ich nositeľov dehonestujeme. Píše Marek Maďarič. (dennikstandard.sk)



Pred 200 rokmi sa narodil jeden z najvýznamnejších svetových spisovateľov F. M. Dostojevskij. V roku 1871 napísal svoj prorocký román Diablom posadnutí. V ňom malá skupinka radikálov, nihilistov, blúznivcov v kulisách provinčného mestečka sníva o revolúcii, o zvrhnutí starej spoločnosti a o vytvorení novej. Za týmto účelom spriadajú sprisahanie a dopúšťajú sa šokujúcich zločinov.

Jeden z nich, Šigajlov, dospeje k vízii ľudstva rozdeleného na dve nerovnako veľké skupiny, na desatinu, ktorá bude mať slobodu a neobmedzené právo vládnuť ostávajúcim deviatim desatinám, ktoré sa premenia na stádo. Bol to román pamflet, román výsmech, ale aj román proroctvo, pretože dnes už vieme, že sny takýchto obskúrnych, pomätených persón sa o necelých päťdesiat rokov svojím spôsobom naplnili.

Toto sa mi okamžite vyjavilo, keď som si prečítal na Štandarde článok Tomáša Dugoviča o skupinke ľudí, ktorí sa nazývajú Občiansky tribunál. Pôsobivé sú najmä videá vložené do článku, kde som si, priznám sa, prvý raz pozrel vyjadrenia ľudí, ktorí svojráznym spôsobom protestujú proti všetkému, proti Vatikánu, Európskej únii, vláde, médiám, polícii či súdom. Kto má záujem, dozvie sa viac zo spomínaného článku.

Tieto postavičky vyvolávajú úškrn, smiech, pohŕdanie, podobne ako niektoré z postáv v Dostojevského románe a nepochybne sa nezmôžu na viac než na bizarnosti, ktoré dnes produkujú na rôznych mítingoch. Ja sa však neviem ubrániť pocitu, že za takto aktívnou skupinkou sa môže tajiť v spoločnosti oveľa silnejší potenciál, že, inými slovami, nám tu dozrieva niečo, čo nás môže o pár rokov naozaj šokovať.

To niečo vyrastá zo všeobecnej frustrácie, bezmocnosti, obáv, strachu, to všetko môžete doslova pocítiť, keď chodíte medzi ľudí, na tie najobyčajnejšie miesta, na trh, do obchodu, do kaderníctva, do krčmy a rozprávate sa a ešte lepšie, počúvate. Nie sú to žiadni pomätenci, sú to často ľudia tvrdo pracujúci, starajúci sa o svoje deti alebo rodičov, splácajúci hypotéky, s hrdinským úsilím držiaci nad vodou svoje malé živnosti a súčasne sú to ľudia, ktorí zatiaľ trpne, no s rastúcou nedôverou a nevôľou vnímajú, ako sa im opakovane odoberajú rôznymi opatreniami doterajšie práva a zvyklosti a ako sa ich životy obmedzujú v mene pandémie a jej jediného riešenia. Včera to bola sloboda, dnes sa to už nazýva riešenie, ale stále je to fixná idea a jediná pravda – zaočkujte sa.

A zdá sa, že aj politickí lídri a ich odborné konzíliá sú presvedčení o svojej neomylnosti a jedinej pravde. A v závese za nimi, no často aj v predvoji, idú najvplyvnejšie médiá. V priestore hlavného mediálneho prúdu (česť výnimkám) neexistuje nič okrem tejto fixnej idey a ak, tak je to okamžite dehonestované ako hoax, antivaxerstvo, konšpirácia, vražedný blud alebo tliachanie, ako sme sa naposledy dozvedeli od pani prezidentky, ktorá, ako sa vyznala, nerozumie svojej krajine.

