14.5.2022 17:22:24

Ľubomír Žák: Orwell kritizoval jednostranné myslenie novinárov. Prečo je to opäť aktuálne

George Orwell na fotografii z pasu
George Orwell na fotografii z pasu
(foto: wikimedia)


Ako sa ostrovčeky myslenia v Taliansku snažia v tejto dobe čeliť názorovej jednostrannosti. (dennikstandard.sk)



Začiatok šírenia vírusu COVID-19 a následné drastické kroky vládnych kabinetov v Európe a vo svete, nasmerované k jeho zastaveniu alebo aspoň čiastočnému pribrzdeniu, mali za následok nevídanú názorovú polarizáciu obyvateľstva prakticky každého štátu. Nevyhli sa jej ani najmenšie vzťahové bunky spoločnosti, ako sú rodiny a priatelia. Aj v nich sa vytvorili ideové kontrapozície ohľadom spôsobu riešenia covidovej krízy, stavajúce proti sebe dovtedy blízkych ľudí. Kontrapozície, ktoré v latentnej podobe pretrvávajú dodnes.

Nedávnym vypuknutím vojny na Ukrajine začala iná dramatická udalosť. Je síce úplne odlišného typu ako tá predchádzajúca, ale aj ona zapríčinila, okrem obetí na bojisku a obrovskej materiálnej škody, silné názorové rozdelenie. To prechádza ako deliaca čiara naprieč obyvateľstvom nielen Ruska a Ukrajiny, ale aj spoločnosťami európskych a mimoeurópskych štátov. Ide o názory týkajúce sa pravých motívov vzniku situácie na Ukrajine, spôsobu vedenia vojny, prístupu Európskej únie k Rusku či hľadania vhodnej cesty pre ukončenie vojnového konfliktu.

Účasť politikov, intelektuálov a masmédií na tomto ostrom názorovom zápase je pred očami všetkých. Sú však medzi nimi aj takí, ktorí sa usilujú o vytvorenie atmosféry dialógu a inteligentnej ideovej konfrontácie. V Taliansku je toho svetlým príkladom redakčný tím známeho ľavicového kultúrno-politického a filozofického časopisu Micromega, ktorý 6. mája uverejnil na svojej stránke viac ako päťdesiat názorovo rozdielnych príspevkov na tému Vojna na Ukrajine. Všetky analýzy a názory. Príspevky sú čitateľom sprístupnené zdarma, spolu s videonahrávkou zaujímavej online diskusie Mier, pacifizmus a odpor, počas ktorej vyjadrili kultivovaným spôsobom svoje protichodné názory bývalá poslankyňa Európskeho parlamentu a novinárka Luciana Castellina, spisovateľ, filozof a šéfredaktor časopisu Micromega Paolo Flores d’Arcais a rektor Univerzity pre cudzincov v Siene profesor Tomaso Montanari.

Turínske vydavateľstvo Lindau sa vybralo inou cestou, bližšou milovníkom kníh, ale tiež zameranou na stimuláciu dialogického myslenia zoči-voči komplexným situáciám dneška. Vydalo totiž knižne krátku stať Georgea Orwella Poznámky o nacionalizme.

Treba oceniť, že Lindau sa rozhodlo pre túto esej napriek tomu, že v nej Orwell podrobuje nemilosrdnej kritike Gilberta K. Chestertona, patriaceho medzi najvydávanejších autorov tohto vydavateľstva. Rozhodnutie publikovať Poznámky je však výrazom vernosti vydavateľstva svojmu menu. Pretože Lindau je ostrovné mestečko ležiace síce v objatí Bodamského jazera, ale duchom slobodné a kreatívne. A vydavateľstvo si chce zachovať práve ducha názorovej slobody a otvorenosti. Aj zoči-voči myšlienkam prichádzajúcim „z iných radov“.

