19.1.2023 13:04:18

Michal Čop: Pri vzniku samostatného Slovenska konzervatívci zaváhali. Následky nesú dodnes

Ustanovujúci snem KDH v Nitre (17. február 1990)
Ustanovujúci snem KDH v Nitre (17. február 1990)
(foto: Archív KDH)


Esej o vzťahu konzervatívcov k samostatnosti Slovenskej republiky alebo prečo je príbeh vzniku nezávislej Slovenskej republiky zároveň príbehom, ktorý predznamenal krízu nášho konzervativizmu. (standard.sk)



Hlasovanie KDH proti deklarácii zvrchovanosti Slovenskej republiky bolo zavŕšením osudnej chyby, ktorá predznamenala pád slovenského konzervativizmu až do jeho súčasnej veľmi zvláštnej podoby reprezentovanej na jednej strane submisívnosťou voči liberálom a na druhej strane politickým hulvátstvom až vulgarizmom.

Myslím si, že ak by malo vedenie KDH medzi rokmi 1990 až 1993 iný, vnímavejší postoj k samostatnosti, konzervatívci by v našich novodobých dejinách zohrali omnoho významnejšiu rolu a dnes by mali šancu byť určujúcou silou v politickom živote, rovnako ako je ňou Viktor Orbán v Maďarsku či Jarosław Kaczyński v Poľsku.

 

1. Samostatnosť

Rola konzervatívcov v procese rozdelenia Československa je veľmi zvláštna. Bol to totiž práve Ján Čarnogurský, predseda KDH, kto ako prvý spomedzi významných politikov ponovembrovej éry vytiahol otázku samostatnosti Slovenska. Bol to on, kto už v roku 1990 začal pri prvých zmienkach o integračných snahách smerom k Európskej únii hovoriť o „samostatnej stoličke Slovenska v Európskom spoločenstve a hviezdičke na európskej vlajke.“

Avšak, keď sa v roku 1992 začal proces deľby spoločného štátu, Ján Čarnogurský a celé KDH bolo ako jediná parlamentná strana (s výnimkou maďarských menšinových strán) proti deklarácii zvrchovanosti.

Naopak, Vladimír Mečiar, ktorý bol – ako konštatuje František Mikloško v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom – v roku 1990 tvrdý federalista (s.120), sa v období delenia spoločného štátu stal „otcom zakladateľom.“

Ako je možné, že roly týchto dvoch významných politických osobností tých dní sa pri vzniku samostatného štátu tak radikálne otočili?

V Mečiarovom prípade je vysvetlenie v zásade jednoduché. On nebol nikdy mužom veľkých ideí, ale klasickým populistom a pragmatikom, ktorý presadzoval to, čo mu v danej chvíli zaručovalo moc. Mečiar skrátka vycítil, že takýto postoj mu prinesie hlasy, a tak sa z tvrdého federalistu stal v priebehu pár týždňov tvrdým národovcom.

S Čarnogurským a KDH je to však zložitejšie. Čarnogurský totiž nikdy neprestal byť stúpencom samostatnosti. Jeho postoj bol však špecifický v tom, že podľa neho sa Slovensko síce malo osamostatniť, avšak nie hneď, ale až o niekoľko rokov. Inak povedané, chcel samostatnosť, no nie v roku 1993, keďže v tom čase nepovažoval Slovensko za pripravené. A navyše, samostatnosť nechcel dosiahnuť takým spôsobom, ako to robil Mečiar a jeho HZDS či SNS a ďalší vtedajší nacionalisti.

Myslím si, že KDH a Ján Čarnogurský, ktorý v mnohých iných ohľadoch videl ďalší vývoj priam prorocky dopredu, tu spravili v oboch prípadoch osudovú chybu.

Na obhajobu Jána Čarnogurského treba uviesť, že situácia v tom čase bola preňho viac než zložitá. KDH bolo výrazne iné ako dnes. Značnú časť jeho členov (na základe toho, koľko ľudí ho opustilo v roku 1992, sa odhaduje, že to bola až jedna tretina) vtedy tvorilo takzvané národne orientované krídlo. Menšia časť z neho sa na Slovensko vrátila z emigrácie, kam títo ľudia odišli ešte medzi rokmi 1945 až 1948, výrazne väčšia časť z nich boli domáci.

Ich vnímanie politiky vychádzalo z Hlinkovej koncepcie a vojnového Slovenského štátu, čo znamená, že dávali rovnaký akcent na kresťanský ako na národnostný prvok. V ich ponímaní bol spoločný štát Čechov a Slovákov nespravodlivosťou, ktorú nám po druhej svetovej vojne nanútili komunisti a ktorej sa bolo treba čo najskôr zbaviť. Preto táto skupina požadovala hneď po páde komunizmu aj vyhlásenie samostatnosti Slovenska a minimálne konfederatívny spôsob usporiadania štátu.

