17.1.2023 16:21:37

Kit Klarenberg: Anatómia prevratu

Ilustračný obrázok
Ilustračný obrázok
(foto: kresba: Liu Rui/GT)


Zjavné príklady tajných akcií Ústrednej spravodajskej služby (Central Intelligence Agency, CIA) v zahraničí je dnes ťažké identifikovať, s výnimkou občasných priznaných katastrof, ako je napríklad dlhodobé úsilie o zvrhnutie vlády v Sýrii v hodnote 1 miliardy dolárov prostredníctvom financovania výcviku a vyzbrojovania barbarských džihádistických skupín.

Čiastočne to vyplýva z toho, že mnohé z tradičných povinností a činností CIA prenechala „otvoreným“ organizáciám, predovšetkým Národnej nadácii pre demokraciu (National Endowment for Democracy, NED). (noveslovo.eu)



Pri vzniku NED, založenej v novembri 1983, stál vtedajší riaditeľ CIA William Casey. Snažil sa vytvoriť verejný mechanizmus na podporu opozičných skupín, aktivistických hnutí a médií v zahraničí, ktoré by sa angažovali v propagande a politickom aktivizme s cieľom narušiť, destabilizovať a nakoniec vytlačiť „nepriateľské“ režimy. Podvody s ľudskou tvárou, dalo by sa povedať.

V článku pre Washington Post z roku 1991, v ktorom sa Národná nadácia pre demokraciu chválila svojimi úspechmi pri zvrhnutí komunizmu vo východnej Európe, vysoký úradník NED Allen Weinstein priznal, že „veľa z toho, čo robíme dnes, robila pred 25 rokmi tajne CIA“.


Ako sa to začalo

V septembri 2013 Carl Gershman, prezident NED od jej založenia až do leta 2021, napísal pre denník The Washington Post článok, v ktorom uviedol, ako jeho organizácia usilovne pracovala na tom, aby sa krajiny blízkeho zahraničia Ruska – sústava bývalých sovietskych republík a štátov Varšavskej zmluvy – vymanila spod vplyvu Moskvy.

Ukrajinu pritom označil za „najväčšiu výhru“ v regióne a naznačil, že pripojenie Kyjeva k Európe by „urýchlilo pád“ ruského prezidenta Vladimira Putina. O šesť mesiacov neskôr bol zvolený ukrajinský prezident Viktor Janukovyč zvrhnutý násilným prevratom.

Začiatkom toho istého mesiaca napísal Robert Parry (1949 – 2018), investigatívna legenda, v časopise Consortium News, že v predchádzajúcom roku NED financovala na Ukrajine 65 projektov v celkovej hodnote viac ako 20 miliónov dolárov. Išlo o to, čo zosnulý novinár nazval „tieňovou politickou štruktúrou médií a aktivistických skupín, ktoré mohli byť nasadené na vyvolanie nepokojov, keď ukrajinská vláda nekonala podľa želania“.

Kľúčovú úlohu NED pri zosadení Janukovyča možno považovať za nespochybniteľnú, jednoznačnú záležitosť – no nielenže sa to v mainstreamovej tlači nikdy neprizná, ale západní novinári túto myšlienku agresívne popierajú a zúrivo útočia na tých niekoľkých, ktorí sa odvážia spochybniť zaužívanú ortodoxiu o americkej nevine.

NED akoby chcela tomuto klamstvu napomôcť, v rokoch od prevratu odstránila zo svojej webovej stránky mnoho záznamov, ktoré dostatočne preukazovalijej úlohu pri zvrhnutí Janukovyča.

Napríklad 3. februára 2014, necelé tri týždne predtým, ako sa polícia stiahla z Kyjeva, čím fakticky odovzdala mesto ozbrojeným demonštrantom a prinútila Janukovyča utiecť z krajiny, NED zorganizovala podujatie s názvom Poučenie z Ukrajiny: od oranžovej revolúcie po Euromajdan.

Viedol ho ukrajinský novinár Sergej Leščenko, ktorý v tom čase končil Reagan-Fascellovo štipendijné štúdium v oblasti demokracie vo Washingtone, sponzorované NED.