Sám uznávam prospešnosť očkovania proti covidu, a to hlavne u rizikových skupín obyvateľstva, či z hľadiska veku, alebo ich zdravotného stavu. Priznám sa, že to spomínam aj preto, aby som nebol označený za antivaxera. No zároveň viem, že už len tým, že nezdieľam dogmu absolútneho očkovania všetkých a všetkými dostupnými prostriedkami, sa vystavujem istote, že budem zaradený do partie nezodpovedných dezolátov. A toto riziko je o to väčšie, že sa teraz priznám aj k tomu, že vyhľadávam a pozorne počúvam tých vzdelaných a uznávaných lekárov, najmä praktikov, ktorí popri uznaní potreby očkovať rizikové skupiny, hovoria aj o niektorých rizikách a nežiaducich účinkoch vakcín a hlavne zdôrazňujú dôležitosť u nás hriešne zanedbanej prednemocničnej liečbe covidu (lebo u nás akoby existovala len spojnica bodov človek infikovaný a človek na ventilátore a nič medzitým, akoby infekčnosť musela byť rovno rozsudkom smrti). Je zaujímavé, že práve títo vzdelaní praktici väčšinou konštatujú aj nevyhnutnosť naučiť sa s covidom žiť ako s jednou z vážnych chorôb, voči ktorej však nie sme úplne bezmocní a rozhodne nie sme odsúdení na ten strach, ktorý sa v nás snažia vzbudiť médiá v ľahko čitateľnej snahe dotlačiť tých hlúpych alebo váhajúcich ľudí, aby sa nechali zaočkovať.

Myslím si, že sme sa dopustili a dopúšťame obrovskej chyby, keď sme hlavný mediálny priestor urobili priestorom jedinej pravdy, lebo iné názory (a nemusia byť ani protichodné, niekedy sú len čiastočne kritické), tie sme vytesnili alebo, čo je ešte horšie, nálepkujeme ich ako hoaxy a ich nositeľov dehonestujeme. A to všetko v mene tej vyššej pravdy a hlavne jej cieľa – všetci musia byť zaočkovaní, aj keby nás to malo stáť život. Že takýmto prístupom ženieme vodu na mlyn skutočným antivaxerom a konšpirátorom, je iná vec, ktorá ma však vracia na začiatok, k Dostojevského revolucionárom okresného formátu a aj k nášmu bizarnému Občianskemu tribunálu.

Mám totiž nedobrý pocit, že to, čo je dnes smiešny politický okraj, môže byť zajtra hlavný prúd. Ale čo s tým má, pýtate sa, očkovanie? Samozrejme, ten samotný akt vpichu, najmä ak ho človek podstúpi dobrovoľne, ten nič, naopak, ten je a bude pre milióny ľudí nepochybne prospešný. To zlé, to škodlivé, to nebezpečné je cieľ stopercentného zaočkovania ako fixná idea, ako samospásny cieľ, po ktorého splnení už bude dobre. Lenže to dobre už viackrát nenastalo, lebo ani nemohlo. Kolektívna imunita sa nedosiahla ani pri 90-percentnom zaočkovaní, už vieme, že vakcína neochráni pred nakazením ani zaočkovaného, jej účinnosť dokonca časom klesá a súčasne prichádzajú ďalšie a ďalšie mutácie a s tým ďalšie a ďalšie fázy očkovania. Jediné, čo sa stráca, a to neznesiteľne a nezadržateľne, je náš obyčajný život.

A preto, podporujúc možnosť tretej a pokojne aj štvrtej dávky vakcíny, súčasne prosím a vyzývam, naučme sa s touto chorobou žiť, vložme však aspoň toľko úsilia do jej včasnej liečby, ako ho vkladáme do vakcinácie a nedajme sa zastrašiť. Buďme si istí, že deväťdesiatosem percent ľudí na celom svete túto infekciu dokáže prekonať, také sú dnešné čísla. (Počet celosvetovo infikovaných doteraz vyše 261 miliónov, počet mŕtvych vyše 5 miliónov, čo predstavuje 0,06 percenta svetovej populácie.) Pretože, ak nezmeníme to súčasné nastavenie zatvárania, obmedzovania a šírenia strachu, môže nás čakať to, o čom hovorí jeden z hrdinov románu Diablom posadnutí: „Cieľom bolo všetkých zastrašiť a vyvolať chaos a takto otrasenú spoločnosť, chorobnú, skazenú a v nič neveriacu, ale s nesmiernou dychtivosťou túžiacu po nejakej vedúcej myšlienke a sebazáchove, náhle vziať do svojich rúk.“

Dostojevskij bol naozaj dobrý prognostik, lebo sa mi zdá, že dnes opäť až chorobne túžime po vedúcej myšlienke a ešte viac po sebazáchove. A keď sa pozriem na konanie väčšiny vlád, vrátane tej našej, excelentnej, mám pocit, že v rukách takéhoto spolku bláznov a cynikov sme sa možno už aj ocitli. A ak ešte nie, tak v tieni kolektívnej frustrácie ľudí sa už niekde dvíhajú naozaj temné postavy, ktorých obskúrnym predvojom sú postavičky z nášho Občianskeho tribunálu.



Marek Maďarič (dennikstandard.sk)