22.11.2021 17:03:13

Michal Baluďanský: Republikán na dvore ruského cára

Zemplínsky rodák, ktorý sa preslávil v Rusku
Zemplínsky rodák, ktorý sa preslávil v Rusku
(foto: wikimedia)


Bol prvým rektorom univerzity v Petrohrade a mohol si dovoliť povedať viac ako vysoká ruská šľachta. A neskončiť na Sibíri. (dennikstandard.sk)



Michal Baluďanský sa narodil v roku 1769 na území súčasného Slovenska v dedine Vyšná Olšava (vtedy Felsöolsva) na Zemplíne. Pochádzal z rusínskej rodiny, jeho otec bol gréckokatolícky farár. Bola to chudobná rodina v chudobnom regióne. Nikto by si vtedy nepomyslel, že sa v budúcnosti stane profesorom a rektorom univerzity, šľachticom, ministrom, generálom štátnej služby a mimoriadne vplyvnou osobou, a to všetko v Ruskej ríši.

Dokonca, že sa v Rusku presadí aj potom, ako doma v Uhorsku patril medzi politických republikánov a liberálnych radikálov. Mal aj kontakt s Prešporkom, kde krátko študoval, poznal sa s Goethem aj Puškinom, žiaľ, na Slovensku je dnes jeho meno skôr zabudnuté. Nevolá sa po ňom žiadne námestie, nemá sochu, dokonca ani pamätnú tabuľu. Ak chýba aj v učebniciach, je to už takmer nepochopiteľné, posúďte sami.

Ešte pred predstavením jeho životného príbehu si ho ale zasaďme do jeho doby. Baluďanský bol o 7 rokov mladší ako Anton Bernolák, o 16 rokov starší ako Ján Hollý, narodil sa v tom istom roku ako Juraj Palkovič, profesor, ktorý bol dôležitý pre Štúra a štúrovcov. Pár rokov predtým, ako na lýceách vo Viedni, Kežmarku či Prešporku vznikali prvé česko-slovenské spoločnosti vrátane tej, ktorá vznikla okolo profesora Palkoviča, už Baluďanský zvádzal zápas za slobodu univerzity v Rusku. Neúspešne, ale o tom nižšie. Štúr ho nikde nespomína a ktovie, či o ňom vôbec vedel, Baluďanský ale navštevoval Karlove Vary, stretol sa s Pavlom Jozefom Šafárikom, Josefom Jungmannom a ďalšími. Zaujímavejšie azda je, že väčšinu z toho, čo Štúr vo svojom poslednom spise na Rusku obdivoval, sa snažil Baluďanský priamo zvnútra zmeniť a zreformovať.

Základné vzdelanie získal na gymnáziu v Novom Meste pod Šiatrom (vtedy Sátoraljaújhely). Pokračoval v štúdiu na Kráľovskej akadémii v Košiciach (vtedy Kashau) a potom na Právnickej fakulte Viedenskej univerzity. Bol bystrý a študoval rýchlo. Viedenskú univerzitu absolvoval iba za dva roky. Poznal dielo a rozumel Adamovi Smithovi aj Charlesovi Montesquieuovi. Talentovaného mladíka, ktorý prejavil výnimočný sklon k vede, okamžite pozvali prednášať ako profesora na Civilnú akadémiu v Oradei (vtedy Gross-Wardein) v súčasnom Rumunsku.

V roku 1796 – tri roky pred vypuknutím Francúzskej revolúcie – získal doktorát z práva a prestúpil na univerzitu v Pešti, kde sedem rokov viedol katedry histórie a štatistiky, verejného a ľudového práva. Medzi ostatnými profesormi vynikal mimoriadnou hĺbkou a rozmanitosťou vedomostí. Jeho prednášky boli také populárne, že sa sláva mladého pedagóga rozšírila aj v zahraničí.

