31.7.2022 11:05:34

Matej Gašparovič: Hrozba pre liberálnu demokraciu prichádza z úplne opačného brehu

Ilustračný obrázok
Ilustračný obrázok
(foto: Clker-Free-Vector-Images/Pixabay)


Ide vlastne o logický zákon: Čím viac sa za demokratický liberalizmus budú označovať práve tie kultúrne trendy, ktoré spoločenská väčšina odmieta, tým viac bude ľud pociťovať odpor voči „liberálnej demokracii“. (dennikstandard.sk)



Uhorková sezóna sa u nás už tradične začala rôznymi globsecovými prieskumami, ktoré slúžia ako palebná munícia pre novinové komentáre o akomsi dezolátnom antidemokratickom Slovensku túžiacom pri prvej príležitosti nastoliť autokratický režim.

Tento rok je to však pre vojnu predsa len trochu inak a nomenklatúrny komentariát musel byť kreatívnejší. 

Od momentu, ako ruská čižma prekročila východnú hranicu Ukrajiny, odpor voči Putinovi u nás nebývalo rastie, letom rozpálený ansábel delfskej veštiarne musel teda z prieskumov vyloviť iné dôkazy o našej dezolátnej zahraničnopolitickej orientácii a údajných sklonoch k autokracii. 

Akým spôsobom sa komentátori vynašli? Nahodili roztomilú pózu o tom, ako „nerozumejú“ svetu okolo seba. Za čo, pravdaže, nie sú zodpovední oni, ale vinníkmi sú práve tí, ktorým nerozumejú.

Andrej Bán napríklad pri téme amerických základní nechápal, prečo Slováci na jednej strane chcú NATO, a zároveň v nich rastie skepsa voči Amerike. Ako keby si nebolo možné predstaviť Slováka, ktorý podporuje princíp kolektívnej obrany, ale je mu proti srsti americký štýl zahraničnej politiky, nezriedka deštruktívny a sebecký.

Ide vlastne o nový analytický princíp: Ak môj názor nesedí s objektívnou realitou, stále ešte predsa môžem obviniť z omylu objektívnu realitu.

Aj Ivan Mikloš sa síce úprimne teší, že na Slovensku rastie podpora NATO a odpor k Putinovi, no je prekvapený z toho, že sme „stále napriek všetkému najviac proruskou a antiamerickou krajinou“. Pritom, ako píše sám Mikloš, podiel ľudí, ktorí u nás považujú USA za strategického partnera, citeľne stúpa.

Za najznepokojujúcejšie však exminister financií považuje najrýchlejšie rastúci dopyt po autokratickom lídrovi a zároveň sa Mikloš trasie, že „máme najväčšiu nedôveru v liberálnu demokraciu a ,dekadentný´ Západ. Až 42 % ľudí si myslí, že našu identitu a naše hodnoty ohrozuje Západ, a 54 % z toho istého obviňuje liberálnu demokraciu“.

Pritom aj tento trend má prozaické vysvetlenie, ale liberálnej ľavici sa asi nebude páčiť: ak budeme naďalej liberálnu demokraciu stotožňovať s progresívnymi nezmyslami, bude naozaj prežitie tohto „liberalizmu“ ohrozené.

Zrejme takto treba čítať aj oné apokalyptické progresívne hrozby. Za všetko hovorí pozorovanie, že liberáli najviac kričia o ohrození demokracie práve vtedy, ak spoločenská väčšina odmietne nejaký ich radikálny a antidemokratický nápad (Istanbulský dohovor, transgenderizmus…). Z toho môžeme odvodiť, že pod demokraciou si predstavujú skôr nejakú formu elitárskej aristokracie, v ktorej budú mať volebné právo len oni sami. Presne v tomto kontexte zrejme treba chápať aj obavy, keď z liberálneho tábora zaznievajú reči o akomsi „ohrození liberálnej demokracie“.

Ďalší signál o „dokonaní skazy“ vylúdil sociológ Michal Vašečka z eurobarometra, ktorý na Slovensku nameral, že s demokraciou je údajne nespokojných 69 percent ľudí, čo Slovensko radí na „bezkonkurenčne posledné miesto“ v celej únii: „Sme úplne najnespokojnejší s prínosom členstva v EÚ pre krajinu,“ analyzuje sociológ.