Ponúknuť dnes čitateľom Poznámky o nacionalizme sa zdá byť dobrou voľbou preto, lebo táto esej obsahuje, okrem iného, niekoľko trefných kritických pohľadov na stalinské obdobie Sovietskeho zväzu. Ale Orwellove Poznámky, napísané v októbri roku 1945 pre filozofický časopis Polemic, boli preložené do taliančiny a vydané za iným účelom. Je ním snaha poukázať na jeden spoločenský jav rozšírený v 20. storočí a naberajúci na sile aj dnes, teda v čase, keď „všeobecná neistota ohľadom toho, čo sa okolo nás deje, privádza ľudí k prapodivným názorom“.

Orwell nazýva spomínaný jav „nacionalizmom“. V každom prípade je jasné, že toto slovo má preňho ďaleko širší význam než ten, na ktorý sme bežne zvyknutí. Pri jeho objasňovaní, ktoré ponúka hneď na začiatku eseje, prichádzajú na myseľ známe úvahy Gustave Le Bona o psychológii davu, teda zoskupenia ľudí patriacich do nejakej skupiny, ako napríklad parlament, politická strana, národ, sociálna trieda, náboženská komunita a podobne. Identifikujúc sa nekriticky so svojou skupinou, človek vstupuje do psychologického priestoru takzvanej kolektívnej duše. Tá mu vtláča, alebo z neho vyťahuje, charakterové črty viac negatívne než pozitívne. Je to dané tým, že kolektívna duša davu má tendenciu anulovať, aspoň čiastočne, racionálne postoje a presvedčenia jednotlivcov.

Le Bon vysvetľuje, že davová kolektívna duša zosúva človeka na nižší civilizačný stupeň. Ten, kto je vzdelaný a má kultivované správanie, sa príčinou duše davu začína riadiť inštinktmi a správať ako barbar. „Je v ňom spontánnosť, násilie, tvrdosť, ale aj nadšenie a hrdinskosť primitívnych civilizácií. K nim sa približuje, okrem iného, aj z toho dôvodu, že sa s ľahkosťou nechá ohromiť slovami a obrazmi, a taktiež sa nechá ľahko vtiahnuť do konania namiereného proti jeho vlastným záujmom“ (Psychológia davu, 1895).

Orwell chcel termínom „nacionalizmus“ pomenovať jednu veľmi negatívnu črtu kolektívnej davovej duše. Je ňou radikálne čierno-biela stranícka vízia seba a ostatných, okolitého sveta a udalostí v ňom. Treba povedať, že pri písaní Poznámok o nacionalizme mal pred sebou hlavne anglických politikov a intelektuálov, takže sa nechcel vyjadrovať o dave a kolektívnej duši ako celosvetovom psychologickom jave. Faktom je, že kniha Zvieracia farma, publikovaná taktiež v roku 1945, a román 1984 jasne potvrdzujú, že Orwell ponímal tento jav nie ako niečo výhradne anglické, ale ako nebezpečenstvo presahujúce každú geografickú, stranícku a časovú hranicu.

Podľa Orwella sa stranícka čierno-bielosť jednotlivcov a ich skupín prejavuje cez spoločnú posadnutosť, nestabilnosťnezáujem o to, čo je reálne.

O čo konkrétne ide?

Posadnutosť spočíva v tom, že človek nedokáže hovoriť či písať o ničom inom ako o nadradenosti skupiny, s ktorou sa identifikuje. Je ťažké, ak nie nemožné, aby zatajil svoju totálnu lojalitu. Najmenšia urážka zmýšľania jeho skupiny alebo akékoľvek ocenenie druhej strany ho napĺňajú pocitom nepokoja, ktorý dokáže zmierniť len ostrou antagonistickou reakciou. Dokáže padnúť až tak nízko, že sníva o deštrukcii opozičných názorových skupín a rád si kedykoľvek odpľuje ich stranou.