Ako sme už naznačili, osvietenstvo bolo na vrchole, Európanov vtedy ovplyvňovali idey Francúzskej revolúcie. Baluďanský sa ešte v Košiciach pripojil k hnutiu uhorských jakobínov – tajného Spolku slobody a rovnosti, politicky sa považoval za republikána, a odmietal teda monarchiu. Keď na to prišli uhorské úrady, jeho predtým brilantná kariéra i osobná sloboda sa ocitli vo vážnom ohrození.

Baluďanského politické presvedčenie bolo pre establišment neprijateľné, musel skončiť. Jeho talent si uvedomovali mnohí, ako vzdelanec žiaril. Napríklad neskorší kancelár Metternich – len o štyri roky mladší od Baluďanského – pri konci jeho kariéry v Rakúskej ríši povedal, že jeho odchod je strata pre Rakúsko.


Prudký zvrat osudu

Pomoc prišla z nečakaného smeru. V tom období sa okolo ruského cára Alexandra I. vytvoril okruh jeho osobných priateľov (tzv. „nevyslovený“ alebo „neverejný výbor“), ktorí snívali o reformách. Napadlo im pozvať zahraničných učiteľov slovanského pôvodu, aby rozvíjali vzdelávanie v Rusku podľa európskych noriem. Medzi pozvanými bol aj Baluďanský, ktorého sláva sa dostala až do Severnej Palmýry – ako vtedy pompézne volali hlavné mesto Ruska – Sankt Peterburg. Tento výbor nebude trvať dlho, už v roku 1803 kvôli vojne s nastupujúcim Napoleonom zanikne, ale podarí sa mu presvedčiť cára a vytvoriť v Rusku ministerstvá (nahradili kolégiá) či vydať výkaz O slobodných roľníkoch, ktorý dával šľachte možnosť prepustiť svojich nevoľníkov. Neskôr, v roku 1814 v Paríži Alexander povie: „S Božou pomocou bude nevoľníctvo zrušené ešte počas mojej vlády.“

S Alexandrom sa skrátka spájajú nádeje na premenu Ruska. Ešte aj Poliaci čakajú skoro zázraky a cár ich nádeje istý čas povzbudzuje. Podstatne viac ako Baluďanský, Adam Czartoryski či najvplyvnejší advokát reforiem v jeho blízkosti Michail Speranskij. Vývoj ovplyvní vojna s Napoleonom. Vnútorná premena Ruska sa odsúva bokom, Alexandrova sláva ale rastie a keď neskôr porazí Napoleona, zažije dovtedy pre ruského cára nepoznanú slávu na Západe. Ešte aj Parížania budú pre istotu cárovi a jeho vojskám v Paríži skandovať Vive LEmpereur Alexandre!

Každopádne Baluďanského revolučné názory neboli v Rusku prekážkou. Hoci aj v Rusku, podobne ako v Rakúsku či Uhorsku, znelo slovo „jakobín“ ako obvinenie z protištátnej činnosti. V Rusku ale zohrával rozhodujúcu rolu vplyv cára, s najväčšou pravdepodobnosťou aj zoznam pozvaných učiteľov osobne schválil cár na návrh svojich priateľov-voľnomyšlienkarov, a preto si ho úrady jednoducho netrúfli kontrolovať a revidovať.

Možno za iných okolností by známy pedagóg a vedec zdvorilo takúto ponuku odmietol, ale teraz sa mu to celkom hodilo. Jeho osud sa prudko otočil v roku 1804. Prijal pozvanie a nastúpil na miesto profesora novootvoreného Učiteľského gymnázia v Sankt Peterburgu, ktoré sa potom zmenilo na Pedagogický inštitút.


Fantastický vzlet

Baluďanský prišiel do Ruska bez vznešeného rodokmeňu, bez bohatstva či vysokopostavených mecenášov nutne potrebných pre úspešnú kariéru. Ani v učiteľskej praxi sa mu hneď nedarilo, určite nie tak ako predtým. Pre jeho nedokonalú ruštinu (profesor Daniš to vysvetľuje tým, že sa mu miešala s rusnáckym nárečím) ho žiaci až tak dobre nechápali. Jeho perspektívy nevyzerali nádejne.