Spolu s ním tam bola Nadia Diuk, vtedajšia hlavná poradkyňa NED pre Európu a Euráziu a absolventka St. Antony’s College v Oxforde, známej regrutačnej školy pre britskú spravodajskú službu založenej bývalými špiónmi. Tesne pred jej smrťou v januári 2019 jej bol udelený Rad kňažnej Oľgy, jedno z najvyšších kyjevských vyznamenaní, čo je mimoriadne hmatateľný príklad dôverných a trvalých väzieb medzi NED a ukrajinskou vládou.

Zatiaľ čo online oznam podujatia sa zachoval dodnes, súvisiace dokumenty –vrátane prezentácie Leščenkovej prednášky v PowerPointe a súhrn „najdôležitejších udalostí“ – boli odstránené.

Nie je jasné, čo viedlo k ich odstráneniu, no mohlo ísť o to, že Leščenkova prednáška ponúkla jasný plán, ako zaručiť, že sa neúspech oranžovej revolúcie z roku 2004 – ďalší puč organizovaný NED – nezopakuje a krajina zostane po Majdane v zajatí západných finančných, politických a ideologických záujmov. Bol to plán, ktorý NED následne do bodky dodržala.

Leščenko vtedy osobitne zdôraznil význam financovania mimovládnych organizácií, využívanie internetu a sociálnych médií ako „alternatívnych zdrojov informácií“ a nebezpečenstvo „nereformovanej štátnej televízie“.

Tak sa stalo, že 19. marca zástupcovia krajne pravicovej strany Svoboda – ktorá je spájaná s masakrom demonštrantov pod falošnou vlajkou z 20. februára, udalosťou, po ktorej nasledoval pád Janukovyčovej vlády – vtrhli do kancelárie Oleksandra Panteleymonova, šéfa ukrajinského štátneho vysielania, a bili ho po hlave, kým nepodpísal rezignačný list.

Tento šokujúci incident motivovaný tým, že stanica vysielala ceremóniu v Kremli, na ktorej Vladimir Putin podpísal zákon o Kryme ako súčasti Ruska, bol jedným z mnohých živých prenosov protestujúcich, ktoré sa šírili široko-ďaleko po internete.

Bez ohľadu na brutálnu defenestráciu šéfa ukrajinskej štátnej televízie slúžila veľká časť týchto živých prenosov zahraničnému publiku na prezentáciu veľmi romantického príbehu o demonštráciách a ich účastníkoch, ktorý mal len malý alebo žiadny vzťah k realite.


Revolúcia vysielaná v televízii

V júli toho istého roku sa Leščenko vo štvrťročnej akademickej publikácii NED Journal of Democracy podrobne venoval úlohe médií pri úspechu prevratu na Majdane, pričom osobitne upozornil na zásadnú rolu „internetového novinára“ Mustafu Nayyema.

Ten odštartoval protesty v novembri predchádzajúceho roka, keď zmobilizoval stovky svojich stúpencov na Facebooku, aby protestovali na kyjevskom Námestí nezávislosti – teraz Majdan – po tom, ako Janukovyč zrušil ukrajinsko-európsku asociačnú dohodu v prospech prijateľnejšej dohody s Moskvou.

Nayyem nebol obyčajný „internetový novinár“. V októbri 2012 bol jedným zo šiestich Ukrajincov, ktorých (americká – pozn. Slovo) organizácia Meridian International, napojená na ministerstvo zahraničných vecí, ktorá vyberá a vychováva budúcich zahraničných lídrov, pozvala do Washingtonu, aby „pozorovali a zažili“ prezidentské voľby v tom roku.

Počas desiatich dní, ktoré financovalo veľvyslanectvo USA v Kyjeve, „[získali] hlbšie pochopenie amerického volebného procesu“, stretli sa s kandidátmi a volebnými úradníkmi a prezreli si volebné miestnosti. Boli tiež pozvaní diskutovať o „pokroku Ukrajiny smerom k spravodlivejšiemu a transparentnejšiemu volebnému procesu“ s „rovnako zvedavými“ zástupcami amerických vládnych agentúr.