Nestabilnosťou sa myslí niečo, čo Orwell pozoroval ako divadelné predstavenie odohrávajúce sa v predvojnových a vojnových rokoch. Hercami boli anglickí politici, intelektuáli a literáti. Zachovávajúc v sebe logiku čierno-bieleho myslenia a možno práve z túžby chcieť si ju udržať, mnohí z nich bez problémov migrovali do iných skupín, aj opozičných a nepriateľských. Orwell píše:

„V priebehu niekoľkých rokov sa ich nekritický obdiv zmenil na nepriateľstvo. Je bežným javom, že fanatický komunista sa v priebehu niekoľkých týždňov, ba dokonca niekoľkých dní, stal rovnako fanatickým trockistom. V kontinentálnej Európe sa členovia fašistických hnutí vo veľkej miere regrutovali z radov komunistov a v najbližších rokoch pravdepodobne nastane opačný proces.“

Jedno ale zostáva konštantné. U človeka, ktorý sa dokáže identifikovať s nejakou skupinou a nekriticky prijať kolektívnu dušu tejto jednej strany, sa nemení stav jeho mysle. Objekt jeho pocitov sa môže meniť a môže byť dokonca len imaginárny. Môže sa zmeniť miesto jeho „straníckeho“ pôsobenia. Ale jeho vízia a myslenie fungujú stále rovnako: čierno-bielym straníckym spôsobom.

Do tejto logiky patrí nezáujem o realitu, o skutočnú tvár toho, čo sa deje. Ľudia, prechovávajúci tento postoj, považujú nejaký skutok a nejakú udalosť dobrými alebo zlými nie na základe morálnej hodnoty daného skutku či diania, ale podľa toho, kto ich koná, ktorá strana. Preto pre nich neexistuje druh zločinu – mučenie, nútené práce, masové deportácie, neoprávnené väznenie, vraždenie, bombardovanie –, ktorý by nebol morálne ospravedlniteľný, ak bol spáchaný „ich“ vlastnou skupinou. Okrem toho tí istí ľudia majú pozoruhodnú schopnosť nechcieť vidieť zločiny spáchané skupinou, s ktorou sa stotožňujú, ba ani nemať o nich žiadne správy.

Podľa Orwella je obrovským problémom, ak tento typ zmýšľania majú spisovatelia a novinári, o čom sa mohol presvedčiť on sám počas prvej, ale aj druhej svetovej vojny. „Veľká časť propagandistických textov našich čias nie je ničím iným ako obyčajným falzifikátom. Skutočné fakty bývajú zatajované, dátumy menené, citáty sú vytrhávané z kontextu a upravované tak, aby nadobudli iný význam. Udalosti, ktoré si daná skupina nepraje, sa nespomínajú a zásadne sa popierajú.“

Primárnym cieľom tejto propagandy je, samozrejme, ovplyvniť mienku súčasníkov. Ale tí, ktorí prepisujú dejiny, sú akoby sami presvedčení, že vďaka nim sa nepríjemné fakty stávajú iba dávnou minulosťou. Ba dokonca akoby sa ani nestali. Orwell píše:

„Pravdepodobne by bolo možné zistiť pravdu [o tom, čo sa udialo a akým spôsobom], ale všetky noviny prezentujú fakty tak nečestne, že bežnému čitateľovi možno odpustiť, ak uverí lži alebo ak si nevytvorí vlastný názor. Všeobecná neistota ohľadom toho, čo sa skutočne deje, uľahčuje lipnutie na prapodivných názoroch. Keďže sa nikdy nič nedá celkom dokázať ani vyvrátiť, aj nesporné fakty možno bez ostychu popierať.“

Publikovaním eseje Poznámky o nacionalizme spravilo vydavateľstvo Lindau určite malý, ale inšpiratívny krok na ceste k detoxikácii polarizovanej talianskej spoločnosti. Veď naučiť sa viesť slušný a kreatívny dialóg o komplexných národných, kontinentálnych alebo svetových dianiach je mimoriadne náročným umením, ktorému sa treba opätovne učiť. Orwell so svojimi analýzami pomáha objavovať tie negatívne dynamiky ľudského uvažovania, ktoré bránia tomuto pedagogickému procesu, nepostrádateľnému pre pokojné spolužitie dnešných generácií.



Ľubomír Žák (profesor teológie a katolícky kňaz)