No profesor bol muž so skutočne mimoriadnymi schopnosťami. Ako učiteľ-cudzinec pozvaný cárom vzbudzoval zvýšenú pozornosť. Jeho rozsiahle znalosti a originálne myšlienky si všimli ľudia blízki imperátorovi, najmä knieža Adam Czartoryski – poľský aristokrat a vtedajší minister zahraničia Ruska (neskôr hlava hnutia za nezávislosť Poľska). Ako priateľ Alexandra I. a člen „neverejného výboru“ mal obrovský vplyv a hľadal talentovaných ľudí pre verejnú službu. Mladého profesora predstavil cárovi a ten ním bol fascinovaný.

Aj minister spravodlivosti, knieža Piotr Lopuchin, uprednostnil Baluďanského. Pozval ho do komisie pre tvorbu zákonov, ktorú viedol. Minister financií Dmitrij Gurjev ho v roku 1817 odporučil na post riaditeľa Komisie pre splácanie verejných dlhov. A od roku 1822 bol starším členom komisie pre návrh práva, ktorá vtedy pracovala pod priamym dohľadom významného reformátora a zakladateľa ruskej právnej vedy Michaila Speranského.

Tak sa rodák z Vyšnej Olšavy stal vysokopostaveným ruským úradníkom a zákonodarcom. Obrovské pole pôsobnosti a pozornosť, ktorú mu venovali najvplyvnejší ľudia krajiny, podnietili profesora, aby zostal navždy v Rusku.


Prvý rektor slávnej univerzity

Zároveň s aktívnou štátnou činnosťou pokračoval Baluďanský vo vedeckej a pedagogickej práci. V roku 1819 sa Pedagogický inštitút, kde pôsobil, premenil na Sanktpeterburskú univerzitu, ktorá existuje až dodnes.

Na prvej schôdzi pedagógov novej univerzity sa pri výbere rektora hlasy rozdelili rovným dielom medzi Baluďanského a jedného z jeho kolegov. Akademická obec sa rozhodla žrebovať. Baluďanský nemal potrebný kúsok šťastia, rektorom sa mal stať jeho súper.

Avšak vtedajší minister školstva knieža Alexander Golicyn uznal tento spôsob voľby za nevhodný a za rektora vymenoval priamo Baluďanského. Niet veľkých pochýb, že takto rozhodol po osobnej angažovanosti cára Alexandra I.

Hoci trochu kurióznym spôsobom, profesor zo Zemplína ako prvý prevzal vedenie univerzity, ktorá sa potom stala svetoznámym centrom vzdelanosti a vedy. Bez ohľadu na to, aký je dôležitý jeho prínos k rozvoju ruskej legislatívy a štátnosti, zapamätáme si ho predovšetkým vďaka tejto okolnosti.

Na čele univerzity však nebol dlho. V roku 1821 rezignoval, bol to jeho protest proti prepusteniu niekoľkých učiteľov za ich slobodné myslenie. Bojoval proti tomu s takým nadšením, že počas diskusie stratil vedomie.

Podobný demarš vyzeral viac ako vyzývavo. Ale Baluďanský nielenže nič nestratil, naopak, pokračoval v postupe kariérnym rebríčkom. Ako je to možné, vysvetlím trochu neskôr.


Príspevok k ruskej štátnosti

Počas svojho pobytu v Rusku pripravil a vytvoril Baluďanský celý rad návrhov zákonov a rôznych iných právnych úvah a diel. Stál napríklad za zákonmi – dnes by sme povedali reformami – o poľnohospodárstve, reorganizácii ministerstiev, pozemkovej dani, peňažnom systéme či o bankách –, ale aj plány policajných predpisov a ustanovení verejného práva. Vytvoril rozsiahlu osemzväzkovú prácu o politickej ekonómii a financiách. A pozor, to, že zostal verný presvedčeniu toho jakobína z mladosti, potvrdzuje to, že cárovi predložil aj štvorzväzkové dielo o emancipácii roľníkov z poddanstva. A to takmer polstoročia predtým, než sa to stalo.