Tu si treba uvedomiť, že viacero ľudí z tejto skupiny malo skutočne zvláštne spôsoby. Anton Neuwirth spomína vo svojej knihe Liečiť zlo láskou, že už na ustanovujúcom sneme KDH (17. februára 1990) jeden exulant z Mníchova vyhlásil: „Dám vám kilo zlata, ak vytvoríte slovenský štát.“ Na inom mieste zas píše o Františkovi Braxátorovi, významnom exulantovi, ktorý sa ho vraj po prejave na predvolebnom mítingu v roku 1990 s výčitkou v hlase opýtal: „Prečo si nevyhlásil Slovenský štát?“ (s. 165)

Že to toto krídlo myslelo so samostatnosťou Slovenska vážne, ukázal vtedajší člen KDH Viliam Oberhauser, ktorý ako vôbec prvý navrhol hlasovanie o zvrchovanosti Slovenska v Slovenskej národnej rade. Vtedy ho však Ján Čarnogurský rázne zrušil. Druhý pokus vyhlásiť zvrchovanosť z radov KDH vyšiel od Antona Hykischa (november 1991), ktorý tak učinil v čase, keď bol Čarnogurský v zahraničí (s. 135).

Navyše, situácia bola od začiatku roka 1990 značne napätá. Spoločnosťou mávali nacionalistické vášne (pomlčkový zákon, jazykový zákon), na námestiach sa v podstate pravidelne konali mítingy a demonštrácie nacionalistov, ktoré boli silne populistické, často neprijateľne namierené voči Maďarom a nezriedka vulgárne či dokonca násilné. Nečudo, že časť spoločnosti sa ľudí, ktorí presadzovali myšlienku samostatnosti, bála a Čarnogurský nechcel dovoliť, aby k tomu prispelo aj KDH.

Netreba zabúdať ani na krvavé národnostné konflikty v bývalej Juhoslávii, ktoré sa začali práve v roku 1991 a ktoré uvrhli Balkánsky polostrov na dlhé roky do zničujúcich a surových vojen plných vojnových zločinov.

Ďalším dôvodom zdržanlivosti bol strach pred historickou traumou. Mikloško v spomínanom rozhovore s Jánom Štrasserom uvádza, že Čarnogurský tvrdil, že katolíci nemôžu druhý raz rozbiť spoločný štát (s.153), čím odkazoval na rozpad Československa v roku 1939. Predpokladal, že Západ by to nepochopil a v časti spoločnosti by sa tým posilnili negatívne emócie voči cirkvi a KDH, ktoré už v tom čase viacerí jej oponenti posmešne označovali za čiernu totalitu (odkaz na čiernu farbu kňazského oblečenia).

Okrem toho, doba bola príliš turbulentná. Preberanie moci ešte nebolo dokončené, naopak, komplikovalo sa tým, že komunisti sa skonsolidovali a neplánovali sa moci len tak vzdať (k čomu im dopomohla aj VPN), štátny aparát nebol dobudovaný, demokrati sa učili, ako vlastne vládnuť. Vyhlásiť do toho všetkého samostatnosť by bolo skrátka priveľké sústo.

A napokon, myšlienky samostatnosti sa po čase chytil Vladimír Mečiar a jeho HZDS, ktoré bolo už v tom čase synonymom ťažkého populizmu, hrubých spôsobov, a teda ohrozením čerstvo vybojovanej slobody. A KDH bolo jeho najsilnejšou opozíciou.

Toto všetko boli skutočne dobré dôvody, prečo by malo byť KDH voči samostatnosti zdržanlivé.

Avšak, rozdelenie Československa ukázalo, že viaceré z týchto obáv boli neodôvodnené. Pritom niektoré z nich boli zjavné už pred rozdelením štátu.

Typickým príkladom je Čarnogurského idea o samostatnosti, ktorá mala prísť až o niekoľko rokov. Dá sa uznať, že táto myšlienka mala svoju logiku, keďže Slovákom by skutočne pomohla tradícia českej politickej kultúry. Čechov však tá myšlienka popudzovala. Tí o nej (právom) hovorili ako o manželstve s klauzulou, že o desať rokov sa rozvedieme. Nepáčilo sa im, že by mali Slovákov ešte niekoľko rokov dotovať a tí by im napokon aj tak povedali zbohom. Takúto predstavu podľa Mikloška otvorene odmietali (s. 153).

Český politológ Ľubomír Kopeček v knihe Politické strany na Slovensku tvrdí, že Čarnogurského idea bola navyše pre voličov nezrozumiteľná a on ako politik tak pôsobil váhavo (s. 308). Zdá sa, že s odstupom rokov si to uvedomuje aj samotný Ján Čarnogurský. Ten totiž v roku 2012 pre Českú televíziu na otázku novinára, prečo v roku 1992 vyhralo voľby HZDS a či KDH nemohlo dosiahnuť lepší výsledok, odpovedal, že HZDS vyhralo preto, lebo jeho rétorika „bola zrozumiteľnejšia, a preto aj prijateľnejšia.“ (Pre úplnosť však treba dodať, že v danej relácii povedal aj to, že na percentá KDH by zmena v oblasti samostatnosti nemala žiaden vplyv.)