S kým sa sexteto stretlo, sa neuvádza, hoci na propagačných fotografiách je vidieť, ako Nayyem nakrúca osobné stretnutie s Johnom McCainom na svoj smartfón. Video zverejnil na svojom osobnom kanáli YouTube – Nayyem sa pýta známeho vojnového jastraba na jeho názor na Ukrajinu, na čo on odpovedá: „Mám obavy z vplyvu Ruska.“

To je zarážajúce, pretože McCain v decembri 2013 priletel do Kyjeva, aby vystúpil s prejavom k demonštrantom na Majdane, pričom ho sprevádzal známy neonacista Oleh Ťahnybok. Bola tam aj vtedajšia úradníčka ministerstva zahraničných vecí Victoria Nulandová, dnes námestníčka ministra zahraničných vecí pre politické záležitosti, ktorá účastníkom rozdávala koláčiky.

Dňa 4. februára 2014, deň po Leščenkovej prezentácii v NED, unikla nahrávka telefonického rozhovoru medzi Nulandovou – a veľvyslancom USA na Ukrajine Geoffreym Pyattom, v ktorom dvojica diskutovala o tom, ako Washington „sprostredkoval“ zosadenie Janukovyča, a vymenovali niekoľko vybraných osôb, ktoré mali stáť na čele vlády po prevrate.

Nie je isté, či Nayyemove vplyvné kontakty v USA nejakým spôsobom motivovali jeho rozhodnutie rozpútať v novembri 2013 demonštrácie na Majdane. Oveľa jasnejšia je úloha, ktorú zohral pri propagácii protestov vo svete, pretože bol kľúčovým zakladateľom digitálneho vysielania Hromadske TV.

Vo svojom článku v Journal of Democracy Leščenko zaznamenáva, že Hromadske ešte ani oficiálne nefungovalo, keď začalo naživo prenášať demonštrácie na Majdane, a to doslova v sekunde, keď na Nayyemov pokyn vypukli.

Zatiaľ čo Leščenko tvrdí, že Hromadske „väčšinu svojich skromných finančných prostriedkov čerpalo od medzinárodných organizácií a darov ukrajinských občanov“, v skutočnosti dostalo státisíce dolárov z rôznych pochybných zdrojov vrátane amerického veľvyslanectva na Ukrajine, americkej agentúry USAID, medzinárodnej nadácie Renaissance Georgea Sorosa, amerického oligarchu Pierra Omidyara a – samozrejme – NED-u.

Publikum Hromadske sa potom rýchlo rozšírilo na Ukrajine aj mimo nej, jeho výstupy ochotne recyklovali nespočetné mainstreamové spravodajské kanály, čo znamená, že západným divákom bol prezentovaný jediný, jednostranný pohľad na nepokoje – a to veľmi zavádzajúci.

Na základe spravodajstva televízie Hromadske mohli zámorskí diváci nadobudnúť dojem, že protesty vznikli z obáv o ľudské práva a demokraciu a že sú prevažne – ak nie všeobecne – populárne.

V reprezentatívnej eseji z februára 2014, v ktorej odmietol ako ruskú propagandu preukázateľný fakt, že demonštranti na Majdane a ich vedenie boli prešpikovaní neonacistami, prispievateľ časopisu Journal of Democracy politológ Andreas Umland odvážne uviedol, že „hnutie ako celok… odráža celé ukrajinské obyvateľstvo, mladé aj staré“.

Nič nemohlo byť vzdialenejšie od pravdy. Mimoriadne závažný článok severoamerických profesorov Keitha Dardena a Lucana Waya uverejnený v denníku Washington Post v tom istom mesiaci, vyvráti ltento naratív, ktorý napriek tomu pretrváva – a zosilnel.

Autori zdôraznili, že len menej ako 20 percent protestujúcich tvrdí, že sú vedení „porušovaním demokracie alebo hrozbou diktatúry“, len 40 – 45 percent Ukrajincov je za európsku integráciu, Janukovyč zostáva „najpopulárnejšou politickou osobnosťou v krajine“ a žiadny doteraz uskutočnený prieskum verejnej mienky nikdy nenaznačil väčšinovú podporu povstania.