Baluďanský poznal a ctil dielo baróna Montesquieua o deľbe moci a sám bol presvedčeným prívržencom oddelenia súdnictva od správneho konania. To, mimochodom, v tom čase neplatilo ani v Uhorsku. Písal: „Bez súdnictva nezávislého od vlády neexistuje zákonná spravodlivosť… Každý má pocit, že tam, kde môže gubernátor [čítaj výkonná moc, pozn. red.] prikázať sudcom, aby posúdili to či ono, nevládne právo, ale svojvôľa. Len medzi divokými nevzdelanými národmi je jeden náčelník zjednotený všetkými mocnosťami. Samotné súdnictvo predstavuje jednu z troch hlavných súčastí najvyššej moci.“

Hoci Baluďanský pôsobil v samom srdci ruskej byrokracie, ktorú vtedy považovali za najhroznejšiu na svete, v podmienkach absolútnej monarchie, kde vyšším zákonom bola vôľa panovníka, tento vzdelanec vôbec nestratil svoje revolučné názory.

Aj jeho úvaha o oslobodení roľníkov bola zjavným útokom na základy štátneho systému Ruska. Pritom Mikuláša I., pre ktorého boli tieto slová napísané, považujú za najreakčnejšieho ruského panovníka všetkých čias. Prečo to všetko, podobne ako jeho jakobínska minulosť či slobodné správanie sa na univerzite, nezasiahlo do jeho kariéry? Keďže spochybňoval niektoré ruské štátne dogmy, prečo mu to v Rusku nezlomilo krk?

Má to nečakané vysvetlenie. Baluďanský si mohol dovoliť postaviť sa proti absolutizmu, pretože dostával podporu od absolútneho monarchu.


Osoba blízka cárovi

V roku 1813 Alexander I. a jeho matka vdova, cárovná Mária, ponúkli Baluďanskému, aby obsadil pozíciu mentora veľkovojvodov, mladších bratov úradujúceho cára Mikuláša (budúceho cára Mikuláša I.) a Michala, a študoval s nimi právo. Takéto ponuky sa neodmietajú.

Učiteľmi členov cárskej rodiny boli spravidla významné osobnosti. Ale povolať na túto misiu jakobína, hoci bývalého, vyzeralo viac ako neštandardne. Aj keď je možné pripomenúť si ďalšie podobné prípady. Napríklad slávneho básnika Vasilija Žukovského. Aj on mal značne voľnomyšlienkarské názory a tiež mu dovolili oveľa viac ako iným súčasníkom.

Táto činnosť zahŕňala nepretržitú komunikáciu s panovníkmi v neformálnom prostredí. Cárski učitelia boli, ak nie členmi rodiny, tak jej veľmi blízkymi ľuďmi. Keď ich žiaci sami nastupovali na trón, naďalej sa pozerali na svojich bývalých mentorov s rešpektom a často využívali ich rady. V konaní niektorých ruských cárov možno vidieť priame stopy toho, čo ich učili pedagógovia.

Stalo sa to aj tentoraz. Keď Mikuláš I. obsadil trón po smrti staršieho brata, mal dlhý rozhovor so svojím uhorským profesorom o usporiadaní zákonodarstva a jeho kodifikácie. Na tento účel zriadil v roku 1826 špeciálne oddelenie osobnej kancelárie a do jeho čela vymenoval práve Baluďanskeho. Ten až do svojej smrti zotrval na tejto pozícii. Jej význam sa rovnal ministerskej funkcii.