Okrem toho, aj František Mikloško priznáva, že po voľbách v roku 1992 bolo jasné, že Klaus a Mečiar nemôžu spolu vládnuť a štát by bol v permanentnej kríze (s. 161).

Ostatné vyvrátila sama história a tridsaťročná história samotného štátu. Tie ukázali, že kultivované rozdelenie bolo možné a v podstate aj úspešné.

Preto sa zdá, že to boli práve politici z KDH, kto v danej chvíli nerozpoznal, že situácia je vhodná na mierové rozdelenie spoločného štátu. Prečo je to tak, naznačuje František Mikloško, ktorý v knižnom rozhovore s Jánom Štrasserom tvrdí, že KDH hlasovalo proti Deklarácii o zvrchovanosti a Ústave sčasti aj preto, že to vnímali ako zápas proti Mečiarovi (s. 153).

Samozrejme, bolo by lepšie, ak by sa štát rozdelil na základe referenda, kde by obyvatelia vyjadrili svoju vôľu rozdeliť sa (ako to navrhoval Mikloško, ktorý bol v tom čase už v KDH). No takáto možnosť, žiaľ, v tom čase už nebola politicky priechodná. Navyše, Československo referendom v roku 1918 ani nevzniklo (domáhali sa ho napríklad Maďari), v roku 1992 sa tak použil precedens z roku 1918 – rozhodnutie elít.

Kresťanskí demokrati tak pohoreli na svojej klasickej chybe – viac ako obsah riešili formu. Najprv sa to ukázalo pri úvahách o tom, ako by vyzneli v očiach iných, ak by tému samostatnosti presadzovali oni. Potom, keď ich lavírovanie zákonite využil niekto iný, odmietli návrh podporiť zo značnej miery preto, že témy sa chopili politici, ktorí im neboli po chuti. Tento vzorec sa potom v histórii nášho konzervativizmu ukázal ešte viackrát. Najjasnejšie o 26 rokov neskôr, keď kresťanskí demokrati zaváhali pri potratoch a témy sa chopil Kotleba. A oni znova riešili, ako sa zachovať. Lebo forma.

Viem, že teraz sa o tom píše ľahko a emócie tých dní boli výrazne iné. No s odstupom času sa ukazuje, že najneskôr od volieb v roku 1992 bolo jasné, že spoločný štát sa už nedá zachrániť a spoliehať sa na Čechov nemalo význam. Je chybou, že v KDH si to neuvedomovali.

 

2. Dôsledky pre konzervativizmus na Slovensku

Takýto postoj kresťanských demokratov mal dva negatívne dôsledky. Tým prvým je, že určujúcim prvkom vyhlásenia samostatnosti sa nestali oni, ale Mečiar, ktorý následne novovzniknutému štátu dal do vienka aj svoje politické praktiky, ktoré sa slovenskými novodobými dejinami ťahajú dodnes (napr. Robert Fico). Ak by si vtedy kresťanskí demokrati, ktorí túto myšlienku vniesli do politickej debaty a neskôr hlasovali proti deklarácii, počínali inak, nezávislá Slovenská republika mohla byť postavená na úplne iných základoch.

Druhý negatívny dôsledok je rovnako ďalekosiahly. Myslím si, že následkom takéhoto konania je začiatok úpadku slovenského konzervativizmu.

Už som uviedol, že medzi rokmi 1990 až 1992 existovalo v KDH národne orientované krídlo, ktoré tlačilo na otázku samostatnosti Slovenska. Ján Čarnogurský ho raz trefne označil za líniu šance, zatiaľ čo zvyšok KDH nazval líniou postupných krokov. Národne orientované krídlo sa prejavilo hneď na ustanovujúcom sneme KDH, ktorý sa konal 17. februára 1990, kde Ján Klepáč – neskorší líder tejto línie, vystupujúci vtedy ešte ako člen Hnutia kresťanských rodín – predniesol požiadavku konfederatívneho usporiadania ČSFR.

Národovci boli spočiatku pevnou súčasťou KDH. Viliam Oberhauser a Ján Klepáč, ktorí boli jeho hlavnými tvárami, zastávali významné posty v KDH i vo vláde. Klepáč bol podpredsedom strany a tiež podpredsedom parlamentu. Oberhauser zas ministrom lesného a vodného hospodárstva. Ján Čarnogurský ho v roku 1991 dokonca navrhoval na pozíciu premiéra po tom, čo bol odvolaný Vladimír Mečiar. VPN však túto kandidatúru odmietlo a premiérom sa stal Čarnogurský.



Zvyšok eseje nájdete na Štandarde.



Michal Čop