V skutočnosti „dosť veľká väčšina obyvateľstva je proti prevzatiu regionálnych vlád opozíciou“ a že obyvateľstvo je v otázke budúcnosti Ukrajiny veľmi rozdelené, napísali Darden a Way. Pramenilo to z „protiruskej rétoriky a ikonografie západoukrajinského nacionalizmu“, rozšíreného medzi demonštrantmi, čo „nebolo dobre prijímane ukrajinskou väčšinou“.

Z 50 % obyvateľov Ukrajiny žijúcich v regiónoch, ktoré sa „silne identifikovali s Ruskom“ viac ako dve storočia, „takmer všetkých [odcudzila] protiruská rétorika a symboly“.

„Protiruské formy ukrajinského nacionalizmu vyjadrené na Majdane určite nereprezentujú všeobecný názor Ukrajincov. Volebná podpora týchto názorov a politických strán, ktoré ich zastávajú, bola vždy obmedzená,“ uzavreli Darden a Way.

Ich prítomnosť a vplyv v protestnom hnutí oveľa prevyšujú ich úlohu v ukrajinskej politike a ich podpora sotva geograficky presahuje niekoľko západných provincií.


Proukrajinská agenda

Napriek skreslenému spravodajstvu, alebo možno práve kvôli nemu, Hromadske stále rástlo. Ako uvádza Leščenko, jeho popularita stúpala tak prudko, že dokonca ukrajinská štátna televízna spoločnosť „uzavrela dohodu“ o šírení jeho vysielania, „čím tento malý ,garážový‘ webový vysielací podnik získal milióny divákov“. V tomto procese boli Ukrajinci – a svet – dobre podvedení falošným príbehom o zvrhnutí Janukovyča z vôle ľudu.

Potenciál Hromadske ovplyvniť vnímanie neunikol ani iným západným vládam. V roku 2015 poskytlo britské ministerstvo zahraničných vecí značné finančné prostriedky na rozvoj iniciatív „rozhlasového vysielania“ v regiónoch Doneck a Luhansk s ruskou väčšinou, a to na projekt nazvaný „Donbas volá“. V nasledujúcom roku Londýn poskytol tejto stanici ďalšie sumy, aby mohla slúžiť ako miestny „poskytovateľ informácií“ pre „publikum s počtom až do jedného milióna ľudí“.

V roku 2017 Hromadske opäť získalo státisíce libier na ešte väčšiu expanziu do separatistických regiónov. Británia okrem iného podporila inštaláciu „16 FM vysielačov v oblastiach kontrolovaných Ukrajinou pozdĺž kontaktnej línie a ,šedej zóny‘ na východe“, čo znamená, že stanica by mohla osloviť až dva milióny občanov, ktorí potenciálne majú separatistické názory.

Súčasne exponenciálne stúpol aj verejný profil Leščenka a Nayyema. V ukrajinských voľbách v októbri 2014 boli obaja zvolení do parlamentu ako súčasť Bloku Petra Porošenka, pričom prvý z nich sa stal členom jeho protikorupčného výboru a druhý členom jeho nadstraníckej skupiny pre európsku integráciu, čo viedlo k ich žiarivým profilom v západných médiách. NED po celý čas pozorne sledovala ich vzostup a oslavovala ich ako symboly novej, oslobodenej Ukrajiny, ktorá rozkvitla po Majdane.

Napriek tomu Leščenkovu osobnú angažovanosť v prospech demokracie dosť podkopal august 2016 spolu s Artemom Sytnykom, vedúcim Národného úradu boja proti korupcii, keď unikli do amerických médií dokumenty označované ako „čierna kniha“ – o nezákonných platbách vtedajšiemu manažérovi kampane Donalda Trumpa Paulovi Manafortovi od Janukovyčovej Strany regiónov.