Pán Vašečka síce úprimne priznáva, že tomu nerozumie, keďže práve my sme vraj z členstva benefitovali úplne najviac – dokonca bez členstva v únii by sme vraj dnes boli krajinou „veľmi podobnou Srbsku“, čo je naozaj pozoruhodná analýza sociologického majstra.   

Rád by som liberálnym kolegom poradil, ako z tohto neporozumenia vybŕdnuť, no sám veľmi nerozumiem. Možno celý problém s neporozumením spočíva v tom, že naša mediálna elita sa na rozdiel od bežného ľudu – ktorý sa už do veľkej miery naučil uvažovať suverénne – stále potrebuje uchyľovať k akémusi dubisku.

Či už bruselskému, washingtonskému alebo berlínskemu.

Toto úprimné „nerozumiem“ z nášho liberálneho tábora už začína byť roztomilým priznaním, že sa títo ľudia cítia byť na našej planéte akýsi nesvoji. Obzvlášť príznačné je to pri tých, ktorí sa označujú za sociológov.

Zakladateľom „sociológie“, ktorá realitu neskúma, ale pretvára podľa želaní a ideových zadaní, bol predsa Karol Marx.

 

Ako spoľahlivo zrušiť liberalizmus

Už sa stalo zvykom, že v mediálnom prostredí sa liberálna demokracia stotožňuje s modernými progresívno-ľavicovými kultúrnymi trendmi – od transgenderizmu, genderizmu, alarmistického klimatizmu až po homosexuálne manželstvá a adopcie či boj o „ľudské právo“ na potrat.

Najnovšie bol do zoznamu poctivých ochrancov liberálnej demokracie pridaný aj režimový postoj k očkovaniu alebo k vojne na Ukrajine. Za demokraciu ohrozujúcich hoaxerov sa už označujú aj tí, ktorí si dovolia skepsu voči funkčnosti protiruských sankcií. Je bežným trendom, že bojovníci za demokraciu označujú za dezinformácie aj odlišné názory a týmto orwellovským trikom sa snažia vyradiť z hry aj samotnú pluralitu – ako nevyhnutný základ liberálnej demokracie.

Väčšinou ide pritom o aktivistické trendy, na ktorých v spoločnosti nejestvuje konsenzus bez ohľadu na to, či je dotyčný majiteľ názoru podporovateľom demokracie, alebo nie. Demokraciu, ako systém slobodnej politickej voľby v prostredí pluralizmu názorov, pritom okolo nás nik nespochybňuje, a ak áno, ide najmä o progresívnych radikálov, ktorí spoločenský pluralizmus vnímajú ako ohrozenie samo osebe, ako sa nedávno presvedčil aj biskup Haľko na Pohode.

Ak sa chceme dnes zamýšľať nad ohrozením liberálnej demokracie, mali by sme sa skôr pýtať, z ktorých kruhov prichádzajú agresívne tézy o tom, ako majú byť niektoré médiá prosto zakázané, niektoré názory musia byť vyradené z verejnej debaty, a niektoré politické názory musia byť označené za demokraciu ohrozujúci populizmus. Paradoxne, do tejto kategórie už bola progresívnymi médiami zaradená väčšina nášho aktuálneho parlamentu. Asi preto, že tí správni „demokrati“ totiž po posledných voľbách zostali pred jeho bránami.  

Pritom demokracia a slobodné hemženie spoločnosti a jej tvorov nikdy nebola ohrozená právom na omyl, a dokonca ani tým, že mnohí jedinci si ho dovoľujú občas využiť. Radím sa medzi nich. Ak by som však toto právo nemal, asi by som si dal veľký pozor na to, či vôbec niekedy ešte nejaký názor alebo postoj budem mať. Aby som sa náhodou opäť nezmýlil a „neohrozil demokraciu“. 

Nebolo by na škodu zamyslieť sa, nad akými politickými režimami títo ľudia vlastne podvedome uvažujú, a či ich mentálne vektory nesledujú podobné smery ako kedysi Marian Kotleba s jeho nápadom stavovského režimu, ktorý neopatrne „pozabudol“ ponechať v stanovách svojej bývalej strany.



Matej Gašparovič