Vyzerá to ohromujúco najmä preto, že Baluďanskeho podozrievali, že bol vo vzťahoch s tzv. dekabristami – revolucionármi, ktorí v roku 1825 zorganizovali ozbrojenú vzburu proti cárizmu, po nástupe Mikuláša I. k moci. Táto rebélia sa stala – a po zvyšok jeho života aj zostala – pre tohto vládcu nočnou morou. Všetkých jej účastníkov prísne potrestali, niektorých aj popravili. Ale Baluďanský sa znova vyhol problémom, naopak, dokonca ho povýšili. Je nad všetky pochybnosti zrejmé, že cár mal voči nemu skutočne neobmedzenú dôveru.


Vysoké ocenenie

V roku 1828 získal profesor Baluďanský hodnosť tajného radcu. V Ruskej ríši platila tzv. tabuľka hodností, v súlade s ktorou sa pozície v štátnej službe stotožňovali s vojenskými hodnosťami. A rodák zo Slovenska dosiahol tretiu najvyššiu priečku, ktorá zodpovedala generálporučíkovi.

Cár mu udelil aj šľachtický titul. V jeho erbe môžeme vidieť číslo XV, označujúce pätnásť zväzkov súboru ruských zákonov, vytvoreného pod jeho vedením. K tomu treba dodať, že súčasníci o ňom hovorili ako o skromnom a srdečnom človeku.

Počas jeho dlhej a skutočne úspešnej kariéry udelili Baluďanskému rády Bieleho orla, svätého Alexandra Nevského s diamantovým odznakom či ďalšie vysoké štátne ocenenia. Opakovane dostával vysoké peňažné prémie vo výške 10- až 25-tisíc rubľov, čo boli vtedy obrovské sumy. Úradníci v tom období poberali priemerný mesačný plat nižší ako 50 rubľov. Umožnilo mu to zbohatnúť.

Mnohé z jeho nápadov sa hneď neuskutočnili. Použili ich však jeho nasledovníci pri vykonávaní roľníckej reformy z roku 1861 a reformy súdnictva z roku 1864. Baluďanský tak reálne ovplyvnil a menil ruské dejiny.

Treba mať však v pamäti, že jeho zverenec a cár Miuláš I. nebol žiadny vzdelanec, obdivoval skôr vojenskú kázeň, 32 z jeho 52 ministrov boli vojaci, ruský historik Jevgenij Tarle o ňom neskôr napíše, že vynikal „hlbokou, temnou, nepreniknuteľnou – ak sa tak vôbec možno vyjadriť – nevzdelanosťou“. Najbližšie sa Rusko k hlbokým reformám dostane až po smrti Mikuláša, za vlády Alexandra II.

Ale to už bez účasti Michala Baluďanského. Zomrel v roku 1847 a pochovali ho v Sankt Peterburgu. Rusi si ho pamätajú najviac ako prvého rektora tamojšej univerzity. Keďže bol v živote aktívny mimo Slovenska, vo svojej domovine nie je až taký známy. Je to škoda. Môže slúžiť ako vzor toho, koľko sa dá len silou rozumu a poznania dosiahnuť dokonca aj v cudzej krajine.

No má to aj druhú stranu. Baluďanský mal republikánske presvedčenie, a pritom väčšinu života venoval službe absolutistickej monarchii a využíval jej možnosti vo svoj prospech. Žiaľ, bol svedkom toho, ako vládne jeho zverenec Mikuláš I. Nevieme, ako to prežíval, nemáme právo ho odsudzovať, také boli vtedajšie okolnosti. Dá sa však predpokladať, že kvôli tomu neustále prežíval vnútorný konflikt. Ktovie, či pre tú duchovnú drámu, hoc aj obklopený úspechom, bol naozaj šťastný.

Aj napriek tomu všetkému máme dôvod byť na neho hrdí.


Spoluautorom textu je Jaroslav Daniška.



Vasil Lipitsky (dennikstandard.sk)