Leščenko vyjadril „nádej“, že toto zverejnenie poškodí Trumpove volebné šance a bude „posledným klincom do veka Manafortovej rakvy“, pretože „Trumpovo prezidentstvo by zmenilo proukrajinskú agendu v americkej zahraničnej politike“. Bol jedným z viacerých prominentných politikov v Kyjeve, ktorí sa „v bezprecedentnej miere zapojili do snahy oslabiť Trumpovu skupinu“, ako vtedy priznala Atlantická rada, propagandistická odnož NATO.

Manafort následne odstúpil a vypukla kauza RussiaGate – konšpirácia, ktorá do istej miery prispela k tomu, že „proukrajinská agenda v americkej zahraničnej politike“ nebola ani trochu ohrozená.

Trumpovo funkčné obdobie sa vyznačovalo stupňujúcim sa nepriateľstvom medzi Washingtonom a Moskvou, pričom obyvateľ Oválnej pracovne zašiel až k nebezpečným krokom, od ktorých jeho predchodca upustil, aby vyzbrojil a aktivizoval najreakčnejšie a najnásilnejšie zložky ukrajinských ozbrojených síl vrátane známeho neonacistického práporu Azov a na veľkú nevôľu Moskvy roztrhal zmluvy o kontrole zbrojenia z čias studenej vojny.

V decembri 2018 ukrajinský súd rozhodol, že zverejnenie „čiernej knihy“ Leščenka a Sytnyka bolo nezákonné a rovnalo sa „zasahovaniu do volebných procesov USA“, ktoré „poškodilo záujmy Ukrajiny ako štátu“.

V máji nasledujúceho roka sa začalo vyšetrovanie korupcie po tom, ako si Leščenko kúpil byt v centre Kyjeva za 300 000 dolárov, čo je suma, ktorá zjavne presahuje jeho možnosti. O dva mesiace neskôr ho vylúčili z parlamentu, pričom jeho kreslo obsadil kandidát Zelenského strany Sluha ľudu. Jeho priateľ a spolupracovník Nayyem sa rozhodol nekandidovať, aby sa mohol uchádzať o vládny post „spojený s Donbasom“.

Napriek tomu, že Leščenko už nie je členom zákonodarného zboru, má naďalej významný vplyv na ukrajinskú vládu a dodnes priamo radí Zelenskému v oblasti „ruských dezinformácií“.

Aký priamy vplyv na neho – a tým aj na ukrajinského prezidenta – má NED, nie je isté. Ale iba niekoľko dní pred začiatkom ruskej invázie Leščenko v rozhovore pre denník The Guardian označil Minské dohody – za ktorých realizáciu pôvodne Zelenskyj bol – za „toxické“ a naznačil, že líder by „zradil“ svoju krajinu, ak by dodržal ich záväzky, medzi ktoré patrí aj poskytnutie autonómie Donecku a Luhansku.

To vyjadruje postoj NED-u – 14. februára minulého roku jej časopis Journal of Democracy uverejnil článok, v ktorom uviedol, že dohody sú „zlým nápadom pre Západ a vážnou hrozbou pre ukrajinskú demokraciu a stabilitu“ v neposlednom rade preto, že by znamenali „tiché prijatie falošných naratívov Ruska o konflikte v Donbase“ – konkrétne, že konflikt „bol spôsobený Západom zorganizovaným ,prevratu‘ v roku 2014“.

Inými slovami, objektívna analýza toho, čo sa vlastne stalo a prečo, v čom má NED úplne ústrednú úlohu. Pritom organizácia sa nemusela spoliehať výlučne na Leščenka, aby udržala Minské dohody na mŕtvom bode. Jej rozsiahla sieť aktív v krajine a temné spojenectvo Washingtonu s ukrajinskou krajnou pravicou bolo viac než dostatočné na to, aby zabezpečilo, že Zelenského mimoriadne populárny cieľ obnovenia vzťahov s Ruskom nebude a ani nemôže byť nikdy naplnený.


Solidarita

V nasledujúcich hodinách po ruskej invázii na Ukrajinu sa NED poponáhľala odstrániť zo svojej webovej stránky všetky stopy o financovaní organizácií na Ukrajine.

Terajšie vyhľadávanie v databáze grantov NED pre Ukrajinu nenašlo „žiadne výsledky“, ale snímka stránky z 25. februára ukazuje, že od roku 2014 bolo v krajine podporených celkovo 334 projektov v hodnote 22,4 milióna dolárov. Podľa prezidenta NED Duana Wilsona je Kyjev štvrtým najväčším príjemcom finančných prostriedkov tejto organizácie na svete.

Archív financovania NED na Ukrajine v priebehu roka 2021 – ktorý bol teraz nahradený označením „v solidarite“ s Kyjevom – ponúka rozsiahle podrobnosti o presných projektoch, ktoré predvoj CIA v tomto kľúčovom 12-mesačnom období podporil.

Poukazuje na prevažujúce zameranie na údajné ruské priestupky na východnej Ukrajine. Jeden grant vo výške 58 000 USD bol poskytnutý mimovládnej organizácii Truth Hounds na „monitorovanie, dokumentovanie a upozorňovanie na porušovanie ľudských práv“ a „vojnové zločiny“ v Doneckej a Luhanskej oblasti.

Ďalší grant vo výške 48 000 USD bol poskytnutý ukrajinskému Múzeu vojnového detstva na „vzdelávanie ukrajinskej verejnosti o dôsledkoch vojny prostredníctvom série verejných podujatí“. Ďalší získala charitatívna organizácia East-SOS, ktorej cieľom je „zvýšiť povedomie verejnosti“ o „ruskej politike prenasledovania a kolonizácie v regióne a zdokumentovať ilustratívne prípady“, pričom jej zistenia boli zaslané Rade OSN pre ľudské práva, Európskemu súdu pre ľudské práva a Medzinárodnému súdnemu dvoru.

Niet vedomosti o tom, že by sa tieto prostriedky použili na zdokumentovanie akéhokoľvek porušovania zo strany ukrajinských vládnych síl. Pritom z údajov OSN vyplýva, že v rokoch 2018 – 2021 bolo viac ako 80 % civilných obetí zaznamenaných na strane Donbasu. Zo správ Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe vyplýva, že ostreľovanie civilných oblastí v separatistických regiónoch sa v týždňoch pred 24. februárom dramaticky zintenzívnilo, čo mohla byť predzvesť plnohodnotnej vojenskej ofenzívy.

Vymazanie záznamov NED, ktoré odhaľujú jej úlohu pri podnecovaní a urýchľovaní hrôzy, ktorá sa teraz odohráva na juhovýchode Ukrajiny, tak nielenže de facto chráni agentov CIA na mieste, ale posilňuje a legitimizuje aj rozsiahly, podvodný naratív Bidenovej administratívy, donekonečna nekriticky opakovaný v západných médiách, že ruská invázia bola úplne nevyprovokovaná a neopodstatnená.

Ukrajinci teraz žijú s mefitickým dedičstvom tohto bezohľadného, nepriznaného zasahovania tým najbrutálnejším spôsobom, aký si možno predstaviť. Možno tak budú robiť ešte mnoho rokov. Muži a ženy, ktorí to zorganizovali, si zatiaľ pohodlne žijú vo Washingtone, chránení pred akoukoľvek kontrolou alebo následkami, každý deň pripravujú nové plány na podkopanie a zvrhnutie nepohodlných zahraničných lídrov, pričom mainstreamová tlač ich na každom kroku oslavuje ako bojovníkov za slobodu.

***


Prevzaté z nezávislého socialistického časopisu The Monthly Review, ktorý vychádza v New Yorku od roku 1949; ide o najdlhšie nepretržite vydávaný socialistický časopis v USA.

Mesačník k textom uvádza: Licencované CC BY-NC-ND 4.0

Pôvodne uverejnené 1. júla 2022 v Kit’s Newsletter


Kit Klarenberg je investigatívny novinár, ktorý sa venuje skúmaniu pôsobenia spravodajských služieb pri ovplyvňovaní politiky a verejnej mienky.



redakcia noveslovo.eu